Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Juraj Bartoš: Mám šťastie na ľudí

.časopis .hudba

Keď som mal asi osem rokov, môj o sedem rokov starší brat doniesol domov nahrávku Louisa Armstronga. Povedal mi, že je to černoch, trubkár, a ak chcem hrať na trúbke, mám ho počúvať.

.dychovka a bigband
Jeho hlas a tá trúbka, keď zasvietila, tak to ma zobralo. Ďalší veľmi silný zážitok bol, keď som mal asi šestnásť a na jednom posedení z ničoho nič zaznela nádherná trúbka s krásnym bigbandom. Bol to Dizzy Gillespie. Dovtedy som netušil, že existuje. Bolo to ako blesk z čistého neba.
Mám šťastie na ľudí. Mal som učiteľa, volá sa Oto Kulíček, jeho otec hrával ešte v orchestri Jaroslava Ježka. Pán Kulíček je trombónista a dokáže perfektne motivovať. Začal hovoriť o konzervatóriu, keď som ja ešte osciloval medzi hudbou a futbalom a vzbudil vo mne muzikantské ambície.
Začínal som v dychovke, ktorú všetci volali BEUS, oficiálne to bola dychovka Dopravného podniku Mesta Bratislava. Cvičili sme v priestoroch, kde potom dlhé roky sídlila Stoka. Bol tam archív, ktorého obsah jeden opilec, čo robil kultúrnika, nechal odviezť do zberu. Bol to nesmierne cenný archív vojenských hudieb, ktorých pôvod siahal hlboko do 19. storočia. Dnes by mal nevyčísliteľnú hodnotu. My sme z tých starých nôt hrávali. V dychovke hral na heligóne napríklad dedo Mach, ako sme ho všetci volali. Rozprával nám zážitky z čias, keď ešte v tridsiatych rokoch hrával v orchestri cirkusu Kludský. Keď som mal trinásť, dostal som „lano” do Bratislavského Big Bandu. Hrali sme Glenna Millera a bolo to fantastické. Strašne som túto muziku túžil hrať a odrazu som ju hral. .lipa, Dizzy, Serenaders
V roku 1987 som začal hrávať s Petrom Lipom. Vďačím mu za mnoho vecí. Prvýkrát som s ním hral na džezových festivaloch na Západe, zažil som dva koncerty Milesa Davisa, mám kdesi od Milesa aj autogram a autoportrét, ktorý mi nakreslil.
V roku 1990 som hral s Dizzym Gilespiem v Prahe. Celý život som ho chcel stretnúť a keď som ho tam zrazu videl, tak som stratil reč. Bolo to veľmi milé. Nabral som odvahu a povedal mu, čo to pre mňa znamená. On na to, že sa mu zle hrá, lebo ho bolia zuby. Hovoril o trúbkarských problémoch, čo bolo pre mňa znamenie, že ma azda bral.
Už od roku 1982 som začal písať aranžmány pre orchester, ktorý ešte neexistoval. Robím veľa vecí opačne – najprv si kúpim zvonček na bicykel, a potom bicykel. Ale to sa stáva často, keď človek niečo veľmi chce, začne tam, kde môže. Orchester vznikol až v roku 1987 a pôvodne sa volal Dixieband. Názov Bratislava Hot Serenaders vymyslel môj brat v roku 1990.
Pre Hot Serenaders bolo dôležité, že sme sa v roku 1994 dostali do Francúzska, kde sme vyhrali súťaž v St. Raphael. Dostali sme hlavnú cenu, a to nás nakoplo.
Neskôr boli dôležité naše zahraničné angažmány a, samozrejme, stretnutie s pánom Milanom Lasicom, vďaka čomu sme sa dostali do širšieho povedomia a nahrali mnoho krásnej muziky. Keď sme prišli na Pohodu, myslel som si, že nás berú ako exotov – prídeme tam v smokingoch a oni sa nechajú oblievať vodou z cisterny. Ale bol som veľmi milo prekvapený. Keď pán Lasica spieval Optimistu, ľudia poznali texty a spievali s ním.
V týchto dňoch chystáme tretiu platňu s pánom Lasicom, ktorá je zvláštna tým, že na nej budú americké piesne, ale s textami Milana Lasicu. Pracovný názov je preto Milan Lasica spieva Milana Lasicu. Veľmi sa z toho teším, lebo pán Lasica je schopný vo svojich textoch vyjadriť rytmus a štýl hudby, hrá sa so slovami a pritom sú to texty vtipné, a s krásnymi pointami. .vienna Art Orchestra a klasika
Vo Vienna Art Orchestra som pôsobil 5 rokov, nahral som s nimi 6 cédečiek a absolvoval približne 150 koncertov. Bola to partia špičkových hudobníkov z celej Európy. Všetko tam bolo dokonale zorganizované. Napríklad, pred začiatkom turné nám všetkým vedúci orchestra Mathias Ruegg vlastnoručne pripravil itinerár v podobe knižky, a v nej bolo všetko. Stačilo ju čítať a prísť vždy načas. Keď ste to urobili, nemohli ste nič pokaziť. Bolo to úžasné. Len som si vybalil trumpety a trúbil som. Boli tam extrémne vysoké nároky a tvrdé, profesionálne pravidlá. Veľmi rád na to spomínam.
Vážnu hudbu mám rád tak ako džez. Nesnažím sa ju však hrať džezovo, snažím sa o čistotu štýlu. Páči sa mi rôznorodosť, ktorú prináša interpretácia tak vážnej, ako aj džezovej hudby. Keď som sa počas štúdií u doc. Kamila Rošku na VŠMU venoval iba vážnej hudbe, uvedomil som si, že keby som robil len klasiku, bol by som väčšinou odkázaný hrať notový materiál, ktorý tvorí dohromady len zopár trúbkových koncertov. Klasika však prináša iné publikum, priestory a zážitky.
Rád robím veľa vecí, lebo mám rád rôznorodosť pôžitkov. V muzike je toľko krásnych vecí, že by bola škoda obmedziť sa len na jeden štýl či na jedno obdobie. Juraj Bartoš/
Narodil sa a žije v Bratislave. Od trinástich rokov hral na trúbke v Bratislavskom Big Bande, neskôr bol členom džezovej kapely Petry Lipu. Od roku 1987 sa venuje džezovej hudbe dvadsiatych rokov, spolu s bratom založil Dixieband, ktorý sa neskôr premenoval na Bratislava Hot Serenaders. Počas dvadsiatich rokov svojej existencie sa stal jedným z najkvalitnejších orchestrov tohto typu na svete. Šesť rokov pôsobil v prominentnom súbore Vienna Art Orchestra. Juraj Bartoš sa venuje aj vážnej hudbe a ako trubkár je vyhľadávaným štúdiovým hráčom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite