Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Krátke dejiny dlhu

.marek Magierowski .časopis .klub

Štáty mali problémy s dlhmi pred tisíckami, aj dvoma stovkami rokov. Niekedy tie problémy zvládli, inokedy nie. Aké je poučenie z dejín?

Keby si redaktori newyorských Timesov uvedomili, s kým majú do činenia, nekrológ Henryho Varnuma Poora by bol určite o niečo dlhší. Vo vydaní novín zo 6. januára 1905 sa nachádza iba krátka poznámka o smrti „známej autority v oblasti železníc a financií, autora učebnice o železniciach a viacerých knižiek venovaných ekonómii“.
Henry Varnum Poor sa pošmykol na ľade, padol a vyvrtol si členok. Bohužiaľ, následné zdravotné komplikácie sa ukázali fatálne. Poor zomrel vo veku 92 rokov. Zanechal tu ženu, tri dcéry a syna, Henryho Williama Poora, rešpektovaného bankára v New Yorku. Mnoho rokov predtým bol Poor senior šéfredaktorom časopisu American Railroad Journal (Americký železničiarsky časopis). Dokázal sa totálne nadchnúť pre analyzovanie železničného trhu, vedel všetko o železničných vagónoch, vlakoch, trasách, príjmoch a dhoch jednotlivých železničných združení. Snažil sa, aby zistil, ktoré z nich čaká úspech a ktoré jednoducho nemajú na konkurenciu.
V roku 1868 založili otec a syn vydavateľstvo s neobyčajne originálnym názvom – H.V. Poor & H.W. Poor, ktoré každý rok uverejňovalo aktualizovanú verziu almanachu s názvom History of Railroads and Canals in the United States. Knižka mala úspech medzi investormi, pretože železničný priemysel zažíval v tom čase obrovský boom. V roku 1869 došlo k spojeniu železničných spoločností Central Pacific a Union Pacific a Američania začali cestovať a prevážať tovar z jedného pobrežia na druhé. Pre biznismenov v brandži sa tak rady starého pána Poora stali bezcennými. Nekrológ v Timesoch bol kratučký, veď kto vtedy mohol tušiť, že firma, ktorá vtedy vydávala železničiarsku príručku, bude o sto rokov otriasať celým svetom.
V roku 1941 vytvorila H.V. Poor & H.W. Poor alianciu so Standard Statistics Bureau, a tak vznikla ratingová agentúra Standard & Poor’s, ktorá už vyše sedemdesiat rokov úzkostlivo a pozorne hodnotí úverové schopnosti vlád, spoločností a inštitúcií. Podľa niektorých je to skutočný anjel smrti, ktorý dokáže jedinou tlačovou správou vrhnúť do priepasti hanby celé štáty, ako Grécko, Írsko či Portugalsko. Podľa iných je to nástroj v rukách zlovestných finančných trhov, ktoré sú zodpovedné za súčasnú krízu a manipuláciu celým svetovým hospodárstvom. Ale pre mnohých ľudí v biznise sú správy Standard & Poor’s stále tým istým, čím bol pre ich predkov almanach Henryho Varnuma Poora o koľajniciach a kanáloch. .od pijanov k alkoholikom
Na začiatku augusta Standard & Poor’s prvýkrát v dejinách znížil rating Spojeným štátom americkým z najvyššieho stupňa AAA na AA+. Experti agentúry uznali, že vláda Baracka Obamu nemá poňatia, ako vyjsť z dlhovej špirály a hádky medzi demokratmi a republikánmi o zosekaní rozpočtových výdavkov celú situáciu iba zhoršujú. Komentátori okažite začali hovoriť o katastrofických scenároch a bankrote. Známy britský historik Niall Ferguson predpovedá, že Amerika bude v horizonte niekoľkých rokov  rozdrvená svojím gigantickým dlhom a stratí pozíciu globálneho hegemóna. Upadne tak, ako upadli už iné veľmoci, na čele s večným Rímom.
Verejný dlh Spojených štátov prekročil už 98 percent amerického HDP a stále rastie hrozivým tempom. Čo je horšie, najväčším veriteľom USA je Čína, teda hlavný geopolitický protivník. Ako to nedávno povedal jeden analytik, „Číňania držia nôž na hrdle Ameriky.“ Na konci júna tohto roku mali americké obligácie v rukách Ríše stredu hodnotu 1 165 miliárd dolárov. Japoncom sú Američania dlžní viac ako 900 miliárd dolárov, Veľkej Británii 350 miliárd, Rusku 110 miiárd, Turecku 42 miliárd, Poľsku 28,5 miliardy či Malajzii 12 miliárd.
Na svete sú, samozrejme, aj krajiny, ktoré sú zadlené viac ako USA. Napríklad problematické Zimbabwe (234 percent HDP) alebo ostrovy Saint Kitts & Nevis (185 percent HDP), ale to svet neznepokojuje. Naopak to, čo sa dnes deje za oceánom, nedáva spávať bankárom od Rio de Janeira po Vladivostok. Keby Amerika jedného pekného rána oznámila neschopnosť splácať svoje dlhy, otvorili by sa dvere do pekla. Až vtedy by šialenci rôzneho pôvodu, volajúci po konci sveta, mohli povedať „práve o toto nám išlo“.
Otázka preto znie: možno uniknúť najhoršiemu scenáru? Môže Amerika získať späť stratené „áčko“? Môže sa dať talianska či grécka ekonomika zázračne do poriadku? História učí, že možné je všetko. V minulosti štáty bankrotovali, pretože podnikali nezmyselné vojny alebo míňali zbytočne veľa na svoj vlastný luxus.  Zadlžili sa nad mieru, ktúrú bolo možné splatiť daňami vyberanými od poddaných. Potom však urobili reformy, postavili sa na nohy a dokázali svojich veriteľov vyplatiť. Niekedy to trvalo pár rokov, niekedy dve storočia. Zatiaľ čo starí monarchovia však pripomínali pijanov, ktorí sa čas od času oddávali alkoholu, dnešní premiéri a ministri financií pripomínajú alkoholikov, ktorí sú  beznádejne závislí od miliardových pôžičiek. Našťastie, urobili už prvý krok, povedali, že sú chorí a terapia sa môže začať. Teraz sa ešte musia  poučiť z dejín. Aj keď problémom je, že dejiny nedávajú jednoznačnú odpoveď na to, ako si poradiť s dlhom. .chlieb a hry
Pôžičky sú také staré, ako svet. Ale pôžičky medzi štátmi, to je úplne iná kapitola, aj tá však trvá minimálne dva a pol tisíca rokov.
Počas peloponézeskych vojen v piatom storočí pred Kristom sa Atény a Sparta zadlžili u kňazov, ktorí mali aký-taký majetok vďaka darom od ľudí. To isté platilo po celé ďalšie storočia. Aby mali panovníci počas konfliktov dosť peňazí na žoldnierov, rytierov, nové zbrane pre armádu či na vystrelenie satelitu do vesmíru, dodnes platí to isté. Keď sa ku nákladom na armádu pridalo plnenie požiadaviek plebsu, dlhy rástli ešte rýchlejšie.
Staroveký Rím musel pre svoju veľkosť udržiavať légie, ktoré chránili hranice pred germánskymi hordami. Náklady boli obrovské. Do istého času to rozpočet impéria zvládal. Rím ovplýval bohatstvom, okrem iného vďaka slobodnému trhu a obchodu. Ako napísal ruský znalec staroveku Michail Rostovcev, počas vlády Oktaviána Augusta (27 pred Kristom až 14 po Kristovi) „v cisárstve vládol neobmedzený obchod a súkromné združenia mohli ťažiť z úplnej slobody“. Dane boli viazané na majetok (napríklad vlastníctvo viníc alebo otrokov) a boli od 0,01 do 0,03 percenta. Ako vidieť, boli dosť mierne.
Ale okrem armády sa bolo treba postarať aj o ďalších pojedačov chleba. Všetci obyvatelia Ríma dostávali minimálne raz do roka prídel obilia z povodia Nílu (čo bola súčasť impéria), v časoch Oktaviána išlo o vyše 200-tisíc ľudí. Niekedy sa rozdávali aj olivy alebo víno. Okrem toho cisár musel z vládnej kasy financovať viaceré typy zábavy. Tak ako dnes, aj vtedy si tým kupoval spoločenský pokoj. Jednoducho, chlieb a hry. Veľa hier.
V „tučných“ rokoch sa v Ríme okrem toho stavali nové alebo opravovali staré cesty, rástli nové akvadukty, kúpele, paláce či monumenty. Keď peniaze dochádzali a nedali sa získať, pretože vo vzduchu bolo cítiť povstanie, cisári sa rozhdoli peniaze „dotlačiť“. Robilo sa to tak, že sa znižovalo množstvo striebra v denároch: za Nera to znamenalo okolo 95 percent, za Trajána 85 percent, za Marka Aurélia dokonca iba 75 percent striebra.  V časoch Klaudia II. (268 – 270 po Kr.) nebol už denár strieborný, ale medený, keďže obsahoval iba 0,02 percenta drahého kovu. Inflácia, samozrejme, vystrelila smerom nahor, dane boli brané s väčšou brutalitou, konfiškovala sa zem aj obydlia. Preto sa čoraz viac ľudí presúvalo do Ríma, kde sa domáhali obilia, vína a olív a samozrejme hier. Ako píše historik Bruse Bartlett, na konci chýbali peniaze na všetko. A veľa Rimanov vítalo invázie barbarov ako tých, ktorí ich oslobodia z jarma cisárskych daní a poplatkov. .bankrot po španielsky
Bremeno dlhov dostalo aj iné impérium, zlaté kráľovstvo španielske. Počas necelého polstoročia vyhlásilo Španielsko bankrot trikrát: v rokoch 1557, 1575 a 1596. Španielsky kráľ Filip II. Habsburský viedol veľa vojen, v čase bojov vo Flámsku sa zásoby monarchie vyčerpali. Panovník preto musel venovať toľko času vyjednávaniam s bankármi (najmä z Janova), ako na prípravu vojen. Veritelia napokon vždy odsúhlasili nové pôžičky, ale vždy si kládli nové podmienky. A to všetko v časoch, keď do španielskych prístavkov prichádzali lode naložené cennosťami z Latinskej Ameriky. Nestačili. Lode plávali mesiace a fondy na vedenie vojen boli potrebné hneď tu a teraz. Taliani Filipovi ochotne požičiavali – a zarábali na každom kroku. Ako píše historik Thomas Kirk, systém transferov peňazí bol dokonale premyslený. A Janovčania brali za všetko provízie. Peniaze sa najskôr prevážali po mori, neskôr po súši. Schengen neexistoval, takže Francúzi žiadali platiť vysoké clo – vo výške jednej tretiny preváženého tovaru. Španieli porazili pirátov v Stredozemnom mori, aby potom Veľká armáda prehrala s Jej veličenstvom Alžbetou I. Ako vidieť, už vtedy bolo možné za krízu obviniť Anglosasov. Španieli dlho nedokázali vyjsť z dlhového dna a dodnes držia neslávny rekord v počte bankrotov. Výpočet je pôsobivý: 1557, 1575, 1596, 1607, 1627, 1647, 1809, 1820, 1831, 1834, 1851, 1867, 1872, 1882. Od vtedy si Španieli vedú lepšie, aspoň doteraz. .bankrot po francúzsky
V 18. storočí boli Francúzi zaangažovaní v troch vjenských konfliktoch. V rakúskej vojne, v sedemročnej vojne proti Angličanom a Prusom  a v americkej vojne za nezávislosť, kde stáli na strane amerických kolónií. Francúzski panovníci Ľudovít XV. a XVI. museli pritom vždy prosiť zámožných francúzskych aristokratov o pôžičky. V polovici storočia absorbovali pôžičky až pätinu rozpočtu, v roku 1787 to bolo už 42 percent. Dlh vtedy dosahoval 80 percent francúzskeho HDP. Katastrofálne zlá úroda v roku 1788 znamenala nárast ceny chleba o 75 percent. K tomu sa viaže aj pamätná veta „Nemáte  chlieb? Tak jedzte koláče!“ A tiež Generálne stavy, dobytie Bastily a svišťanie gilotíny. Francúzski dlžníci svojich veriteľov jednoducho pripravili o hlavu. Americký ekonóm Kenneth Rogoff to nazval „prvou formou reštrukturalizácie dlhu“. Potom sa roly otočili a o hlavu prišli dlžníci. Ale aj v tomto prípde existuje poučenie pre našu súčasnosť. Po sebe idúci ministri financií  Turgot, Necker, Calonne ani Brienne nedokázali prinútiť kráľa, aby obmedzil plytvanie dvoru a šľachty. A keď sa situácia zdramatizovala, začali pred verejnosťou tajiť, že kráľovská kasa je prázdna.
Zbaviť sa dlhov je ťažké zadanie. Vyžaduje si odvahu a vytrvalosť. Súčasným politikom síce nehrozí, že skončia pod gilotínou, ale za to môžu prehrať nasledujúce voľby. Ukazuje sa, že v 21. storočí je aj to vysoká cena. Autor je poľský novinár, zástupca šéfredaktora denníka Rzeczpospolita. Text vyšiel v týždenníku Uwazam Rze.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite