Obžaloba mala zakrytú, no o to perfídnejšiu pointu: Posunúť obraz Radičovej ako líderky neúspešne zápasiacej s korupciou k obrazu osoby na korupcii priamo zúčastnenej. V ostrom politickom boji, aký prebieha aj inde, to iste nie je nič výnimočné. Napokon, keby sa dotácia na biatlon vyskytla v okruhu poradcov Mečiara, Dzurindu či Fica, tak podozreniu, že „desiatok“ je určený až do toho najvyššieho vrecka, by sa mnohí nebránili.
U Ivety Radičovej, v ktorej životopise zatiaľ niet ani stopy (napríklad vo forme nahrávky s hlasom na nerozoznanie od vlastného) po tom, že by sa zaplietla so špinavými peniazmi, je to podlosť. Niežeby sme nemali byť pripravení v politike úplne na všetko. Práve preto je ale podstatné rozlišovať medzi indíciami či hypotézami podloženými a nepodloženými. Alebo, presnejšie, takými, ktoré môžu mať určitú substanciu podloženosti, a takými, ktoré sa mechanicky spoliehajú na pravidlo, že v močiari je špinavý každý.
Tým, samozrejme, nie je povedané, že bolo od premiérky správne reagovať na útok žalobou na ochranu osobnosti...
Obe kauzy, sťahovacia či biatlonová, nie sú ani vzdialene dôvodom na nedôveru voči Radičovej, kompromitujú však jej
protikorupčnú agendu. A najmä, čiastočne verifikujú bod návrhu, ktorý hovorí o „očividnej neschopnosti pri riadení vlády“. Je totiž pravda, že od hlasovania o prokurátorovi je zjavné, že Radičovej autorita sa oslabuje. A v kumulácii ťažkých rozhodnutí – euroval, odvody, rozpočet – naozaj akosi stráca niť. To, že nedokáže zaujať pozíciu vrchného arbitra kľúčových sporov, ktoré sú v pate, je dôsledkom schizmy, v ktorej žije s predsedom SDKÚ. A po roku ich vzťahu, ktorý bol neštandardný od začiatku, stojí otázka aj tak, či omnoho väčšia hrozba, ako je tá z opozície, nečíha na premiérku z vlastného tábora.
Tú otázku nastolil s veľkým hrmotom euroval. Rozpad vlády
pre nesúhlas jedného z partnerov totiž nemá politickú logiku. Zemetrasenie by azda mohlo prísť ex post, ale vytvárať vopred situáciu buď, alebo je akoby konštruovaním príbehu, ktorý by sa verejnosti dal predať ako dôvod na veľkú mocenskú „perestrojku“. Keďže po WikiLeaks už vieme, že Dzurinda by bol býval (po vyhodení Mečiara) ochotný podporiť menšinovú vládu Smer-SNS, a Fico pred 2 rokmi preferoval koalíciu Smer-SDKÚ, tí dvaja nemajú k sebe za kulisami azda až tak ďaleko ako na verejnosti. A ak sčítame masívne podiely oboch na hystérii v situácii, keď val ratifikovali dve krajiny (Francúzsko, Španielsko), útok na Radičovú je „indícia so substanciou“.
Keby to tak bolo, koalícia SDKÚ-SaS-KDH-Most sa bude otriasať asi ako euro. Ale keby aj nie, čoraz neistejším sa javí, či má sama Radičová dosť vôle a výdrže viesť vládu, ktorej nie je hlavou, len kombináciou maskota a člena užšieho manažmentu. Smer a SNS azda nemuseli premiérku ani odvolávať. Môžu sa ešte dočkať, že to vzdá sama?
U Ivety Radičovej, v ktorej životopise zatiaľ niet ani stopy (napríklad vo forme nahrávky s hlasom na nerozoznanie od vlastného) po tom, že by sa zaplietla so špinavými peniazmi, je to podlosť. Niežeby sme nemali byť pripravení v politike úplne na všetko. Práve preto je ale podstatné rozlišovať medzi indíciami či hypotézami podloženými a nepodloženými. Alebo, presnejšie, takými, ktoré môžu mať určitú substanciu podloženosti, a takými, ktoré sa mechanicky spoliehajú na pravidlo, že v močiari je špinavý každý.
Tým, samozrejme, nie je povedané, že bolo od premiérky správne reagovať na útok žalobou na ochranu osobnosti...
Obe kauzy, sťahovacia či biatlonová, nie sú ani vzdialene dôvodom na nedôveru voči Radičovej, kompromitujú však jej
protikorupčnú agendu. A najmä, čiastočne verifikujú bod návrhu, ktorý hovorí o „očividnej neschopnosti pri riadení vlády“. Je totiž pravda, že od hlasovania o prokurátorovi je zjavné, že Radičovej autorita sa oslabuje. A v kumulácii ťažkých rozhodnutí – euroval, odvody, rozpočet – naozaj akosi stráca niť. To, že nedokáže zaujať pozíciu vrchného arbitra kľúčových sporov, ktoré sú v pate, je dôsledkom schizmy, v ktorej žije s predsedom SDKÚ. A po roku ich vzťahu, ktorý bol neštandardný od začiatku, stojí otázka aj tak, či omnoho väčšia hrozba, ako je tá z opozície, nečíha na premiérku z vlastného tábora.
Tú otázku nastolil s veľkým hrmotom euroval. Rozpad vlády
pre nesúhlas jedného z partnerov totiž nemá politickú logiku. Zemetrasenie by azda mohlo prísť ex post, ale vytvárať vopred situáciu buď, alebo je akoby konštruovaním príbehu, ktorý by sa verejnosti dal predať ako dôvod na veľkú mocenskú „perestrojku“. Keďže po WikiLeaks už vieme, že Dzurinda by bol býval (po vyhodení Mečiara) ochotný podporiť menšinovú vládu Smer-SNS, a Fico pred 2 rokmi preferoval koalíciu Smer-SDKÚ, tí dvaja nemajú k sebe za kulisami azda až tak ďaleko ako na verejnosti. A ak sčítame masívne podiely oboch na hystérii v situácii, keď val ratifikovali dve krajiny (Francúzsko, Španielsko), útok na Radičovú je „indícia so substanciou“.
Keby to tak bolo, koalícia SDKÚ-SaS-KDH-Most sa bude otriasať asi ako euro. Ale keby aj nie, čoraz neistejším sa javí, či má sama Radičová dosť vôle a výdrže viesť vládu, ktorej nie je hlavou, len kombináciou maskota a člena užšieho manažmentu. Smer a SNS azda nemuseli premiérku ani odvolávať. Môžu sa ešte dočkať, že to vzdá sama?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.