„Všiská boli veľkým problémom, normálne sme sa dreli o stromy, väčšinou nás totiž na chrbte žrali,” hovorí pán Trizuliak. Jeho veľký portrét od fotografa Šymona Klimana môžeme vidieť medzi ostatnými portrétmi preživších partizánov. Vystavené sú napríklad pod bratislavským Novým mostom. .dirty sex a gorily
Už akosi diskrétnejšie a pod diktátom hygienickej korektnosti sa šepká o všiach lonových, ktorých pospolitý ľud filckami prezýva. Tento ektoparazit bol pre mňa zhruba od puberty jedným z najtajomnejších živočíchov. Kam sa hrabú ešte neobjavené jaskynné živočíchy alebo hlbinné ryby! Ten, kto prítulnú voš aspoň po nejaký čas prenášal v panvovej oblasti, bol pre mňa väčšinou aj obdivuhodnou ikonou neviazaného a malomeštiakmi odsudzovaného dirty sexu.
Prudérnu časť entomológov v minulosti veľmi nezaujímalo, ako získali naši prapredkovia prvú voš lonovú. Až moderné genetické analýzy všetečných výskumníkov odhalili, že naši predkovia mali s gorilami bližší vzťah, než by bežný humanitne vzdelaný človek predpokladal. Tieto prílišné sympatie nabonzovali s odstupom 3,3 milióna rokov práve vši lonové. Ich príbehy si s chuťou vypočul americký genetik David Reed z Floridskej univerzity. Reed porovnal dedičnú informáciu ľudskej vši pohlavnej s DNA podobných vší ostatných primátov. Z výskumu vysvitlo, že ľudská lonová voš má, čo sa príbuzenstva týka, najbližšie ku gorilej vši menom Pthirus gorillae. Dalo by sa predpokladať, že sme týchto parazitov mohli zdediť od našich spoločných predkov. Ibaže, omyl, náš pôvodný spoločný rodostrom sa na osobité odnože gorilie a ľudské rozvetvil asi pred 7 až 9 miliónmi rokov. K odovzdaniu predka dnešných ľudských a gorilích pohlavných vší však došlo pred 3,3 milióna rokov. Navyše, vši nemajú krídla a tento druh ani nedokáže skákať, takže je jasné, že sa môžu prenášať len a len veľmi tesným telesným kontaktom čiže pri pohlavnom styku. S trochou zhýralej fantázie si môžeme poľahky predstaviť, aké zvyky panovali medzi našimi prapredkami a gorilami. Skutočne to však znamená, že medzi nimi vládla až taká náklonnosť? Zjavne puritánsky vychovaný David Reed si to nemyslí. Má len jediné, mimoriadne nudné vysvetlenie, totiž to, že naši predkovia chytili vši lonové v opustených hniezdach, v ktorých prespávali gorily. A mohlo to byť aj tým, dodáva, že okrem iného si jedálny lístok obohacovali mäsom gorilích mŕtvol. Čo však so skutočnosťou, že mimo tela hostiteľa prežije voš lonová najviac 24 hodín? David Reed tomuto faktu neprikladá priveľký význam a nezahŕňa ho medzi relevantné dôkazy ľudskej zhýralosti, naďalej neoblomne verí v čisto priateľskú náklonnosť medzi našimi prapredkami a prapredkami goríl. .zo života filciek
Vši lonové potrebujú pre pocit pohody teplo a vlhko. Na rozdiel od svojich príbuzných, ktoré okupujú hlavu svojho hostiteľa, nemajú rady „vietor vo vlasoch“. A to ani horizontálny, ani vertikálny. Medzi pospolitosťou pretrváva názor, že vši lonové žijú len na ochlpení v ohanbí. Nie je to pravda. Rovnako dobre sa im darí aj pod pazuchami, o niečo menej na animálne zarastených hrudiach a ešte horšie v diktátorských fúzikoch, marxovskej brade alebo brežnevovskom obočí. Tu nachádzajú azyl len v prípade masívneho zavšivenia, súc vytláčané množiacimi sa súdružkami. Do týchto končín sa uchyľujú skutočne nerady, pretože vedia, že toto výsostné územie má vyárendované známa voš hlavová. Na svete si povegetia približne tri týždne, tento čas však využijú skutočne plodne. Výsledkom snaženia je dvadsať až štyridsať kusov vajíčok, ktoré obratne nalepujú na dolnú časť chlpov v blízkosti kože. Asi po siedmich dňoch sa z vajíčok liahnu larvičky. Do dvoch týždňov prekonajú pubertu a sú schopné rozmnožovať sa. Vši lonové sa, samozrejme, prenášajú najčastejšie pri pohlavnom styku, ale do ochlpenia sa môžu dostať aj zo zavšivavenej posteľnej bielizne, leskimových či plyšových poťahov a podobne. Po bodancoch zostávajú na koži modrasté škvrnky, dobre viditeľné len na bledej pokožke. Vyrážky strašne svrbia, ľudia si ich škriabu a znečisťujú tak rany baktériami. Na týchto miestach potom vznikajú nepekné a často rozsiahle ekzémy. .všivavý boj
V minulosti sa do boja proti všiam štartovalo s petrolejom, krezolovým mydlom, nožnicami a holiacim strojčekom. Dnes stačí zájsť do lekárne a ohúriť pani za pultom rozprávaním o nešťastnom kamarátovi (bratrancovi, susedovi), ktorý si chce kvôli všiam siahnuť na život. Dojatá magistra vám okamžite ponúkne Diffusil alebo Orthosan H, prípadne iné prípravky vo forme šampónov, gélov a sprejov. Okrem ochlpených a zavlasených častí tela sa treba postarať aj o oblečenie, ktoré ste v inkriminovanom čase nosili. Dôkladne ho vyperte, vyvarte a viackrát prebehnite horúcou žehličkou. Pozor na dederónové košele, silonky a polyamidové nohavičky s elastanom, tie radšej spáľte na niektorom z odľahlých ohnísk. Nepotrebujete predsa odpovedať na všetečné otázky susedov. .vši v šatoch
Keď už je reč o všiach, bola by škoda nespomenúť ešte jednu väčšiu, zavalitejšiu a najmä menej známu všivavú príbuznú – voš šatovú. Žije takmer v ilegalite, skrýva sa v záhyboch bielizne a v častiach, kde odev prilieha k telu (golier, pás podprsenky, klobúky, čapice). Ak je zavšivenie veľké, nasťahuje sa aj do topánok, posteľnej bielizne, ale niekedy sa nám bez rozpakov nanominuje rovno do postele. Nie je úplne neškodná, pretože prenáša škvrnitý týfus alebo aj takzvanú zákopovú horúčku. Ak by sme ju chceli zahubiť hladom, treba vedieť, že teoreticky treba čakať aj týždeň. Jednoduchšie je povarenie podozrivých odevov, čo je však napríklad v prípade norkových kožuchov spôsob desinsekcie značne diskutabilný. Autor je zoológ.
Už akosi diskrétnejšie a pod diktátom hygienickej korektnosti sa šepká o všiach lonových, ktorých pospolitý ľud filckami prezýva. Tento ektoparazit bol pre mňa zhruba od puberty jedným z najtajomnejších živočíchov. Kam sa hrabú ešte neobjavené jaskynné živočíchy alebo hlbinné ryby! Ten, kto prítulnú voš aspoň po nejaký čas prenášal v panvovej oblasti, bol pre mňa väčšinou aj obdivuhodnou ikonou neviazaného a malomeštiakmi odsudzovaného dirty sexu.
Prudérnu časť entomológov v minulosti veľmi nezaujímalo, ako získali naši prapredkovia prvú voš lonovú. Až moderné genetické analýzy všetečných výskumníkov odhalili, že naši predkovia mali s gorilami bližší vzťah, než by bežný humanitne vzdelaný človek predpokladal. Tieto prílišné sympatie nabonzovali s odstupom 3,3 milióna rokov práve vši lonové. Ich príbehy si s chuťou vypočul americký genetik David Reed z Floridskej univerzity. Reed porovnal dedičnú informáciu ľudskej vši pohlavnej s DNA podobných vší ostatných primátov. Z výskumu vysvitlo, že ľudská lonová voš má, čo sa príbuzenstva týka, najbližšie ku gorilej vši menom Pthirus gorillae. Dalo by sa predpokladať, že sme týchto parazitov mohli zdediť od našich spoločných predkov. Ibaže, omyl, náš pôvodný spoločný rodostrom sa na osobité odnože gorilie a ľudské rozvetvil asi pred 7 až 9 miliónmi rokov. K odovzdaniu predka dnešných ľudských a gorilích pohlavných vší však došlo pred 3,3 milióna rokov. Navyše, vši nemajú krídla a tento druh ani nedokáže skákať, takže je jasné, že sa môžu prenášať len a len veľmi tesným telesným kontaktom čiže pri pohlavnom styku. S trochou zhýralej fantázie si môžeme poľahky predstaviť, aké zvyky panovali medzi našimi prapredkami a gorilami. Skutočne to však znamená, že medzi nimi vládla až taká náklonnosť? Zjavne puritánsky vychovaný David Reed si to nemyslí. Má len jediné, mimoriadne nudné vysvetlenie, totiž to, že naši predkovia chytili vši lonové v opustených hniezdach, v ktorých prespávali gorily. A mohlo to byť aj tým, dodáva, že okrem iného si jedálny lístok obohacovali mäsom gorilích mŕtvol. Čo však so skutočnosťou, že mimo tela hostiteľa prežije voš lonová najviac 24 hodín? David Reed tomuto faktu neprikladá priveľký význam a nezahŕňa ho medzi relevantné dôkazy ľudskej zhýralosti, naďalej neoblomne verí v čisto priateľskú náklonnosť medzi našimi prapredkami a prapredkami goríl. .zo života filciek
Vši lonové potrebujú pre pocit pohody teplo a vlhko. Na rozdiel od svojich príbuzných, ktoré okupujú hlavu svojho hostiteľa, nemajú rady „vietor vo vlasoch“. A to ani horizontálny, ani vertikálny. Medzi pospolitosťou pretrváva názor, že vši lonové žijú len na ochlpení v ohanbí. Nie je to pravda. Rovnako dobre sa im darí aj pod pazuchami, o niečo menej na animálne zarastených hrudiach a ešte horšie v diktátorských fúzikoch, marxovskej brade alebo brežnevovskom obočí. Tu nachádzajú azyl len v prípade masívneho zavšivenia, súc vytláčané množiacimi sa súdružkami. Do týchto končín sa uchyľujú skutočne nerady, pretože vedia, že toto výsostné územie má vyárendované známa voš hlavová. Na svete si povegetia približne tri týždne, tento čas však využijú skutočne plodne. Výsledkom snaženia je dvadsať až štyridsať kusov vajíčok, ktoré obratne nalepujú na dolnú časť chlpov v blízkosti kože. Asi po siedmich dňoch sa z vajíčok liahnu larvičky. Do dvoch týždňov prekonajú pubertu a sú schopné rozmnožovať sa. Vši lonové sa, samozrejme, prenášajú najčastejšie pri pohlavnom styku, ale do ochlpenia sa môžu dostať aj zo zavšivavenej posteľnej bielizne, leskimových či plyšových poťahov a podobne. Po bodancoch zostávajú na koži modrasté škvrnky, dobre viditeľné len na bledej pokožke. Vyrážky strašne svrbia, ľudia si ich škriabu a znečisťujú tak rany baktériami. Na týchto miestach potom vznikajú nepekné a často rozsiahle ekzémy. .všivavý boj
V minulosti sa do boja proti všiam štartovalo s petrolejom, krezolovým mydlom, nožnicami a holiacim strojčekom. Dnes stačí zájsť do lekárne a ohúriť pani za pultom rozprávaním o nešťastnom kamarátovi (bratrancovi, susedovi), ktorý si chce kvôli všiam siahnuť na život. Dojatá magistra vám okamžite ponúkne Diffusil alebo Orthosan H, prípadne iné prípravky vo forme šampónov, gélov a sprejov. Okrem ochlpených a zavlasených častí tela sa treba postarať aj o oblečenie, ktoré ste v inkriminovanom čase nosili. Dôkladne ho vyperte, vyvarte a viackrát prebehnite horúcou žehličkou. Pozor na dederónové košele, silonky a polyamidové nohavičky s elastanom, tie radšej spáľte na niektorom z odľahlých ohnísk. Nepotrebujete predsa odpovedať na všetečné otázky susedov. .vši v šatoch
Keď už je reč o všiach, bola by škoda nespomenúť ešte jednu väčšiu, zavalitejšiu a najmä menej známu všivavú príbuznú – voš šatovú. Žije takmer v ilegalite, skrýva sa v záhyboch bielizne a v častiach, kde odev prilieha k telu (golier, pás podprsenky, klobúky, čapice). Ak je zavšivenie veľké, nasťahuje sa aj do topánok, posteľnej bielizne, ale niekedy sa nám bez rozpakov nanominuje rovno do postele. Nie je úplne neškodná, pretože prenáša škvrnitý týfus alebo aj takzvanú zákopovú horúčku. Ak by sme ju chceli zahubiť hladom, treba vedieť, že teoreticky treba čakať aj týždeň. Jednoduchšie je povarenie podozrivých odevov, čo je však napríklad v prípade norkových kožuchov spôsob desinsekcie značne diskutabilný. Autor je zoológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.