Stalo sa to iba teraz, keď je prezidentom Dmitrij Medvedev a predsedom vlády Vladimír Putin, ktorého pred niekoľkými dňami práve Medvedev navrhol za prezidentského kandidáta do volieb v marci 2012.
Scéna, keď sa prezident na ekonomickom fóre dožaduje disciplíny vo vláde slovníkom učiteľa v základnej škole, je ojedinelá. Výstup predviedol Dmitrij Medvedev proti Alexejovi Kudrinovi, autorovi ruskej finančnej politiky od roku 2000 (Rusko má teraz dostatočné zlaté a devízové zásoby a pritom splatilo závratné dlhy bývalého Sovietskeho zväzu). Ide o najdlhšie slúžiaceho ministra financií štátov G-8, pričom podľa Banker magazine to bol najlepší minister financií v roku 2005 a podľa Euromoney bol najlepší v roku 2010. Ale Kudrin má ešte niečo – pochádza z Petrohradu a Vladimír Putin ho volá Ľoša. A od cárskych čias je popri Petrohradčanovi Putinovi druhým najväčším podporovateľom svetoznámeho Mariinského divadla.
Prečo je to zaujímavé? Pretože práve vidíme ďalší diel seriálu o tom, ako dvaja muži z obrazovky riadia veľmoc s jadrovými zbraňami a surovinovými zásobami, ktoré patria medzi najväčšie na svete. V spravodajstve pohybom ceruzky prekreslí hlava štátu trasu stavby ropovodu o stovky kilometrov inam, alebo rozhodne v priamom televíznom prenose o skrátení počtu časových pásiem Ruskej federácie z jedenásť na deväť. Ruská televízia vysiela celé roky zasadania prezidenta či vlády zovšadiaľ, kde sa konajú. Roky tie isté tváre. Keď niekoho vyšmaria, vždy vyvstane jediná otázka: kde pristane.
Je to galéria pevne sformovanej skupiny – viditeľnej časti ruskej politickej triedy, vytvorenej od nástupu Putina v roku 2000. Táto politická trieda nielenže nechce odísť z obrazovky, ale nemá ani najmenšiu vôľu deliť sa o moc. Od roku 2000 sa z nej vytvoril konglomerát, ktorý politológ Igor Čubajs charakterizoval ako kolektívneho Stalina. Ten sa teraz formálne znovu zmení na kolektívneho Putina. Nejde o jednu osobu, sú to tisícky ľudí v politike, ekonomike, médiách, armáde, bezpečnostných silách. A samozrejme, je tu ešte masa tých, ktorí s nimi chcú vychádzať. A potom masa tých, ktorí sú vylúčení z ekonomického a politického rozhodovania rovnako, ako zo záberov televíznych kamier.
Je iba povrchom sporu, že Kudrin rezignoval pre zvýšenie ruského rozpočtu na obranu v nasledujúcich rokoch o 65 miliárd dolárov (teda o viac, ako Rusko dá na celé vzdelávanie a vedu). Mimochodom, za podobný spor pred vyše rokom musel odísť z funkcie aj šéf generálneho štábu. Ruská federácia, tak ako kedysi Sovietsky zväz, stojí pred dilemou vyriešiť dva zásadné problémy naraz. Musí totiž modernizovať ekonomiku tak, aby nebola výlučne závislá od vývozu surovín, musí sa teda udržať na svojom najväčšom trhu, v Európskej únii, aj inak ako len dodávateľ surovín. A súčasne, aspoň podľa kategorických vyhlásení prezidenta a predsedu vlády, je rozhodnutá posilniť schopnosť svojej armády (stále jednej z najväčších na svete) a prezbrojiť ju.
Rozhodnutie o dramatickom navyšovaní výdavkov na obranu urobil Putin ešte v čase, keď bol prezidentom. Teraz sa to však deje v čase, keď sa počet chudobných podľa oficiálnej štatistiky vlani zvýšil o dva milióny ľudí, na 13,1 percenta obyvateľstva. Navyše, kolektívny Putin sa postupne musí pripraviť na čas, keď z väzenia vyjde neúnavný a silný kritik tohto systému – Michail Chodorkovský. Autorka je novinárka, ktorá pôsobila v Rusku.
Scéna, keď sa prezident na ekonomickom fóre dožaduje disciplíny vo vláde slovníkom učiteľa v základnej škole, je ojedinelá. Výstup predviedol Dmitrij Medvedev proti Alexejovi Kudrinovi, autorovi ruskej finančnej politiky od roku 2000 (Rusko má teraz dostatočné zlaté a devízové zásoby a pritom splatilo závratné dlhy bývalého Sovietskeho zväzu). Ide o najdlhšie slúžiaceho ministra financií štátov G-8, pričom podľa Banker magazine to bol najlepší minister financií v roku 2005 a podľa Euromoney bol najlepší v roku 2010. Ale Kudrin má ešte niečo – pochádza z Petrohradu a Vladimír Putin ho volá Ľoša. A od cárskych čias je popri Petrohradčanovi Putinovi druhým najväčším podporovateľom svetoznámeho Mariinského divadla.
Prečo je to zaujímavé? Pretože práve vidíme ďalší diel seriálu o tom, ako dvaja muži z obrazovky riadia veľmoc s jadrovými zbraňami a surovinovými zásobami, ktoré patria medzi najväčšie na svete. V spravodajstve pohybom ceruzky prekreslí hlava štátu trasu stavby ropovodu o stovky kilometrov inam, alebo rozhodne v priamom televíznom prenose o skrátení počtu časových pásiem Ruskej federácie z jedenásť na deväť. Ruská televízia vysiela celé roky zasadania prezidenta či vlády zovšadiaľ, kde sa konajú. Roky tie isté tváre. Keď niekoho vyšmaria, vždy vyvstane jediná otázka: kde pristane.
Je to galéria pevne sformovanej skupiny – viditeľnej časti ruskej politickej triedy, vytvorenej od nástupu Putina v roku 2000. Táto politická trieda nielenže nechce odísť z obrazovky, ale nemá ani najmenšiu vôľu deliť sa o moc. Od roku 2000 sa z nej vytvoril konglomerát, ktorý politológ Igor Čubajs charakterizoval ako kolektívneho Stalina. Ten sa teraz formálne znovu zmení na kolektívneho Putina. Nejde o jednu osobu, sú to tisícky ľudí v politike, ekonomike, médiách, armáde, bezpečnostných silách. A samozrejme, je tu ešte masa tých, ktorí s nimi chcú vychádzať. A potom masa tých, ktorí sú vylúčení z ekonomického a politického rozhodovania rovnako, ako zo záberov televíznych kamier.
Je iba povrchom sporu, že Kudrin rezignoval pre zvýšenie ruského rozpočtu na obranu v nasledujúcich rokoch o 65 miliárd dolárov (teda o viac, ako Rusko dá na celé vzdelávanie a vedu). Mimochodom, za podobný spor pred vyše rokom musel odísť z funkcie aj šéf generálneho štábu. Ruská federácia, tak ako kedysi Sovietsky zväz, stojí pred dilemou vyriešiť dva zásadné problémy naraz. Musí totiž modernizovať ekonomiku tak, aby nebola výlučne závislá od vývozu surovín, musí sa teda udržať na svojom najväčšom trhu, v Európskej únii, aj inak ako len dodávateľ surovín. A súčasne, aspoň podľa kategorických vyhlásení prezidenta a predsedu vlády, je rozhodnutá posilniť schopnosť svojej armády (stále jednej z najväčších na svete) a prezbrojiť ju.
Rozhodnutie o dramatickom navyšovaní výdavkov na obranu urobil Putin ešte v čase, keď bol prezidentom. Teraz sa to však deje v čase, keď sa počet chudobných podľa oficiálnej štatistiky vlani zvýšil o dva milióny ľudí, na 13,1 percenta obyvateľstva. Navyše, kolektívny Putin sa postupne musí pripraviť na čas, keď z väzenia vyjde neúnavný a silný kritik tohto systému – Michail Chodorkovský. Autorka je novinárka, ktorá pôsobila v Rusku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.