Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Príliš hlučná nedeľa vs deti

.richard Debnár .časopis .klub

Aj malý pes dokáže v tvojej posteli zaujať takú polohu, aby pre teba prakticky nezostalo žiadne miesto. Varovala ma už v útlom detstve moja mama a ako obyčajne, mala pravdu.

Zložil som si z hlavy Haninu ľavú nohu a posadil sa v manželskej posteli. Boli tri hodiny ráno a ja som už tradične vítal nedeľu sledovaním čínskych a amerických akčných filmov. Len na tie sa človek nadránom vie spoľahnúť, keď ho niekto alebo niečo vytlačí z postele. Konečne sme s manželkou eliminovali čas, ktorý trávila naša deväťročná dcéra s nami v jednej posteli. Zostala jej noc zo soboty na nedeľu. Hana sa cez prázdniny natiahla a naša zúžená posteľ tak bola akurát pre moju ženu a dcéru. Ja som tam bol navyše.
„Nemohol si zase spať?“
Zobudil ma starší syn Juraj namiesto chodenia po špičkách, keď vošiel o siedmej ráno s ruksakom do obývačky. Prečo ma vždy prekvapí, že môj dospelý syn ešte stále nepochopil niektoré súvislosti? Vzdychol som celý dolámaný a požiadal ho, nech mi urobí kávu. Obdivoval som jeho nedeľný entuziazmus. Chystal sa s frajerkou a Akošom a jeho ževrajfrajerkou (tú by som fakt chcel vidieť) na hríby kdesi na Záhorie. Odišiel skôr, ako sa moje dve ženy stihli zobudiť. Ale kávu som ho naučil robiť skvelú.
„Nezabudol si, však nie?“
Privítala ma ráno ďalšia otázka. Tentoraz bola od manželky. Milujem, keď sa ráno zobudí a bosá, strapatá a s mierne odhalenými vnadami rozospato chodí po kuchyni. Vstal som, aby som ju objal.
„Ukáž mi sem tie tvoje prsia, nech si trochu predĺžim vek!“
„Nechcem rušiť, ale na predĺženie veku je už dokázané, že ľudia, ktorí chovajú psov a iné živé tvory, žijú v priemere dlhšie než tí, ktorí ich nechovajú,“ povedala Hana a zoskočila z posledného schodíka vedúceho zo spálne k nám. Neviem, ako to robila, ale cez víkend sa budila do absolútnej pripravenosti na čokoľvek a nič nevyslovila náhodou. S ránami do školy sa to nedalo ani trochu porovnať.
„Chcela ti tým pripomenúť, kam dnes ideme,“ zašepkala mi manželka do ucha a namierila neviditeľnou guľovnicou do priestoru. Svitlo mi. Dnes nás čaká návšteva u Haninej kamošky. Z nepochopiteľných dôvodov chce docieliť, aby sme si s rodičmi jej kamarátok potykali. Karina sa presťahovala aj s rodičmi, sestrami, poníkom, psami, mačkami a andulkami do Malinova. Potrebovali niečo väčšie a človek sa ani nedivil. Mala to byť akási grilovačková kolaudácia ich nového domu. Manželka už telefonovala, čo má naložiť, priniesť a upiecť. Hana poletovala po obývačke ako splašený kôň. Príliš hlučná nedeľa na môj vkus.
Karina mala milých rodičov a z jej otca sa vykľul vášnivý poľovník. V dome bola jedna miestnosť vyhradená jeho trofejam. Na zemi v rôznych polohách strnulo stáli a sedeli všetky zvieratá, aké pobehujú v lesoch a stepiach a medzi nimi ležala moja Hana, jediná nevypchatá. Zo všetkých síl objímala okolo krku ležiaceho vlka, ktorý strnulo hľadel kamsi do neznáma.
„Pozri, tatinko, pozri, aký je krááásny a huňatýýý! Že je chutný?“
Pišťala moja dcéra a vzápätí vystrelila do protiľahlého kúta a spod nainštalovanej jedličky vytiahla akúsi veveričku. Len hlavička a chvostík pripomínali, že išlo o bývalé zvieratko, namiesto bruška mala tenkú a smiešne širokú kožušinku.
„Alebo táto, aha, že je zlatá? Ako peračník!“
Zviera nezviera, živé neživé, bolo jej to jedno. Našťastie mi zmizla z dohľadu skôr, ako som jej vedel odpovedať. Nebol som iný. V detstve som mal pocit, že každý má doma nejaké zviera, len ja nie. A tak som si tajne choval aspoň čierne chlpaté húsenice v zásuvke pri posteli. Kŕmil som ich agátovými listami, čo rástli za garážou, až kým sa neprestali hýbať. Neskôr som tajne pozoroval holuby, ako si na našom balkóne robia hniezdo a podarilo sa mi ich maskovať, až kým hovienka narodených holúbeniec nenarobili toľko smradu, že sa to už nedalo vydržať.
Potykal som si s Lackom aj Denisou, ktorí vydržali akýkoľvek zvierací smrad. Mali v novom dome za vagón zvierat a Hana bola v siedmom nebi. Kým som zjedol grilovanú klobásku z diviny, ležala tentoraz na tráve vedľa mačky a sledovala ju, ako žerie čerstvo ulovenú myš. Práve som si oblizol ukazovák s príchuťou pikantného korenia, keď ku mne dobehla s nažratou mačkou v náručí a hlásila:
„Zostala len jedna rozmočená noha, chvost a malá červená guľôčka, taká krvinka! Nie je to ohromné, tati?“
„Vôbec ti tej myšky nebolo ľúto?“
„Ľúto? Prečo? Už nežila, keď ju začala Micina jesť. Že je zlatá? A šikovná! Ty Micinka jedna hebučká!“ Takto to šlo až do večera. Cestou domov som si vypočul, ktoré zvieratko by chcela najviac a že by bolo dobré uvažovať o jej najbližších narodeninách ako o okrúhlych. Hlavou mi preletelo pár nepríjemných vízií: ja a mokrý chlpatý pes skoro ráno v daždi, ja a hnačka obrovského psa, ja balím auto na dovolenku a pes mi vyčítavo hľadí do očí. Nechcel som byť ako moja matka, ale ja a naša preplnená manželská posteľ so spiacou ženou, Hanou a psom, to bolo až príliš presvedčivé. Nemyslím, že je ten správny čas na psa, chystal som sa povedať, keď nám cestu skrížil náš syn. Aspoň že môžeme zmeniť tému rozhovoru, ktorý by asi nedopadol najveselšie. Zastavil som a Juraj nastúpil. Vracal sa z výletu a v tvári mal akýsi cudzí výraz. Hneď som si vedel predstaviť, čo spolu tí mladí v lese robili, a tak som si vychutnal typickú nechutnú rodičovskú otázočku:
„No čo? Koľko dubákov ste našli?“
„Tohto jedného!“
Povedal Juraj, rozpol si bundu a z výstrihu mu vykukla malá šedá hlavička. Žila si svojím vlastným životom a zamňaukala. Hana radostne zvýskla, žena sa začala vínovo smiať a ja som skoro nestihol odbočiť na našu ulicu.
„Volá sa Dubáčik a bude s nami bývať, dobre?“
„Bože, ten je zlatý!“ povedal som a môžete ma aj zastreliť, ja neviem prečo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite