Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Smutné životy, mystika

.časopis .literatúra

Osemnásť poviedok Ľudmily Petruševskej je osemnásť nahliadnutí do tragických životov ruských žien na konci 20. a začiatku 21. storočia. Zostáva už len mystika.

Ruská literatúra je nádherný nezmar. Nezničili ju cári a ich nohsledi, Lenin a jeho revolucionári, Stalin ani Berija, Brežnev ani Andropov, Gorbačov ani Jeľcin. A už teraz je isté, že sa to nepodarí ani Putinovi s Medvedevom. Boli časy, keď sa básnikom a spisovateľom žilo veľmi ťažko (podľa niektorých údajov dal napríklad Stalin viac než
3 500 z nich popraviť, pričom stovky ďalších skončili na psychiatrických oddeleniach, o hlade a chudobe, prípadne v temnote alkoholizmu), no minimálne od začiatku devätnásteho storočia  prichádza jedna generácia autorov za druhou, píšu rozsiahle romány aj krehké básne, smutné poviedky aj tragikomické fantázie, avantgardisticky experimentujú, hrajú sa so slovami aj hĺbavo filozofujú. Rusi sú národ v každej generácii zachraňovaný literatúrou.
Vezmime si napríklad posledných dvadsať rokov. Po tom, ako sme si oddýchli od neželaného objatia sovietskeho brata a do kúta sme šmarili zakaľujúcu sa oceľ aj príbehy ozajstného človeka, (znovu)objavili sme nielen knihy starých majstrov Charmsa, Zoščenka, Šalamova či Venedikta Jerofejeva, ale aj našich vrstovníkov Sorokina, Pelevina, Viktora Jerofejeva, Aksionova, Kabakova, Ulickej či Krusanova.
A teraz objavujeme Ľudmilu Petruševskú. Táto Moskovčanka sa narodila v roku 1938 a do literatúry vstúpila v 70. rokoch minulého storočia najmä dramatickou tvorbou a scenármi animovaných filmov. Divadlá začali jej hry hrať až o nejakých desať rokov neskôr a v 90. rokoch sa stali fenoménom. V tom období vychádzajú aj jej prvé zbierky poviedok. V poslednom čase sa venuje okrem písania aj výtvarnému umeniu a spevu v avantgardnej džezovej kapele Inquisitorium.
Zbierku poviedok V dome niekto je vybrali (výborní) prekladatelia Ivana a Valerij Kupkovci z viacerých autorkiných zbierok, pričom sa snažili ukázať hlavne realistickejšiu časť jej tvorby – v poslednom čase píše Ľudmila Petruševská najmä mystické poviedky, ktoré hojne vychádzajú po celom svete v prekladoch (v zbierke ich reprezentujú napríklad poviedky Zachránený alebo Čierny kabát).
Hrdinkami Petruševskej poviedok sú ženy. Dalo by sa povedať, že „obyčajné ženy". Platilo by to v zmysle, že nejde o ženy vo výnimočnom postavení, nejde o mimoriadne krásky ani o mediálne celebrity. A nejde ani o bezdomovkyne či sociálno-patologické prípady. Osudy týchto žien sú však neobyčajné. Neobyčajne ťažké, smutné a tragické. Bezvýchodiskovo tragické. Sú podvádzané, zneužívané, nemilované, umierajú, ich deti sa samovraždia. Bývajú v neúnosných podmienkach, ich životy sa stratili v labyrintoch pozostávajúcich výlučne zo slepých uličiek. Ony bojujú, no skoro vždy svoj boj prehrávajú. Často konzumujú veľa vodky a postupne strácajú zdravý rozum.
A teraz pozor: tieto realistické príbehy sa neodohrávajú v päťdesiatych rokoch, ale na začiatku 21. storočia...
Ľudmila Petruševská je nemilosrdná, no nie bezcitná. V jej poviedkach cítiť hlboký, nepatetický súcit. Svojim hrdinkám rozumie a je jej z ich stratených životov smutno. Preto tie príbehy rozpráva, preto ich píše. Niekedy píše zvnútra prvej osoby, inokedy sa na bezútešný svet díva z odstupu božieho oka. V obidvoch prípadoch zasahuje hlboko a presne. Keď už sa tragika nezmyselných životov nedá uniesť, uniká mystikou. Zjavenia v snoch, ktoré bezmocných zachránia, videnia, ktoré naznačia zázračné východisko. Nádej, ktorá je na nerozoznanie od beznádeje.
Bravúrne napísané poviedky o strašne smutnom živote. Aj túto generáciu Rusov zachraňuje literatúra. Ľudmila Petruševská: V dome niekto je. Preklad Ivana Kupková, Valerij Kupka. Artforum, 2011.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite