Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Kde je vlastne to šťastie? Prečo sa nedá lokalizovať? Prečo sa nedá naplánovať? Alebo aspoň kúpiť, či vybártrovať? Sedím na letisku, idem do Nepálu a mnohým doma na Slovensku sa zdá, že to mám vyhraté. Že mám šťastie zabezpečené. Že pri mojom spôsobe života to jednoducho nemôže byť inak.

Neustále pobyty v Himalájach a na najkrajších miestach sveta, pomoc v sirotinci, pekný vzťah s dobrým chlapom, filmová, hudobná a spisovateľská kariéra...nielenže sa nemôžem sťažovať, ale dokonca mi už začínajú ľudia vravieť, že mám návod na šťastie. Nemám. Píšu mi, stretávajú ma, a pozerajú sa na mňa, ako keby som mala každú chvíľu vypľuť zlaté vajce, v ktorom bude ukrytý kľúč k trinástej komnate, kde je ideálny svet bez trápení. Ale taký neexistuje. Nevedela som to, keď som ho začala hľadať, ale teraz, keď viem, že nie je, som tomu rada. Život je farebný. A šťastie je len úľavou od útrap. Ich prijatie a pochopenie tvorí väčšinu šťastia. Ženiem sa na druhý koniec sveta, ale nie je to lístok do neba. Je to už len život, ktorý som si vybrala. Tak ako iní si vybrali životy úradníkov, matiek či povaľačov, ja mám tento – kočovný. Zatiaľ neviem žiť inak. Vždy, keď si poviem, že sa už z miesta nepohnem, o pár dní sa nájdem vo vlaku alebo v lietadle. A zasa všetko odznova. Nie je to hľadanie šťastia ani útek pred sebou a svojimi povinnosťami. Je to zvyk. Zabehnuté maniere a veľmí zvláštna schopnosť, cítiť sa pohodlne v nepohodlí. Keď som v pohodlí viac ako týždeň, akoby mi niečo chýbalo, akoby všetko stagnovalo, akoby čas stál. A tak sa pohnem, a svet sa zrazu znova krúti. Kufre, ruksaky, check-iny, hotely. Včera som sedela v jednej kaviarni na terase, z výhľadom na hrad, s človekom, pred ktorým nikdy nič nehrám, svietilo mi slnko na tvár a podo mnou šumeli stromy. Hrad bol biely, ale uvedomila som si, že som si už zvykla. Vedľa mňa žblnkotala fontánka, privrela som oči a čas zastal a mne to nevadilo, práve naopak. Vedela som, že nemusím do Nepálu. Že je to vlastne aj tak jedno. Že šťastie je univerzálne, tak ako Boh. Že dobré cesty vedú len k nemu, k tomu jednému šťastiu a k tomu jednému Bohu a že je úplne jedno, či pomáham 100 sirotám v Nepále, alebo jednému chudákovi v Bratislave, že je jedno, či stojím pod Everestom, alebo na Rysoch, alebo v Petržalke. Sú cesty blízke a ďaleké a každému sú blízke iné, a mne sú blízke práve tie východné, ale neznačí to nič. Len, že kráčam, hýbem sa, volím kombinácie skutkov, a potom buď trpím, alebo jasám a robím tak tu aj tam. Robia tak ľudia osamelí, aj spárovaní, robia tak siroty aj starci, robia tak ľudia tu aj tam. Je to prenádherný pocit, že je to vlastne všetko úplne jedno. Že sa môžete zobudiť v chatrči aj v paláci a šance sú rovnaké. Štartovacia čiara je len jedna pre všetkých. A cieľ tiež.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite