Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

S prasnicou za pokladom

.jozef Koleják .časopis .lifestyle

Blíži sa obdobie, keď sa celé húfy gourmetov, kuchárov a gastronautov rozbehnú do Piemontu, aby na trhoch v mestečku Alba ulovili ten najväčší kulinársky poklad. Sú tam ochotní vysoliť desaťtisíce eur za nenápadnú zvráskavenú guľôčku.

Tá guľôčka nie je ničím iným ako hľuzovkou bielou (tuber magnatum), chuťovo aj aromaticky neobyčajne výraznou hubou – šampiónom vysokej kuchyne. Najkvalitnejšie kúsky rastú práve v okolí mesta Alba, a preto sa tam každoročne vystavujú, dražia a predávajú.  Hľuzovky nájdete ešte aj v iných regiónoch Talianska, napríklad v Toskánsku či Emilia Romagna, no tie sa s tými piemontskými nedajú ani porovnať. Nehovoriac o tých, ktoré prichádzajú zo zahraničia. Hľuzovka sa napríklad s veľkým úspechom zbiera aj v chorvátskej Istrii, no s omnoho menším sa predáva.
Nájsť hľuzovku znamená, akoby ste u seba na záhrade vykopali poklad. Jej cena je totiž štvornásobne vyššia ako cena striebra a pri tých najlepších kúskoch sa pohybujeme niekde na úrovni zlata. Navyše, tie najvydarenejšie huby idú do dražby a tam už lietame v takých číslach, pri ktorých obyčajný smrteľník len neveriaco krúti hlavou. Nezriedka sa cena za obzvlášť vydarený kus pohybuje v státisícoch dolárov. Je to zvláštne, keďže hľuzovka by sa mala zjesť do niekoľkých týždňov, pretože potom rapídne klesá jej chuť a aróma.
Hľuzoviek je niekoľko druhov. Okrem najdrahšej, bielej z Piemontu, sa v kuchyniach využíva hľuzovka čierna, takzvaná zimná (tuber melanosporum). Tej sa sezóna začína v novembri a zbiera sa najmä v Provensálsku. Dokonca aj na Slovensku sa vyskytuje jeden druh, hľuzovka letná (tuber aestivum Vitt), a je veľmi lahodný. Kto by to povedal, že pred storočím a pol sa aj u nás veselo hľuzovka zbierala a dodávala sa na viedenský trh a cisársky dvor?
Ak ste sa v tejto chvíli rozhodli, že zavesíte svoje útrpné a nezaujímavé povolanie na klinec a stanete sa zberačom týchto nevšedných húb, vedzte, že to nie je také jednoduché. Hľuzovka rastie 30 až 50 centimetrov pod zemou, a preto sa hľadá nezvyčajným spôsobom. Kedysi na to využívali školené prasnice. Dôvod je pomerne jednoduchý. Hľuzovku vyňuchajú, pretože sa ich vôňa podobá na výlučky kancov a ony za ňou idú ako besné. V súčasnosti sa na hľuzovkárčenie využívajú špeciálne vycvičené psy. Tie však, rovnako ako hľuzovka, nie sú lacné, pretože na ich školenie sú potrebné, čuduj sa svete, práve hľuzovky. Existuje ešte jeden spôsob, ako nájsť poklad. No na to musíte byť školený zasa vy. Okolo miest, kde hľuzovka rastie, poletujú špeciálne mušky, ktoré musíte vedieť rozoznať. S nasadením zanieteného entomológa začnete pozorovať ich správanie a tam, kde si najviac sadajú, tam sa môže nachádzať to vytúžené miesto, kde začať kopať. Tento spôsob však využívajú len tí najväčší machri.
Ak ste ešte hľuzovku neskúsili, buďte zo začiatku opatrní, jej vôňa je trochu nezvyčajná. Je to niečo podobné, ako keby vedľa vás nejaký vtipkár výrazne uvoľnil ventil na propán-butánovej bombe. Mne na jednej oslave stačilo ako party trik otvoriť malú dózičku s hľuzovkovou soľou a polovička hostí sa šla vyvetrať na balkón.
Hľuzovka, a najmä tá biela, sa v kuchyni používa zásadne iba v surovom stave. Jemne sa vždy nastrúha na povrch dotyčného jedla, ktoré by nemalo byť ani na cibuľovom ani na cesnakovom základe.  Iba tak najviac vynikne božská chuť najdrahšej ingrediencie na svete. Najlepšie teda, ak ju vraj nastrúhate na obyčajnú praženicu. Povážte! Autor je scenárista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite