Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hnis a hnus

.časopis .veda

Prečo nám rany hnisajú? To naozaj nestačí, že sme sa poranili či popálili, ešte nám to musí aj hnisať? A prečo sa nám hnis hnusí? To nestačí, že nás to bolí, ešte musíme aj hnusne vyzerať? Načo nám vôbec sú také veci ako hnis a hnus? Kde sa v nás berú, aký je ich zmysel a vôbec, čo to má všetko znamenať?

V lete uverejňovanú sériu článkov o rozličných sekrétoch, skôr nepríjemných ako príjemných, vylučovaných ľudským telom, sme nezakončili tak, ako je to v sekcii .veda zvykom – t. j. dvojicou rozhovorov. Zdalo sa nám, že to bola dosť hnusná séria a nechcelo sa nám zaťahovať nejakých dvoch odborníkov do debát na také témy.
Lenže potom prišlo neočakávane veľa reakcií čitateľov, ktorí sa pýtali, prečo nebola séria normálne ukončená a prečo sme tentoraz rozhovory vynechali (v snahe o čo najväčšiu presnosť uvádzame, že títo čitatelia boli dvaja, konkrétne Vladimír Černý a Tomáš Gális). A tak sme sa rozhodli síce – s oneskorením, ale predsa len – rozhovory doplniť.
Ako poslednú hnusnú vec vylučovanú naším telom sme zvolili hnis a k nemu potom samotný hnus. Na ten prvý sme sa spýtali dermatovenerológa Petra Osuského, na ten druhý biológa Ľubomíra Tomášku. S Petrom Osuským o hnise .čo je hnis?
Hnis je vlastne produkt zápasu obranného systému s infekciou, ktorá vnikla do organizmu. Je to výsledok súboja bielych krviniek, a to prevažne jednej skupiny, zvanej neutrofilné leukocyty, so streptokokmi, stafylokokmi atď. Typický spôsob boja neutrofilného leukocytu spočíva v pohltení pôvodcu infekcie, ktorého následne vo svojom vnútri zabíja. Okrem toho tento leukocyt vylučuje vlastné bojové prostriedky a v priebehu boja zaniká, rozpadá sa. Hnis je tvorený telami statočných leukocytov, telami atakovaných nepriateľov a niekedy aj materiálom z prostredia, v ktorom boj prebiehal. .prečo je tých padlých tak veľa, že vytvoria voľným okom viditeľný hnis?
Pretože nepriatelia – väčšinou baktérie – sa neustále množia. Pri veľkej infekcii ich leukocyty jednoducho nestíhajú zabíjať. V takom prípade treba privolať viac neutrofilných leukocytov, čo sa deje na základe chemického udania. Vďaka tomuto udaniu sú dlhé kosti informované o tom, že niekde je zápal a začne s v nich tvoriť viac leukocytov. Problém vzniká vtedy, keď udavač zlyhá. Typickým príkladom sú hnisavé vačky na umŕtvených zubných koreňoch. Keby bol nerv živý, plnil by si svoju funkciu udavača, ale ak bol stomatologicky umŕtvený, tak nehlási vôbec nič. .a prečo je to problém?
Pretože hnis sa z toho vačku uvoľňuje do krvi a je roznášaný po celom tele. Keby obsahoval len mŕtve telá útočníkov a obrancov, tak by sa nedialo nič vážne. V krvi máme ďalší typ bielych krviniek, takzvané makrofágy, ktoré požierajú zvyšky na bojisku – sú to také supy, ktoré to bojisko v rámci svojich síl vyčistia. S malým množstvom zvyškov, uvoľňovaným do krvi, by si makrofágy poradili. Lenže hnisavé ložisko nie je krajinou po definitívne vyhratom boji, tam boj väčšinou ešte stále prebieha. Preto hnis obsahuje okrem mŕtvych aj živé baktérie. A tie sa dostávajú krvným obehom na nové miesta, na ktorých sa dokážu uchytiť, a potom ich osídliť. Najohrozenejšie bývajú z tohto hľadiska srdcové chlopne a obličky. .čiže, kde niet udavača, tam niet bojovníkov. Keď udavači fungujú, tak je všetko v poriadku?
Veľmi často sú na zastavenie hnisania potrebné antibiotiká. V predantibiotickej ére boli hnisavé ochorenia veľkou pliagou. Čitateľ slovenských kritických realistov si spomenie na Kukučínov príbeh o majstrovi Prnovi a o ruži, ktorá sa v tej poviedke vyskytuje. Ruža bolo ochorenie, ktoré vtedy bez antibiotík zvládli len veľmi silné organizmy. V podstate ide o ochorenie, spôsobené streptokokmi, ktoré vytvárajú veľké, až popáleninové pľuzgiere, naplnené zelenkavým hnisom. Bez antibiotík to bolo prakticky nezastaviteľné. .ako vlastne vznikajú hnisavé pľuzgiere?
Hnisanie v pľuzgieroch vznikne buď primárne, alebo sekundárne. V prvom prípade vzniká pľuzgier ako dôsledok tvorby hnisu, v druhom prípade vzniká najprv pľuzgier a až následne je vyplnený hnisom. Typickým príkladom je zhnisanie popálenín. Popáleninový pľuzgier, ktorý vznikne tepelným poškodením, je pôvodne bez infekcie. Tá tam vniká až neskôr, keď sa dovnútra dostanú choroboplodné zárodky. Na človeku ich žije obrovské množstvo, ale zdravá nedotknutá koža pre ne nepredstavuje príliš pohostinné prostredie,  len horko-ťažko v nej prežívajú. Lenže keď sa dostanú do rany, nájdu tam skvelú výživu v podobe krvného séra a množia sa ako divé. Ďalším príkladom je svrbivý ekzém. Ten pôvodne nie je hnisavý, sú to len také drobné pupenčeky na koži, ale hrozne svrbia a dieťa si ich škriabe. A keďže nemá dezinfikované ruky, tak má za nechtami to, čo tam život priniesol. No a škriabaním toho, čo ho svrbí, si votrie do malých raniek infekciu. Tak sa pôvodne alergický proces zmení na hnisavý proces. .ale aj pri primárnom hnisaní vznikajú často priestorovo ohraničené hnisavé ložiská. To má aký význam?
Veľký. Pretože keď sa ten proces neohraničí, tak môže vzniknúť až baktérinémia, to už sa ani nenazýva hnisanie. Keď sa baktérie neohraničia v priestore, keď sa začnú množiť v krvi, tak je naozaj zle a bez antibiotík je to znovu takmer nezvládnuteľný problém. Na čo zomrel Heydrich? No na sepsu. Prečo? No lebo mu Američania neposlali parašutistov s antibiotikami. A to futro z toho auta bolo príliš kontaminované, takže zomrel vlastne na otravu krvi. .dá sa teda povedať, že hnisavé ložiská nie sú síce samy osebe dobrá vec, ale že sú  výsledkom dobrej veci?
Áno, tak ako horúčka je v podstate dobrá vec, tak aj hnis je produktom dobrej veci. Dobrého boja.
S Ľubomírom Tomáškom o hnuse .čo je hnus?
Je to odpor k predstave, že niečo zjem,  niečoho sa dotknem, niečo urobím, pričom táto predstava vo mne spustí stereotypnú fyziologickú odpoveď. Hnus je univerzálnou základnou emóciou. Dôkazom toho je aj fakt, že pocit hnusu je sprevádzaný typickým výrazom tváre, ktorý je rovnaký naprieč kultúrami. Afričan, alebo Maur sa pri pocite hnusu tvária rovnako ako Európan. Okrem výrazu tváre je hnus sprevádzaný aj typickými vzorcami správania a fyziologickými reakciami, napríklad znížením pulzu a krvného tlaku a často aj stiahnutím žalúdočného svalstva, spôsobujúcim napnutie na vracanie. .na čo slúži to napnutie, je vcelku jasné. Ale na čo slúži tá grimasa?
Výrazom tváre dávame signál iným členom skupiny, že prežívame nejakú silnú emóciu – strach, hnev, smútok, šťastie, prekvapenie, hnus. To pre nich môže byť veľmi cenná informácia nielen o človeku, ktorý emóciu prejavuje, ale aj o prostredí, v ktorom sa nachádza. Na základe tejto informácie môžeme potom veľmi efektívne meniť naše správanie. Detailne sa tomu venoval už Darwin v jeho menej známej, ale stále veľmi inšpiratívnej knižke Prejav emócií u človeka a zvierat. V nej okrem iného ako prvý hypotetizoval, že hnus je evolučnou adaptáciou. Pomocou tejto emócie sa bez zdĺhavého premýšľania dokážeme vyhnúť situáciám, ktoré by mohli skomplikovať naše prežitie. Skutočne, veľa vecí, ktoré ľuďom bývajú odporné, má potenciál negatívne ovplyvniť naše zdravie. .je hnus vrodený alebo získaný?
Potenciál mať emóciu hnusu je vrodený. Ale to, čo sa nám bude hnusiť, podľa všetkého vrodené nie je. Hnus ku konkrétnym veciam získavame až postupne. To je dôvod, prečo sa kultúry často líšia v tom, čo sa ich príslušníkom javí ako odporné. Deti sa o tom, čo je hnusné, učia najmä z neverbálnych signálov dospelých, predovšetkým svojich rodičov. Deti vedia z tváre rodiča a jeho ďalších reakcií prečítať, že je zhnusený, a túto informáciu asociovať s konkrétnym predmetom či aktom, ktorý emóciu spustil. Zaujímavé je, že asi do dvoch rokov deti hnus nepociťujú, nemajú napríklad problém hrabať sa vo fekáliách. Až od tohto veku postupne asociujeme konkrétne signály s emóciou hnusu. .týka sa to aj smradu? Ani hnus zo smradu nie je vrodený?
Veľa pachov je pre nás síce prirodzene nepríjemných,  pre emóciu hnusu však pre nás nie je dôležitý len pach, ale aj jeho zdroj. Pri jednom pokuse prezentovali ľuďom nejaký pach a povedali im, že je to pach zrejúceho syra. Ten pach v nich nevyvolal hnus, u niektorých skôr naopak. Následne sa experimentátori ospravedlnili, že išlo o omyl, a povedali, že v skutočnosti je to pach zvratkov. Interpretácia toho istého pachu bola okamžite iná, ľudia k nemu pociťovali hnus. Pre hnus teda často nie je také dôležité ako objekt vyzerá alebo páchne, ale ako ho interpretujeme. .a pritom je to taká silná emócia...
Až taká, že ju nedokážeme prekonať nejakou formou racionálnej úvahy. Psychológovia to nazývajú kognitívna nepreniknuteľnosť. To znamená, že na rozdiel od iných emócií, napríklad strachu, smútku či šťastia, je veľmi ťažké hnus človeku vyhovoriť a dokážeme ho ignorovať iba v extrémnych situáciách. Často to spôsobuje aj celkom iracionálne rozhodnutia. Pri jednom pokuse sa ľudia odmietali napiť z pohára, o ktorom im povedali, že v ňom predtým boli psie fekálie, hoci bol potom dokonale umytý a sterilizovaný. Napriek sterilizácii sa pohár ľuďom hnusil, z psychologického hľadiska bol pre nich stále kontaminovaný. Predstava, že niečo odporné sa dotklo predmetu, robí odporným aj samotný predmet. .a odporné sú rôzne veci, od hnisu a fekálií až po pavúky a hady...
A tiež celkom iné veci. Hnus má totiž aj morálne konotácie – hnusí sa nám aj správanie, ktoré sa prieči morálnym normám. Slovo nechutný sa netýka len chuti, ale aj neprijateľného či odsúdeniahodného správania. V nedávnom pokuse u skupiny ľudí evokovali hnus najprv obrázkami kontaminovaných jedál a potom amorálnym aktom, konkrétne nespravodlivým delením peňazí v ekonomickej hre. Merali pritom aktivitu motorických svalov tváre a zistili, že v obidvoch prípadoch sú zapínané tie isté skupiny svalov, spôsobujúce výraz tváre typický pre hnus. .čiže dobro a zlo rozoznávame aj pomocou hnusu?
Aj keď je to značné zjednodušenie, tak áno. Meranie aktivity mozgu ľudí ukázalo, že rovnaké mozgové oblasti sa zapínajú pri hnuse z nejakého vizuálneho či pachového vnemu aj pri hnuse z amorálneho aktu. Z neurofyziologického hľadiska išlo o tú istú emóciu, ktorá je teda veľmi efektívnym nástrojom aj na udržiavanie stability ľudských skupín.
.časopis
.diskusia
.neprehliadnite