.divadelná Nitra má 20 rokov. Spomínate si na ten prvý ročník festivalu?
Spomínam si veľmi dobre. Bolo to dosť dobrodružné. Ja ten počiatok prirovnávam k semiačku, v ktorom je už obsiahnutý celý strom. .čo ste očakávali, že z neho vyrastie?
Mala som predstavu konfrontácie zahraničia so Slovenskom a akéhosi komplexného sviatku umenia. Predtým celých 17 rokov existoval festival slovenských divadiel Májová divadelná Nitra, ktorý organizovalo ministerstvo kultúry, Zväz slovenských dramatických umelcov a Divadlo Andreja Bagara. Na jar roku 1990, keď sa zmenili pomery, bolo jasné, že aj festival sa musí zmeniť a tak bolo vypísané výberové konanie na koncepciu. No a ja som predložila koncepciu medzinárodného podujatia. .vy ste vtedy boli dramaturgičkou Divadla Andreja Bagara?
Áno. Od roku 1975. Zažila som tam obdobie Karola Spišáka, potom prišiel Martin Kákoš, no a hlavne to bola veľká éra Jozefa Bednárika, s ním som spolupracovala na skutočne prelomových inscenáciách. Keď odišiel, už ma dramaturgia tak nebavila. Zdalo sa mi zaujímavejšie pripraviť raz za rok kvalitnú prehliadku naozaj dobrého divadla. Dať dokopy niečo zo Slovenska (vtedy bolo v repertoári veľa špičkových vecí) a niečo zo zahraničia, čo bude skutočne závažné a bude pre naše prostredie impulzom. Dovtedy sa slovenské divadlo nekonfrontovalo zo zahraničím. Občas sme išli do Bulharska alebo do Moskvy, ale o nejakej kultúrnej výmene v činohernom divadle sa nedalo hovoriť. Na Západ sa nechodilo vôbec. .mali ste nejaký príklad, ktorý vás inšpiroval?
V osemdesiatych rokoch sa mi podarilo navštíviť festival v Avignone. No a tak som v Nitre chcela založiť taký malý Avignon. Aj so sprievodnými podujatiami v uliciach mesta. Preto hovorím, že v semiačku už bol obsiahnutý celý strom. Ale že ten strom raz bude taký obrovský, to som nečakala. .ako vyzerala Divadelná Nitra na začiatku?
Zo začiatku to nebol skutočne medzinárodný festival, skôr festival „so zahraničnou účasťou". Tu na Slovensku sme nemali skúsenosti s organizovaním medzinárodných podujatí. Niečo sa robilo v šesťdesiatych rokoch, ale aj to najmä v oblasti výtvarného umenia. Takže aj Divadelná Nitra sa rozbiehala pomalšie. Zásadné veci sa však konali už v roku 1992. Spomínam si napríklad na Dramatické observatórium Zenit z Ľubľany. To boli dva železničné vagóny, ktoré skutočne dorazili tých 400 kilometrov po trati na nitriansku stanicu. Niektorí slovenskí kritici boli z toho zarazení. Vladimír Morávek mal na námestí pred divadlom slávnu inscenáciu Sny, kde sa pomaľúvali nahí ľudia. Bolo to magické. Ale väčšinu programu tvorili slovenské inscenácie. Až v roku 1997 sa to otočilo. Divadelná Nitra sa stala skutočne medzinárodným festivalom s pomerom zahraničných a slovenských inscenácií 5 ku 2, a tak je to doteraz. .spomínate si na nejaké „pamätné momenty"?
Teraz od jari sme v spolupráci s časopisom kod robili anketu medzi divadelníkmi a kritikmi o tom, aká inscenácia ich za 20 rokov festivalu najviac oslovila. Najčastejšie sa spomínali Tri sestry divadla LIFE z Vilniusu v réžii Eimuntasa Nekrošiusa, a to hovoríme o programe roku 1995! Úžasné obrazy, emócie, dojatie. Celé to bola jedna veľká hra. Od slova „hrať sa". Jedným z nedávnych vrcholov bola inscenácia opery Národného divadla z Prahy Zítra se bude.... Syntéza dokudrámy s operou. V umení ide o katarziu, očistu. To je to, čo vám ten najlepší kumšt dá. Ja hovorím, že v tom musí byť viac Pé: postoj tvorcu, pokora pred umením a životom, profesionalita. .ako vyberáte zahraničné inscenácie?
Divadelná Nitra je festival európskeho divadla, a tak sa sústreďujeme na Európu. Máme umeleckú radu pre výber inscenácií, cestujeme na festivaly a premiéry do zahraničia. Za tie roky sme si vytvorili aj niečo ako „zbor konzultantov". Tí nám tiež dávajú návrhy. Sú to profesionáli, ktorí poznajú Divadelnú Nitru a poznajú divadelné dianie vo svojej krajine. Vedia, čo sa od nich očakáva: chceme inšpiratívne, inovatívne divadlo, možno aj od mladších tvorcov. Niečo, čo je reprezentatívne, ale aj avantgardné či provokatívne. Sú krajiny, ktoré chceme prezentovať každý rok – naši susedia, Česko, Poľsko, Maďarsko. Každý rok by sme chceli mať ruské a nemecké divadlo (tento rok bude nemecké divadlo, žiaľ, chýbať), snažíme sa o inscenáciu z Francúzska alebo z Veľkej Británie (tento rok budú po dlhšom čase obe). To sú veľké divadelné kultúry. A potom máme záujem o inscenácie, ktoré prinášajú dôležité témy a prekvapivé scénické riešenia. To sú v posledných rokoch divadlá zo Slovinska, Litvy, Belgicka... .festival je nitrianskou „udalosťou", ktorá presahuje priestor divadelných sál.
To je pridaná hodnota. Festival dnes tvorí okrem hlavného programu ešte program sprievodný, pracovný a vzdelávací. Sprievodný program bol súčasťou festivalu od začiatku. Malé mestá, kde sa konajú festivaly, majú výhodu – môžete vytvoriť atmosféru. Môžete urobiť sviatok pre obyvateľov mesta, aby vedeli, že aj v tom sarkofágu divadelnej budovy sa niečo deje. Festival je aj o výmene myšlienok, nápadov, je to jedno z mála miest na diskusiu o slovenskej kultúrnej politike alebo o vzdelávaní. Medzinárodný festival dnes, ak chce mať svojský profil a renomé, nemôže byť iba prezentáciou divadelných predstavení. .tento rok bude súčasťou festivalu projekt Paralelné životy...
To sú naše vlastné projekty, v ktorých sa snažíme hovoriť o dôležitých spoločenských otázkach. Žijeme všetci vo veľmi zaujímavej dobe, v zaujímavom geopolitickom priestore. Preto sa aj na festivale snažíme rozvíjať diškurz. A chceme priniesť aj svoje vlastné diela, vlastné produkcie. V roku 2007 sme urobili inscenáciu zo siedmich pôvodných textov zo siedmich krajín na tému stredoeurópskej identity. Teraz sme si povedali, že na Slovensku stále nemáme vyriešený vzťah k minulosti, takže treba urobiť niečo na túto tému. Paralelné životy – 20. storočie očami tajnej polície je trojročný projekt, ktorý tento rok začíname. Ide nám hlavne o privátne osudy ľudí v druhej polovici 20. storočia, ale aj teraz, keď sa stále ešte mnohé tajomstvá odhaľujú. .aká bude dvadsiata Divadelná Nitra?
Vezmite si napríklad Grzegorza Jarzynu. Je to dnes svetoznámy režisér. Ale v roku 1998 mal zahraničný debut na Divadelnej Nitre. Tu štartoval svoju svetovú kariéru. Poľská kritika vtedy ešte netušila, čo doma má. A tento rok tu bude znova. Jeho inscenácia zvláštne vyšinutej hry Doroty Masłowskej Medzi nami v pohode bude otvárať festival. Tento rok sme sa nesústredili na vychádzajúce hviezdy, ako to zvyčajne robíme, ale pozvali sme stálice, teda tých, ktorí už žiaria, pričom viacerí práve v Nitre pred pár rokmi začínali. Litovský režisér Oskaras Koršunovas je jedným z nich. Tentoraz príde s posledným dejstvom Gorkého hry Na dne, ktoré je niečím medzi Poslednou večerou a tlačovou konferenciou. K „headlinerom“ nepochybne patrí ruský režisér Kama Ginkas, ktorý do Nitry prináša Médeu vo veľmi tvrdom, súčasnom štýle. Zaujímavým režisérom je vo Francúzsku žijúci Argentínčan Marcial Di Fonzo Bo. Jeho Paranoja je asi „najuletenejšie“ predstavenie, aké tento rok uvidíme. Stretávajú sa v ňom rôzne kultúry, názory, vízie, myšlienky. Je to taká sci-fi vízia budúcnosti. Na Zem prídu mimozemšťania, ktorí sa živia všetkým, čo je fikcia. A tak hrozí, že na Zemi nezostane nič... .takýto festival stojí veľa peňazí daňových poplatníkov. Stojí to za to?
Pre mnohé európske krajiny je toto jediná platforma na Slovensku, na ktorej môžu prezentovať svoje umenie. Kde inde môžete uvidieť napríklad súčasné estónske divadlo? A kde inde môžu Estónci vidieť to, čo robíme my? Ide o kultúrnu výmenu. O komunikáciu. Európa je malá, ale z hľadiska kultúr nesmierne rozmanitá. Je fascinujúce môcť vidieť na jednom mieste v priebehu pár dní niečo typicky ruské a o chvíľu typicky nemecké. .na čo je dobré divadlo?
Ľudia chcú vidieť príbehy, osudy, potrebujú kontakt s inými živými ľuďmi – v divadle ich zastupujú herci. Divadlo pomáha človeku niektoré veci v živote pochopiť. Tak ako mu pomáha hudba alebo poézia. Vie potešiť, ale aj utešiť. Sprostredkuje krásu. Divadlo je sviatok. Učí nás vciťovať sa do pocitov niekoho iného. A od empatie nie je ďaleko k láske. Darina Kárová/
Vyštudovala divadelnú vedu na VŠMU. Od roku 1975 do roku 1998 bola dramaturgičkou Divadla A. Bagara v Nitre. Od roku 1992 je riaditeľkou festivalu Divadelná Nitra. V rokoch 1998 až 2001 bola generálnou riaditeľkou sekcie umenia na Ministerstve kultúry SR. Žije v Nitre.
Spomínam si veľmi dobre. Bolo to dosť dobrodružné. Ja ten počiatok prirovnávam k semiačku, v ktorom je už obsiahnutý celý strom. .čo ste očakávali, že z neho vyrastie?
Mala som predstavu konfrontácie zahraničia so Slovenskom a akéhosi komplexného sviatku umenia. Predtým celých 17 rokov existoval festival slovenských divadiel Májová divadelná Nitra, ktorý organizovalo ministerstvo kultúry, Zväz slovenských dramatických umelcov a Divadlo Andreja Bagara. Na jar roku 1990, keď sa zmenili pomery, bolo jasné, že aj festival sa musí zmeniť a tak bolo vypísané výberové konanie na koncepciu. No a ja som predložila koncepciu medzinárodného podujatia. .vy ste vtedy boli dramaturgičkou Divadla Andreja Bagara?
Áno. Od roku 1975. Zažila som tam obdobie Karola Spišáka, potom prišiel Martin Kákoš, no a hlavne to bola veľká éra Jozefa Bednárika, s ním som spolupracovala na skutočne prelomových inscenáciách. Keď odišiel, už ma dramaturgia tak nebavila. Zdalo sa mi zaujímavejšie pripraviť raz za rok kvalitnú prehliadku naozaj dobrého divadla. Dať dokopy niečo zo Slovenska (vtedy bolo v repertoári veľa špičkových vecí) a niečo zo zahraničia, čo bude skutočne závažné a bude pre naše prostredie impulzom. Dovtedy sa slovenské divadlo nekonfrontovalo zo zahraničím. Občas sme išli do Bulharska alebo do Moskvy, ale o nejakej kultúrnej výmene v činohernom divadle sa nedalo hovoriť. Na Západ sa nechodilo vôbec. .mali ste nejaký príklad, ktorý vás inšpiroval?
V osemdesiatych rokoch sa mi podarilo navštíviť festival v Avignone. No a tak som v Nitre chcela založiť taký malý Avignon. Aj so sprievodnými podujatiami v uliciach mesta. Preto hovorím, že v semiačku už bol obsiahnutý celý strom. Ale že ten strom raz bude taký obrovský, to som nečakala. .ako vyzerala Divadelná Nitra na začiatku?
Zo začiatku to nebol skutočne medzinárodný festival, skôr festival „so zahraničnou účasťou". Tu na Slovensku sme nemali skúsenosti s organizovaním medzinárodných podujatí. Niečo sa robilo v šesťdesiatych rokoch, ale aj to najmä v oblasti výtvarného umenia. Takže aj Divadelná Nitra sa rozbiehala pomalšie. Zásadné veci sa však konali už v roku 1992. Spomínam si napríklad na Dramatické observatórium Zenit z Ľubľany. To boli dva železničné vagóny, ktoré skutočne dorazili tých 400 kilometrov po trati na nitriansku stanicu. Niektorí slovenskí kritici boli z toho zarazení. Vladimír Morávek mal na námestí pred divadlom slávnu inscenáciu Sny, kde sa pomaľúvali nahí ľudia. Bolo to magické. Ale väčšinu programu tvorili slovenské inscenácie. Až v roku 1997 sa to otočilo. Divadelná Nitra sa stala skutočne medzinárodným festivalom s pomerom zahraničných a slovenských inscenácií 5 ku 2, a tak je to doteraz. .spomínate si na nejaké „pamätné momenty"?
Teraz od jari sme v spolupráci s časopisom kod robili anketu medzi divadelníkmi a kritikmi o tom, aká inscenácia ich za 20 rokov festivalu najviac oslovila. Najčastejšie sa spomínali Tri sestry divadla LIFE z Vilniusu v réžii Eimuntasa Nekrošiusa, a to hovoríme o programe roku 1995! Úžasné obrazy, emócie, dojatie. Celé to bola jedna veľká hra. Od slova „hrať sa". Jedným z nedávnych vrcholov bola inscenácia opery Národného divadla z Prahy Zítra se bude.... Syntéza dokudrámy s operou. V umení ide o katarziu, očistu. To je to, čo vám ten najlepší kumšt dá. Ja hovorím, že v tom musí byť viac Pé: postoj tvorcu, pokora pred umením a životom, profesionalita. .ako vyberáte zahraničné inscenácie?
Divadelná Nitra je festival európskeho divadla, a tak sa sústreďujeme na Európu. Máme umeleckú radu pre výber inscenácií, cestujeme na festivaly a premiéry do zahraničia. Za tie roky sme si vytvorili aj niečo ako „zbor konzultantov". Tí nám tiež dávajú návrhy. Sú to profesionáli, ktorí poznajú Divadelnú Nitru a poznajú divadelné dianie vo svojej krajine. Vedia, čo sa od nich očakáva: chceme inšpiratívne, inovatívne divadlo, možno aj od mladších tvorcov. Niečo, čo je reprezentatívne, ale aj avantgardné či provokatívne. Sú krajiny, ktoré chceme prezentovať každý rok – naši susedia, Česko, Poľsko, Maďarsko. Každý rok by sme chceli mať ruské a nemecké divadlo (tento rok bude nemecké divadlo, žiaľ, chýbať), snažíme sa o inscenáciu z Francúzska alebo z Veľkej Británie (tento rok budú po dlhšom čase obe). To sú veľké divadelné kultúry. A potom máme záujem o inscenácie, ktoré prinášajú dôležité témy a prekvapivé scénické riešenia. To sú v posledných rokoch divadlá zo Slovinska, Litvy, Belgicka... .festival je nitrianskou „udalosťou", ktorá presahuje priestor divadelných sál.
To je pridaná hodnota. Festival dnes tvorí okrem hlavného programu ešte program sprievodný, pracovný a vzdelávací. Sprievodný program bol súčasťou festivalu od začiatku. Malé mestá, kde sa konajú festivaly, majú výhodu – môžete vytvoriť atmosféru. Môžete urobiť sviatok pre obyvateľov mesta, aby vedeli, že aj v tom sarkofágu divadelnej budovy sa niečo deje. Festival je aj o výmene myšlienok, nápadov, je to jedno z mála miest na diskusiu o slovenskej kultúrnej politike alebo o vzdelávaní. Medzinárodný festival dnes, ak chce mať svojský profil a renomé, nemôže byť iba prezentáciou divadelných predstavení. .tento rok bude súčasťou festivalu projekt Paralelné životy...
To sú naše vlastné projekty, v ktorých sa snažíme hovoriť o dôležitých spoločenských otázkach. Žijeme všetci vo veľmi zaujímavej dobe, v zaujímavom geopolitickom priestore. Preto sa aj na festivale snažíme rozvíjať diškurz. A chceme priniesť aj svoje vlastné diela, vlastné produkcie. V roku 2007 sme urobili inscenáciu zo siedmich pôvodných textov zo siedmich krajín na tému stredoeurópskej identity. Teraz sme si povedali, že na Slovensku stále nemáme vyriešený vzťah k minulosti, takže treba urobiť niečo na túto tému. Paralelné životy – 20. storočie očami tajnej polície je trojročný projekt, ktorý tento rok začíname. Ide nám hlavne o privátne osudy ľudí v druhej polovici 20. storočia, ale aj teraz, keď sa stále ešte mnohé tajomstvá odhaľujú. .aká bude dvadsiata Divadelná Nitra?
Vezmite si napríklad Grzegorza Jarzynu. Je to dnes svetoznámy režisér. Ale v roku 1998 mal zahraničný debut na Divadelnej Nitre. Tu štartoval svoju svetovú kariéru. Poľská kritika vtedy ešte netušila, čo doma má. A tento rok tu bude znova. Jeho inscenácia zvláštne vyšinutej hry Doroty Masłowskej Medzi nami v pohode bude otvárať festival. Tento rok sme sa nesústredili na vychádzajúce hviezdy, ako to zvyčajne robíme, ale pozvali sme stálice, teda tých, ktorí už žiaria, pričom viacerí práve v Nitre pred pár rokmi začínali. Litovský režisér Oskaras Koršunovas je jedným z nich. Tentoraz príde s posledným dejstvom Gorkého hry Na dne, ktoré je niečím medzi Poslednou večerou a tlačovou konferenciou. K „headlinerom“ nepochybne patrí ruský režisér Kama Ginkas, ktorý do Nitry prináša Médeu vo veľmi tvrdom, súčasnom štýle. Zaujímavým režisérom je vo Francúzsku žijúci Argentínčan Marcial Di Fonzo Bo. Jeho Paranoja je asi „najuletenejšie“ predstavenie, aké tento rok uvidíme. Stretávajú sa v ňom rôzne kultúry, názory, vízie, myšlienky. Je to taká sci-fi vízia budúcnosti. Na Zem prídu mimozemšťania, ktorí sa živia všetkým, čo je fikcia. A tak hrozí, že na Zemi nezostane nič... .takýto festival stojí veľa peňazí daňových poplatníkov. Stojí to za to?
Pre mnohé európske krajiny je toto jediná platforma na Slovensku, na ktorej môžu prezentovať svoje umenie. Kde inde môžete uvidieť napríklad súčasné estónske divadlo? A kde inde môžu Estónci vidieť to, čo robíme my? Ide o kultúrnu výmenu. O komunikáciu. Európa je malá, ale z hľadiska kultúr nesmierne rozmanitá. Je fascinujúce môcť vidieť na jednom mieste v priebehu pár dní niečo typicky ruské a o chvíľu typicky nemecké. .na čo je dobré divadlo?
Ľudia chcú vidieť príbehy, osudy, potrebujú kontakt s inými živými ľuďmi – v divadle ich zastupujú herci. Divadlo pomáha človeku niektoré veci v živote pochopiť. Tak ako mu pomáha hudba alebo poézia. Vie potešiť, ale aj utešiť. Sprostredkuje krásu. Divadlo je sviatok. Učí nás vciťovať sa do pocitov niekoho iného. A od empatie nie je ďaleko k láske. Darina Kárová/
Vyštudovala divadelnú vedu na VŠMU. Od roku 1975 do roku 1998 bola dramaturgičkou Divadla A. Bagara v Nitre. Od roku 1992 je riaditeľkou festivalu Divadelná Nitra. V rokoch 1998 až 2001 bola generálnou riaditeľkou sekcie umenia na Ministerstve kultúry SR. Žije v Nitre.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.