Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Desať rokov po

.ladislav Kováč .časopis .klub

Prvá dekáda 20. storočia premenila od svojho dramatického počiatku kultúrnu mapu sveta.

Uplynulo desať rokov od 11. septembra 2001, keď do Dvojičiek, mrakodrapov Svetového obchodného centra v New Yorku, narazili prúdové lietadlá, unesené islamskými fundamentalistickými samovrahmi. Po náraze nasledoval požiar, pod ktorým sa mrakodrapy zrútili. Prázdny priestor, ktorý ostal po odprataní trosiek mrakodrapov, dostal označenie „Pozemok Nula“ (Ground Zero).
Newyorský Pozemok Nula sa stal symbolom vstupu do 21. storočia. Bol zároveň aj bodkou za 20. storočím. Jednodňové predstavenie predviedlo za pomoci dvoch vrcholných výtvorov technického racionalizmu, mrakodrapu a prúdového lietadla to, čím ľudstvo prešlo v masakroch po celé 20. storočie. Človeku, mýtofilnému živočíchovi, ktorý odnepamäti vieru svojej skupiny vnucoval iným skupinám oštepmi a mečmi, mali poslúžiť prostriedky modernej techniky. Ony účinne fungovali v predchádzajúcom storočí a dali nacizmu a komunizmu totalitnú podobu. Patril som k tým, čo boli presvedčení, že by sa Pozemok Nula nemal zastavať, ale ostať ako pamätník. A ako varovanie: Naša doba je dobou impozantného rozvoja prírodných vied, a cez ne techniky, ale aj hrozivého zaostávania kultúrnych vied – naše znalosti o človeku a spoločnosti sú takmer nulové.  
Čo sa dialo po pamätnom 11. septembri? Už po troch dňoch vyzval prezident George Bush na križiacku výpravu proti novému zlu. Poranená Amerika zažila deň Zlomu a konala pritom tak, ako ľudia vždy: podujala sa na novú misiu šírenia svojej viery. Misia trvá už desať rokov. .svet sa stal iným
Ale za tých desať rokov sa svet podstatne premenil. Príčinou veľkej rýchlosti zmien je naďalej expanzia prírodných vied a hyperbolické pribúdanie ich poznatkov. Vďaka prírodným vedám expandovala technika,  vďaka technike ekonomika a vďaka ekonomike mamutí priemysel zábavy. Technické prostriedky, ktoré majú k dispozícii noví misionári, sa stali ešte účinnejšími, ale k zamýšľanému cieľu neviedli. Ani Pozemok Nula sa nestal pamätníkom. Aby sa rana zacelila, začal sa na ňom stavať nový mrakodrap; bude ešte vyšší ako pôvodný a proti požiaru vraj bude odolný. Tempo doby je také úžasné, že prvých desať rokov 21. storočia sa takmer vyrovná celým sto rokom minulého storočia.
Úmerne rýchlosti zmien techniky a ekonomiky sa menili a menia duchovné hodnoty. Západná spoločnosť vďačila svojej životaschopnosti a svojmu úspechu hodnotám svojej kultúry, na ktorých bola postavená. Fundamenty kultúry nazývame metakonceptuálnymi, lebo nie všetky z nich dokážeme chápať; a aj niektoré z nich vieme iba zjednodušene pomenovať. Možno spoločným menovateľom západných hodnôt bol osvietenský racionalizmus, viera, že svet je vo svojej podstate rozumný, otvorený ľudskému poznávaniu a cez poznanie prístupný racionálnemu riadeniu. Z tejto viery vyrástla moderná veda. Predstaviteľ francúzskeho osvietenstva 18. storočia, markíz Nicolas de Condorcet, tvrdil, že iba treba odstrániť neznalosť a odbúrať predsudky, pretože „schopnosť človeka zdokonaľovať sa je skutočne neobmedzená“. O dvesto rokov neskôr, v roku 1987, iný francúzsky filozof Alain Finkielkraut zopakoval názor, že keď predsudky zmiznú, každá ľudská bytosť bude vidieť veci sveta také, aké naozaj sú. Rozum je spoločný všetkým ľuďom a je základňou pre zjednotenie ľudstva. Osvietenci z radov prírodovedcov mali podobnú vieru.
Pritom už Finkielkrautovi nemohlo uniknúť, že sa sociálna skutočnosť vzpierala osvietenským ideálom. Bol však presvedčený, že ju iní vzdelanci vysvetľujú a ideologizujú chybne. Videl hrozbu postmodernizmu, presvedčenia, že poznanie nie je objektívne, ale že je len sociálnym konštruktom, a že vedecké poznanie je rovnocenné výkladu sveta prostredníctvom mýtov. Postmodernizmus svojím dôrazom na slobodu akoby sa podobal osvietenstvu, lenže pre osvietenstvo bola kultúra zdrojom a pokladnicou hodnôt, kým pre postmodernizmus jediným legitímnym zdrojom hodnôt boli chúťky a vrtochy izolovaných jedincov. Podľa Finkielkrauta demokracia pôvodne znamenala otvorenie prístupu ku kultúre pre každého, kým postmodernizmus vyhlasuje, že každý má nárok na svoju predstavu o tom, čo je kultúra. Tŕpol nad tým, že sa začala stierať hranica medzi kultúrou a zábavou.  Rovnako tvrdo už vtedy odsúdil multikulturalizmus s jeho ideológiou rovnocennosti kultúr a kolektívneho práva na „kultúrnu identitu“. Najmä však kritizoval to, že rozpad viery na rozum viedol k poklesu sebaistoty západnej kultúry, ku strate odvahy brániť svoje hodnoty – to, čo neskôr, v r. 2002, taliansky politológ Giovani Sartori nazval „bezchrbticovou zmäkčilosťou“. Vo vytláčaní osvietenského ideálu postmodernizmom a multikulturalizmom akoby bol Finkielkraut predvídal duchovné zmätky Západu, ku ktorým došlo v prvej dekáde 21. storočia. Akoby bol tušil, že táto zmäkčilosť, všehochuť, relativizácia všetkých hodnôt, sa bude na konci dekády považovať za dôkaz pravej slobody a označovať jednak v samotných krajinách Západu, ale najmä kritikmi západnej krízy za „západný liberalizmus“.
V tejto prvej dekáde sa zmenil aj charakter vedy. Aj v nej dochádza k rezignácii na osvietenské ideály. Objektmi jej záujmu sa stávajú oblasti veľkej komplexnosti, jej výpovediam aj samotní špecialisti čoraz ťažšie rozumejú a daňoví poplatníci sa pýtajú, či ju vôbec treba financovať. Preto sa od vedy čakajú najmä praktické výstupy, čoraz viac sa jej pripisuje rola slúžky „znalostnej ekonomiky“, zdôrazňuje sa potreba „translačného výskumu“ (prenosu výsledkov „z teórie do praxe“) a Európska únia sa oddáva ambicióznemu bludu, že zásluhou vedy premení svoju ekonomiku na najkompetitívnejšiu na svete. Silno sa zvyšuje podiel neštátneho, privátneho financovania výskumu s perspektívou komerčného využitia. V USA, a postupne už aj v Európe, sa univerzitní profesori, kedysi osvietenskí intelektuáli, stávajú súkromnými podnikateľmi, ktorí ponúkajú na trhu výsledky svojho výskumu ako nový druh tovaru. V oblasti mimo vedy boli staré mýty vytesnené novými: kultom šťastia ako hmotného blahobytu a neobmedzenej zábavy; paraliberálnou životnou filozofiou, podľa ktorej k blahu spoločnosti najviac prispieva ten, kto v nej dôsledne sleduje iba svoje osobné záujmy. .koniec osvietenských ilúzií
Výpovede vedy samotnej spochybňujú dnes osvietenské predstavy o človeku, o sile jeho rozumu a  o jeho možnostiach. Potvrdzuje sa, že nás príroda vybavila nezmeniteľnou ľudskou prirodzenosťou a v jej rámci aj potrebou oddávať sa mýtom a bojovať za ne – ale len do tej doby, kým ich ekonomický blahobyt nevymení za „bezchrbticovú zmäkčilosť“. Ukazuje sa, že tým, že sme biologické tvory komplexné, sme svojou evolúciou, ale aj vo svojom myslení a konaní nekonzistentní. Nášmu konaniu dominujú emócie. Poslúžili našej evolúcii, boli súčasťou našej biologickej „racionality“, umožnili nám prežiť. Ony umožnili vytvorenie kultúry na to, aby sme v podmienkach núdze a ohrozenia spolupracovali, a to postupne v čoraz väčších spoločenstvách, a aby sme mýty svojej vlastnej skupiny, ktorými sme zaháňali svoj strach z prírody, čoraz viac nahrádzali nadskupinovým vedeckým poznaním. Lenže zdá sa, že v podmienkach ekonomického blahobytu emócie opúšťajú svoju biologickú užitočnosť: slepo nás ženú za príjemnosťou; civilizáciu menia na civilizáciu slasti. Tým sa však oslabujú základy, na ktorých bola civilizácia postavená a budovaná. Ekonomická kríza v r. 2008 prinútila dovtedajšieho mága americkej ekonomiky Alana Greenspana priznať, že sa zrútila „celá intelektuálna stavba“ doterajšej ekonomickej teórie. Tá spočívala na predstave, že človek sa správa tak racionálne, ako by sa správal počítač. Toto viedlo k opusteniu radu zjednodušujúcich matematických modelov v ekonómii (ako to dobre ukázali aj odborníci na stránkach .týždňa v tomto roku) a k podpore empirického výskumu v behaviorálnej ekonómii, ktorá kalkuluje s ľudskými emóciami. V biológii dochádza teraz k podobnému spochybneniu zjednodušujúcich modelov, medziiným teórie „sebeckých génov“, k potvrdeniu, že človek je vysoko sociálny živočích, ochotný kooperovať. Ale kooperovať rovnako v záujme dobra i v záujme zla; o tom, na ktorú stranu sa postaví, rozhodujú hodnoty kultúry. Ibaže kríza hodnôt západnej kultúry, rozklad jej fundamentov, je zrejme aj príčinou turbulencií – a to aj tých ekonomických, ktorých sme v týchto dňoch svedkami – ktoré západnými spoločnosťami otriasajú. .čo je možno pred nami
Ľudský rozum je prislabý nielen na to, aby sociálnu dynamiku riadil, ale jej dokonca čo i len rozumel. Jej nasmerovanie určujú emócie. Po desiatich rokoch, ktoré uplynuli od pamätného 11. septembra, sa môžeme len pokúsiť odhadnúť ďalší vývoj: západná kultúra, zdeformovaná trhom, naďalej dominuje svetu cez svoju nadprodukciu bezduchej zábavy, no bude ju rýchlo vytláčať konfuciánska kultúra. K objavu a rozvinutiu vedy a trhových mechanizmov mohlo síce dôjsť iba zásluhou západnej kultúry, ale súčasný úspech čínskej ekonomiky a vedy naznačuje, že konfuciánska kultúra môže byť v ich využití efektívnejšia a dôslednejšia. Epicentrá vedy sa posúvajú zo západu na východ. Zanedlho sa možno hlavnými mestami vedy stanú Singapur alebo Peking. V novembri 2009 profesor singapurskej Štátnej univerzity Kishor Mahbubani v článku v International Herald Tribune rovno napísal, že úspešné ázijské krajiny prevzali zo Západu jeho základné myšlienky, najmä zásadu slobodnej trhovej ekonomiky a vládu zákona, no ich modernizácia predstavuje zároveň „odzápadnenie“ (de-Westernization). Tvrdí, že budúcnosť nebude znamenať koniec dejín ako globálne víťazstvo západného liberalizmu, ako to na rozhraní 90. rokov 20. storočia, pred blížiacim sa krachom komunizmu, prorokoval Francis Fukuyama, nenaplní sa Fukuyamova vidina, že „zápas za uznanie, ochota riskovať vlastný život za čisto abstraktný cieľ, celosvetový ideologický zápas spočívajúci na odvahe, imaginácii a idealizme, budú nahradené ekonomickým výpočtom, nekonečným riešením technických problémov; v posthistorickej dobe nebude ani umenie, ani filozofia, ale iba starostlivosť o múzeum ľudskej histórie“. Podľa Mahbubaniho Západ svoje myšlienky neuskutoční; po ekonomickom, ale aj mravnom zlyhaní Západu dôjde k „ázijskej renesancii“, v ktorej Ázia znovuobjaví svoje „stratené dedičstvo umenia a filozofie“.
Nevedno, či vývoj bude naozaj takýto. Dejinný čas sa bude naďalej zrýchľovať  – nemôžeme robiť analógie s minulosťou. No stačí si pripomenúť, ako Japonsko so svojskou orientálnou kultúrou, schopnou ešte v štyridsiatych rokoch 20. storočia sfanatizovať masy tak, aby nielen riskovali, ale aj obetovali „vlastný život za čisto abstraktný cieľ“, za niekoľko desaťročí prešlo fázou rozmachu ekonomiky, rýchleho rastu hmotného blahobytu až do podoby spoločnosti, ktorá sa svojimi mravnými krízami, ale aj masovou honbou za príjemnosťami, ba možno i „bezchrbticovou zmäkčilosťou“ nepríliš odlišuje od spoločností Západu. Ako by si nakoniec ľudská prirodzenosť v rovnakých podmienkach vždy vynútila svoje.  
Je preto možné, že aj konfuciánska kultúra privedie východnú a juhovýchodnú Áziu k ekonomickému blahobytu, no podľa vzoru Západu aj ona skončí v civilizácii slasti. Ekonomický rozmach Číny bude závisieť na surovinách a lacnej pracovnej sile arabských krajín a Afriky; blahobyt, ktorý aj tam Čína napomôže, však rozloží aj ich lokálne mýty a fanatizmus bude nahradený vychutnávaním dostupných pôžitkov. Zápas o dostupnosť pôžitkov však ľahký nebude. Nenastane idylická éra. Islam, ktorý sa pred 10 rokmi pripomenul ako hlavné ohrozenie civilizácie, ostane iba problémom Európy. Samozrejme, otázka je, či na tieto zmeny bude dosť času.
A čo bude ďalej? Extrapolácia zrýchľovania je jednoznačná: pri dnešnom tempe ľudstvo v polovici 21. storočia dosiahne stav, v akom dosiaľ nikdy nebolo (ale mohli byť pred ním iné civilizácie v kozme) – singularitu. Náš mozog nám neumožňuje, aby sme dovideli za jej hranice. Autor je biológ a bývalý minister školstva.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite