Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Už som slobodný

.matteo Fagotto .časopis .týždeň vo svete

Muž sedí vo svojej obývačke v dobrej štvrti na kraji Tripolisu. Štyridsaťsedemročný Abú Hamuda vyzerá ako bežný príslušník strednej vrstvy, ktorý si prišiel na svoje počas ekonomického boomu posledných rokov Kaddáfího vlády. Nerozpráva však o úspechoch, ale o rokoch, ktoré pretrpel vo väzení.

„Vždy som vedel, že sa tam vrátim ako slobodný človek,“ hovorí. „Nikdy som o tom nepochyboval.“
Abú Hamuda dnes žije na predmestí líbyjskej metropoly, má manželku, 14-ročného syna a dobrú prácu v informatickom oddelení Líbyjskej oceliarskej spoločnosti, takže si môže dovoliť slušný dom v modernej časti mesta. Hovorí takmer dokonalou angličtinou. „Máme tu v Líbyi veľa vzdelaných ľudí. Dúfame, že sa stanú lídrami novej, demokratickej a slobodnej krajiny. Nie takej, akú som videl,“ dokladá s trpkosťou, ktorá vychádza z brutálnej osobnej skúsenosti. .nevinný, a preto uväznený
Väznica s maximálnym zabezpečením Abú Silim, kam kaddáfíovský režim zatváral svojich politických oponentov, leží len niekoľko kilometrov od Hamudovho domu. Od roku 1995 do roku 1999 bola sivá betónová budova, ktorú nedávno dobyli a vylúpili líbyjskí povstalci, jeho strašným domovom. Abú Hamuda si stále živo spomína na deň, keď ho predvolala polícia. „Bolo to v roku 1995. Vyhlásili, že mi musia položiť niekoľko otázok, tak som za nimi prišiel. Nemal som čo skrývať.“ Na policajnej stanici si však uvedomil, že to nepôjde tak hladko. Jeden jeho kolega zaujal bezpečnostné orgány, pretože bol „len dobrý moslim“, ako vraví Hamuda a dodáva, že Kaddáfí považoval každý náboženský zápal za hrozbu. Výsledkom bolo, že polícia zadržala a vypočúvala všetkých kolegov tohto muža. Po krátkom výsluchu skončil Abú Hamuda vo väznici Abú Silim a čakal, kým ho predvedú pred sudcu. „Strávil som tam dlhé mesiace a nemal som tušenia, aký bude môj osud. Nedovolili mi komunikovať s vonkajším svetom.“
Lepšie to nebolo ani počas súdneho procesu. Sudca sa ho pýtal na kontakty s moslimským kolegom. „Len som povedal, že ho dobre nepoznám, neviem o jeho činnosti, a že ak klamem, nech ma na mieste zabijú. Napokon mi sudca neudelil rozsudok a oznámil mi, že o týždeň budem na slobode.“ V skutočnosti ho vo väzení zadržiavali ešte štyri roky – vo vojenskom oddelení, kam dávali väzňov s označením „nevinný“ (čo znamená, že väzeň čakal na súdny proces alebo na prepustenie). Abú Hamuda vyčkával štyri roky na vyslobodenie. Márne. .bez slnka človek spriesvitnie
Prvý rok a pol mu nedovolili ani len cvičiť na dvore. „To bolo najťažšie obdobie,“ spomína. „Telo bez slnka stále slabne a človek ochorie. Kosti a pokožka tak ochabnú, akoby sa človek dotýkal syra.“ Keď osemnásť mesiacov po príchode do väznice prvý raz uvidel slnko, bol to šok. „Svetlo bolo príliš silné a nič som nevidel. Mesiac mi trvalo, kým som si na slnko zvykol.“ Ešte dlhšie trvalo celkové zotavovanie: niekoľko mesiacov dostával čaj s cukrom a jeho telo sa postupne vrátilo do normálu. „V prvých dňoch som vystrel ruku pred slnko a bol som taký zoslabnutý a schradnutý, že bola priesvitná,“ neveriaco krúti hlavou.
Každý pondelok mohli do väznice prichádzať príbuzní väzňov a nosiť im stravu a oblečenie. Abú hovorí, že nič z toho im dozorcovia nedoručili. Pritom podmienky za mrežami boli otrasné: dozorcovia ich opakovane mlátili a väzni dostávali na raňajky len polovicu malého chleba a misku ryže, o ktorú sa na večeru museli podeliť dvaja. S vodou to bolo ešte horšie. „Občas nám hádzali vodu cez otvor vo dverách. Museli sme sa k nim postaviť a otvárať ústa, ak sme chceli zachytiť aspoň niekoľko kvapiek. Ako zvieratá,“ vzdychne. „Museli sme do potrubia, ktoré sa tiahlo popri stenách, robiť maličké otvory. Do pohárov sme z nich zachytávali kvapky vody, aby sme mali čo piť.“
Dnes už vyprázdnené cely väznice, kde sa občas váľajú otrhané šaty, matrace a knihy, čo zanechali utekajúci väzni, vyzerajú ako v normálnej trestnici. Vydláždené miestnosti, ku ktorým patria toalety a maličké kuchynky, môžu mať kapacitu až pre štrnásť ľudí, lenže Abú Hamuda nás ubezpečuje, že vtedy bola situácia iná. „V porovnaní s mojou érou to vyzerá ako v päťhviezdičkovom hoteli,“ žartuje. „My sme mali dlážky z betónu a namiesto toaliet dieru – bez splachovania, samozrejme.“ .tisícdvesto mŕtvol
Životné podmienky boli také tvrdé, že začiatkom roku 1996 sa väzni začali sťažovať. Žiadali, aby im apsoň občas povolili stretnutie s rodinou, aby chorí väzni dostávali zdravotnú starostlivosť v normálnych budovách a aby boli nevinní konečne prepustení, nie aby museli predtým roky hniť za mrežami. Žiadali o prijatie u Kaddáfího, ale povolili im len stretnutie s Abdulláhom Senussim, šéfom líbyjskej tajnej služby. „Povedal, že si máme zvoliť piatich zástupcov, ktorí vyjadria naše ponosy,“ vysvetľuje Abú Hamuda. No len čo boli piati zástupcovia vybraní, odviedli ich do inej časti väznice.
Dvadsiateho deviateho júna 1996 dostali dozorcovia príkaz zhromaždiť všetkých „vinných“ väzňov na nádvorí. Onedlho začali z galérie, oddelenej železnými mrežami, zasypávať trestancov guľkami a náložami. Dvere nádvoria boli zamknuté. Väzňov pozabíjali ako ovce na jatkách. „Bol som v inom oddelení, no jasne si pamätám na hukot výstrelov a protileteckej munície,“ spomína Abú Hamuda. „Mysleli sme si, že sa niekto pokúsil o útek či o vzburu, pretože to trvalo strašne dlho, od popoludnia do západu slnka.“
Keď sa masaker skončil, na nádvorí ležalo 1 200 mŕtvych väzňov. Niekoľkí prežili, hoci utrpeli vážne zranenia, a previezli ich do neďalekej nemocnice, kde pred 13 dňami porodila žena Abú Hamudu ich jediného syna. „Povedala mi, že videla dodávky privážať telá napchaté v autách ako sardinky,“ hovorí Abú. „Bolo to vraj strašné. Keď sa od zdravotnej sestry dozvedela, že sú to ľudia z Abú Silim, zľakla sa, že je po mne.“ Nemala možnosť komunikovať s väznicou a nemohla sa dozvedieť, či jej manžel žije. Túto neistotu musela znášať, až kým ho nepustili na slobodu. On sám sa o vraždení väzňov dozvedel podrobnosti až o štyri dni neskôr, keď bolo zavreté celé jedno krídlo väznice a do jeho oddelenia priviedli väzňov, ktorí sa predtým nachádzali bližšie k tomu osudnému nádvoriu. „Hrozné,“ hovorí. „Telá vraj rýchlo odnášali a niektoré pochovávali v areáli väznice. Aby vyčistili krv, dozorcovia nasypali na nádvorie vápno.“ .vrátil som sa tam ako slobodný
Po masakri sa však podmienky vo väzení, paradoxne, zlepšili. Väzni niekoľko mesiacov dostávali slušnejšiu stravu, aby sa neponosovali. „Dostávali sme ovocie, dobré jedlo, kávu, skoro ako v hoteli,“ smutne žartuje Abú. V roku 1999 bol konečne prepustený a mohol prvý raz uzrieť svojho syna, ktorý sa narodil, keď bol za mrežami.
Odvtedy sa rozprávanie o svete väzňov stalo dôležitou súčasťou vzťahu otca a syna. „Otec mi vždy rozprával, čo si vytrpel vo väzení,“ vraví 14-ročný chlapec na svoj vek závideniahodnou angličtinou. Abú Hamuda dvanásť rokov s nádejou čakal, že väznica Abú Silim, tento monument nespravodlivosti, padne. A keď povstalci vyrvali Tripolis spod Kaddáfího vlády a prevzali nad metropolou Líbye kontrolu, tento sen sa Hamudovi splnil. Väznicu, z ktorej predtým utiekli dozorcovia, dobyli rebeli, ktorí ju vylúpili a vypustili všetkých väzňov.
Abú Silim sa zmenil na nemého obra zo sivého betónu, ktorý ticho leží pod pečúcim slnkom. Chodia sem ľudia, zvedaví na miesto, kde sa diali také hrôzy. V roku 2004 sama líbyjská vláda priznala masaker 1 200 väzňov a rodinám obetí ponúkla peniaze ako odškodné. „Väčšina z nich tie peniaze neprijala,“ vraví Abú Hamuda.
Pred niekoľkými dňami sa po prvý raz od roku 1999 vrátil za múry, ktoré ho tak dlho väznili. Tentoraz už ako slobodný človek – a so synom. „Bol to neuveriteľný pocit,“ vysvetľuje. „Naplnilo ma obrovské šťastie, keď som ten komplex videl prázdny.“ Našiel aj svoju bývalú celu a ukázal ju synovi, ktorý sa rozhodol prísť do Abú Silim ešte raz, na druhý deň a sám. Chcel v pokoji vnímať všetko, čo mu otec porozprával. „Bol to silný zážitok,“ hovorí. „Musel som to vidieť a musel som to pochopiť,“ dojato dodáva. .ľudia sa boja Západu
Abú Hamuda je dodnes v kontakte s mnohými bývalými spoluväzňami, hoci tieto vzťahy musel za Kaddáfího režimu držať v tajnosti. Keby ich priznal, bolo by to ako priznať vinu. „Mnohí z nich boli nevinní,“ hovorí. „Boli to normálni ľudia ako ja, ktorí nič nevykonali a nikdy im nedokázali vinu, no z rozhodnutia jedného šialenca museli roky hniť za mrežami.“
Abú je moslim a svoju skúsenosť vníma ako skúšku, ktorú naňho zoslal Alah. Hovorí, že vďaka tejto skúške sa teraz môže tešiť z lepšej a slobodnejšej budúcnosti pre Líbyu. Ako mnohí jeho krajania, aj on si je istý, že budúcnosť bude pozitívna – hoci vie, že 42 rokov pod vládou Kaddáfího ľudí poznačilo. „Kaddáfí klamal, že Západ nám chce zle, že tu bude len presadzovať svoj vplyv. Preto sú mnohí ľudia ostražití, obávajú sa medzinárodného spoločenstva a zasahovania zo zahraničia,“ vraví. „Ešte nejaký čas potrvá, kým tento zlý vplyv Kaddáfího pominie.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite