.prečo ťa volajú Veve?
Neviem. Keď som bola malá, v škole ma volali Vrtula, lebo som sa stále otáčala dozadu a vyrušovala. Veve mi hovoria kamaráti, niekedy sestra aj mama. Rodičia ma volali Veronka. Meno som však dostala podľa mesta Verona. Tak mi v rodine hovoria najčastejšie, a to sa mi páči najviac. .tvoj manžel Marek hovorí: „To, čo sa nám zdá skutočné, to všetko materiálne naokolo, je v skutočnosti neskutočné. Príbehy z kníh a písanie na papier je zaznamenávaním živých pulzujúcich energií myšlienok. Môžu byť oveľa pravdivejšie, ako tento náš reálny svet."
Niekedy sa mi zdá, že to, čo naozaj prežívam aj píšem, je len obraz môjho naozajstného myšlienkového sveta. Hoci ten náš naozajstný reálny život, čo posmrdkáva a pulzuje v uliciach či dopravných prostriedkoch, ten rukolapný, neviem vytesniť. Manžel uvažuje inak. Je fyzik, má svoj myšlienkový svet a realitu okolo seba veľmi nevníma, no občas ho „stiahneme“ dolu za nohu, aby sa niekde nezabudol a „neuletel“. Pre mňa je písanie na papier aj čítanie kníh nielen zaznamenávaním, je to čosi také prirodzené ako dýchanie. Nedávno som sa naťahovala so spisovateľom Ľubom Dobrovodom a presviedčala ho, že to tak musí vnímať aj on, že musí cítiť, že keď nepíše, tak sa mu za papierom cnie. Medzi mnou a papierom je dôverný vzťah. Zarazilo ma, keď povedal, že on to tak nevníma. Neviem maľovať ani fotografovať, pokúšam sa takto zachytiť okolitý svet, ľudí, ktorí tu chodia, rastliny, čo tu kvitnú, to, čo si ľudia rozprávajú... Aby sa vedelo, že bolo a trebárs niekedy bolelo. Pre nečitateľov alebo rekreačných čitateľov je písanie možno nejaká okrajová činnosť, ktorá sa dá vykonávať vo voľnom čase, no pre mňa je to spôsob bytia. Písanie aj čítanie. Literatúra je svet, kde sa cítim doma, ba niekedy lepšie ako doma! .ak niekomu priezvisko Šikula evokuje nielen onú dobrú ľudskú vlastnosť, tuší dobre: Sikulovia zohrali významnú úlohu priobrane konfínia. V Plaveckom Mikuláši je ešte aj dnes bežné meno Zechel – skomolenina Zecul, ktorým sa v latinských listinách pomenúvajú Sikulovia.
Áno, vieme. Prišli odniekiaľ z Rumunska. Sikulovia... Otcova mama mala priezvisko Slintáková. Štefan Moravčík ma raz v klube spisovateľov podpichoval: To sa ti píše s takým priezviskom. Babka Slintáková, dedo Šikula! Ale z Rumunska pochádzal aj môj dedo z maminej strany, dedo Hajzok, narodil sa v Nadlaku. Padol v Slovenskom národnom povstaní. Tatko si nás hocikedy doberal, že preto mu tak pijeme krv, lebo sme príbuzné grófa Draculu. .výnimočné boli šikulovské svadby, ktoré mali vždy veľmi početnú účasť. Muzicírovali sami Šikulovci a ich priatelia hudobníci...
Bože, toľko by som o rodine či hudbe chcela aj mohla povedať, že radšej tuším nepoviem nič. Všetci Šikulovci boli vynikajúci muzikanti. Početná rodina, dvanásť detí. Vždy sa naťahovali, ktorý z nich je lepší, alebo ktorý má krajší tón. U nich bola hudba niečo, čo patrilo k ich životu. Rovnako ako bieda, v ktorej vyrástli. Dedo hral na klarinete, nikdy svoj vlastný klarinet nemal, no nosil si ho aj do lesa, kde pracoval ako lesný robotník... Najstarší strýco Lojzo bol tiež klarinetista. Jeden čas šéfoval Podbrezovskému orchestru, vystupovali dokonca v televízii, potom sa stal kapelníkom podbrezovskej dychovky. Jeho ženu Šarlotu poznajú všetci Podbrezovčania ako výbornú organistku. V Banskej Bystrici, v orchestri banskobystrického divadla, bol strýko Karol prvým hobojistom. Neskôr učil v hudobnej škole, jeho žiaci, dnes muzikanti, sa medzi sebou chvália: Ja som bol žiakom Karola Šikulu! Privyrábal si tak, že prepisoval partitúry. Ilja Zeljenka mi raz povedal, že sa s ním nikdy nestretol, no vždy mu listom poďakoval, lebo nik tak pekne a bez chýb tie partitúry neprepisoval ako on. Môj otec bol hornista. Hrával v dychovke, no istý čas robil v Ivánke pri Dunaji organistu. Mladší brat Vilo hrával v orchestri na Novej scéne tiež na horne a najmladší strýco Šaňo na trúbke. Ani jeden z nich nebol nejaký rustikálny či naturistický umelec, hoci všetci hrávali aj v dychovke či po svadbách a pohreboch. Ten vzťah k hudbe bol omnoho vážnejší. Vedeli nielen hrať, boli aj výborní poslucháči. .rozsiahla Šikulovie rodina je rozprestretá po celom Slovensku. A nielen tu. Rodostromy sú dôležité. Ich korene sú aj ich korunou...
Rodostrom, to kto sa podobá a na koho. Isteže, môj svokor, básnik Jozef Mihalkovič, raz povedal, že s tými podobami a rodinou je to tak, ako keby si na chvíľu zastal pod stromom, na chvíľku ozelenieš a ani nevieš, po kom si čo podedil. Možno vďaka svojej košatej rodine sa cítim rodina takmer so všetkými. Napríklad s tými, ktorí sa so mnou vezú v autobuse. .na Slovensku v súčasnosti v mnohých oblastiach kvantita rozhoduje nad kvalitou. V rozsiahlom diele Vincenta Šikulu bola však aj tá kvantita kvalitná.
Ale hej. O kvalite aj kvantite sa popísalo dosť. Len čitateľov akosi ubúda! Nebudem robiť žiadny literárny exkurz do otcovej tvorby. To, čo sa v súvislosti s ním malo odohrať na mojom spisovateľskom stole, sa už odohralo. Literárne texty by mali byť literárnymi textami, teda mali by byť dobre napísané. Toto je pre mňa ako pre čitateľku otcových vlastných, ale aj cudzích textov to prvoradé. Nateraz je časť slovenskej literatúry akoby zakliata a spí... Súčasná doba akosi vážnej a dobrej literatúre nepraje. Veď ani mnohí spisovatelia slovenskú literatúru nepoznajú, ba nejako ju nevieme ponúknuť a naservírovať ani deťom v škole. Ja som však optimistka, myslím si, že nielen k Šikulovi, ale aj k iným spisovateľom sa ešte vrátime. .hamrštíl...
Dom na kopci, hamrštíl, kúpili moji rodičia od Štetkovcov. Pán Štetka bol v Modre učiteľom a pani Štetková bola Holubyho vnučka, rodinne spriaznená s rodinou architekta Dušana Jurkoviča, ktorý tento dom projektoval. Chodievali sem cez leto, neskôr mali v záhrade včelíny. Mama mi vravela, že keď sa do hamrštílu s otcom nasťahovali, celý voňal medom a včelími plástmi. Čosi z tej vône je tam dodnes. Ak je domov tam, kde sme sa narodili, naučili chodiť, či, ako hovoril tatko, kde sme otĺkli či rozbili svoj prvý hrnček, tak v hamrštíle mám svoje „doma“. Druhé doma mám na modranskom námestí, za zelenou bránou v dome obrastenom brečtanom po učiteľke klavíra slečne Marte Taubingerovej. Vďaka Holubymu v hamrštíle akoby odjakživa rástli a kvitli kvety, ktoré bežne v modranskom chotári nenájdete, kedysi tu Štetkovci dokonca mali fontánu a pani Štetková plela svoju skalku vidličkou. Neskôr, keď sa sem presťahovali rodičia a dedo Alexin Šikula ostal na dôchodku, staral sa záhradu on. Okopával a plel ju po kľačiačky. Tu som sa naučila chodiť, tu som si rozbila prvý raz koleno, sem chodievali na týždňové „sympóziá“ všetci tatovi kamaráti – Rudo Sloboda, Jano Johanides, Vlado Bednár, Jozef Ilečko, Ľudko Hološka, Vlado a Ivan Popovičovci, Mišo Studený, Štefan Cpin, sochár Marián Polonský, Ignác Bizmayer, Iľja Zeljenka, Tibor Andrašovan, lúčničiari... Okolo chodievali do vinohradov Modrania a vždy sa zastavili na kúsok reči, a tak sme skoro vždy mali návštevu. Odtiaľto sme sa presťahovali dolu do Modry do bytovky, no otec sem chodieval pracovať a takmer celé letá trávil v hamrštíle. To robil aj neskôr, keď sa s mojou mamou rozviedol a presťahoval sa do Bratislavy. Do hamrštílu sme sobotu čo sobotu chodievali so sestrou za otcom, učil nás hrať – ju na klarinete a mňa na trúbke. Tu zomrel. Dnes máme hamrštíl my dve so sestrou. Zo začiatku som mala pred domom rešpekt, bála som sa tam chodiť a nedajbože tam písať. Dnes som stratila zábrany. Tu som sa naučila kosiť naozajstnou kosou a nevyrušiť bažanta v tráve, napísala som tu svoje dve knižky, no ešte stále máme obe aj so sestrou rezervy. O dom sa totiž treba nielen starať, ale naozaj ho zadýchať či v našom prípade rovno znovu rozdýchať. .ako vnímaš súčasných literárnych kritikov?
Ja kritikov obdivujem. Spisovatelia sa medzi sebou stretávajú málo. Páči sa mi, ako spolu držia kritici, trebárs tí z Ústavu slovenskej literatúry na SAV. Viackrát sme sedeli spolu v kaviarni a mala som pocit, že literatúra žije, aj keď sa o nej rozpráva. Súčasná literárna kritika nie je žiadna pokazená konzerva či mŕtvola rozcapená na pitevnom stole. Je reflektovaná v literárnych časopisoch, dokonca žije po kaviarňach! Ak sa pýtaš, či čítam kritiky na vlastné písačky, čítam a som zvedavá. Niekedy som aj príjemne prekvapená, keď povedzme kritik objaví v texte niečo, o čom som ani sama netušila, že tam je. .vincent Šikula zomrel 16. júna 2001 pri písaní románu Udri pastiera o biskupovi Gojdičovi. Jeho celoživotným heslom bolo: Ora et labora! Modli sa a pracuj!
Neviem, čo bolo otcovým heslom. My veľmi na heslá nie sme, hoci Modli sa pracuj je dobré heslo. Žil a písal, ako vedel. A vedel sa aj modliť, kedysi bol chovancom kláštora Societas Verbi Divini, Spoločnosti Slova Božieho v Nitre, odkiaľ kňazi odchádzali na misie. Ja si myslím, že so svojou misiou tu na tomto svete mohol byť spokojný. Bol to jemný a pracovitý človek. .načo sú nám spisovatelia?
Na počiatku bolo slovo... .načo je nám láska?
Načo je nám soľ? .nie je dôležité mať veľa, ale mať dosť.
A ja som za to, nechcieť a nemať nič. A strážiť si to, aby mi ľudia nezávideli. .je taká veta: Pán Boh mi dal za úlohu, aby som bol ateistom....
Mne nie. .slovám treba vrátiť ich pôvodný význam.
Slovám nie sme dlžní nič. Hneď ako ich huba stratí, žijú svoj život. Na svete má človek iba vzťahy. .hovoríš: „Žili ľudia pred nami a budú aj po nás, len aby sa vedelo, každý z nás si rastie po svojom, z každého dobro v ňom hovorí inou rečou, z dakoho slovami, z iného chôdzou, z niekoho múdrosťou.“
Kedysi mi otec do knižky napísal venovanie: „Verone, aby nezabudla, že žili ľudia aj pred nami." Vtedy som ešte nevedela, že neviem zabúdať. Nenaučila som sa to a niekedy je s tým naozajstný kríž... Verona Šikulová/
je spisovateľka. Narodila sa v roku 1967 v Modre. Pracovala ako novinárka, v súčasnosti je pracovníčkou detského oddelenia Malokarpatskej knižnice v Pezinku. Hlavne však píše. Doteraz jej vyšlo päť kníh pre dospelých a jedna pre deti. S manželom a dvoma deťmi žije v Modre. V dome so zelenou bránou. Autor je básnik a vydavateľ.
Neviem. Keď som bola malá, v škole ma volali Vrtula, lebo som sa stále otáčala dozadu a vyrušovala. Veve mi hovoria kamaráti, niekedy sestra aj mama. Rodičia ma volali Veronka. Meno som však dostala podľa mesta Verona. Tak mi v rodine hovoria najčastejšie, a to sa mi páči najviac. .tvoj manžel Marek hovorí: „To, čo sa nám zdá skutočné, to všetko materiálne naokolo, je v skutočnosti neskutočné. Príbehy z kníh a písanie na papier je zaznamenávaním živých pulzujúcich energií myšlienok. Môžu byť oveľa pravdivejšie, ako tento náš reálny svet."
Niekedy sa mi zdá, že to, čo naozaj prežívam aj píšem, je len obraz môjho naozajstného myšlienkového sveta. Hoci ten náš naozajstný reálny život, čo posmrdkáva a pulzuje v uliciach či dopravných prostriedkoch, ten rukolapný, neviem vytesniť. Manžel uvažuje inak. Je fyzik, má svoj myšlienkový svet a realitu okolo seba veľmi nevníma, no občas ho „stiahneme“ dolu za nohu, aby sa niekde nezabudol a „neuletel“. Pre mňa je písanie na papier aj čítanie kníh nielen zaznamenávaním, je to čosi také prirodzené ako dýchanie. Nedávno som sa naťahovala so spisovateľom Ľubom Dobrovodom a presviedčala ho, že to tak musí vnímať aj on, že musí cítiť, že keď nepíše, tak sa mu za papierom cnie. Medzi mnou a papierom je dôverný vzťah. Zarazilo ma, keď povedal, že on to tak nevníma. Neviem maľovať ani fotografovať, pokúšam sa takto zachytiť okolitý svet, ľudí, ktorí tu chodia, rastliny, čo tu kvitnú, to, čo si ľudia rozprávajú... Aby sa vedelo, že bolo a trebárs niekedy bolelo. Pre nečitateľov alebo rekreačných čitateľov je písanie možno nejaká okrajová činnosť, ktorá sa dá vykonávať vo voľnom čase, no pre mňa je to spôsob bytia. Písanie aj čítanie. Literatúra je svet, kde sa cítim doma, ba niekedy lepšie ako doma! .ak niekomu priezvisko Šikula evokuje nielen onú dobrú ľudskú vlastnosť, tuší dobre: Sikulovia zohrali významnú úlohu priobrane konfínia. V Plaveckom Mikuláši je ešte aj dnes bežné meno Zechel – skomolenina Zecul, ktorým sa v latinských listinách pomenúvajú Sikulovia.
Áno, vieme. Prišli odniekiaľ z Rumunska. Sikulovia... Otcova mama mala priezvisko Slintáková. Štefan Moravčík ma raz v klube spisovateľov podpichoval: To sa ti píše s takým priezviskom. Babka Slintáková, dedo Šikula! Ale z Rumunska pochádzal aj môj dedo z maminej strany, dedo Hajzok, narodil sa v Nadlaku. Padol v Slovenskom národnom povstaní. Tatko si nás hocikedy doberal, že preto mu tak pijeme krv, lebo sme príbuzné grófa Draculu. .výnimočné boli šikulovské svadby, ktoré mali vždy veľmi početnú účasť. Muzicírovali sami Šikulovci a ich priatelia hudobníci...
Bože, toľko by som o rodine či hudbe chcela aj mohla povedať, že radšej tuším nepoviem nič. Všetci Šikulovci boli vynikajúci muzikanti. Početná rodina, dvanásť detí. Vždy sa naťahovali, ktorý z nich je lepší, alebo ktorý má krajší tón. U nich bola hudba niečo, čo patrilo k ich životu. Rovnako ako bieda, v ktorej vyrástli. Dedo hral na klarinete, nikdy svoj vlastný klarinet nemal, no nosil si ho aj do lesa, kde pracoval ako lesný robotník... Najstarší strýco Lojzo bol tiež klarinetista. Jeden čas šéfoval Podbrezovskému orchestru, vystupovali dokonca v televízii, potom sa stal kapelníkom podbrezovskej dychovky. Jeho ženu Šarlotu poznajú všetci Podbrezovčania ako výbornú organistku. V Banskej Bystrici, v orchestri banskobystrického divadla, bol strýko Karol prvým hobojistom. Neskôr učil v hudobnej škole, jeho žiaci, dnes muzikanti, sa medzi sebou chvália: Ja som bol žiakom Karola Šikulu! Privyrábal si tak, že prepisoval partitúry. Ilja Zeljenka mi raz povedal, že sa s ním nikdy nestretol, no vždy mu listom poďakoval, lebo nik tak pekne a bez chýb tie partitúry neprepisoval ako on. Môj otec bol hornista. Hrával v dychovke, no istý čas robil v Ivánke pri Dunaji organistu. Mladší brat Vilo hrával v orchestri na Novej scéne tiež na horne a najmladší strýco Šaňo na trúbke. Ani jeden z nich nebol nejaký rustikálny či naturistický umelec, hoci všetci hrávali aj v dychovke či po svadbách a pohreboch. Ten vzťah k hudbe bol omnoho vážnejší. Vedeli nielen hrať, boli aj výborní poslucháči. .rozsiahla Šikulovie rodina je rozprestretá po celom Slovensku. A nielen tu. Rodostromy sú dôležité. Ich korene sú aj ich korunou...
Rodostrom, to kto sa podobá a na koho. Isteže, môj svokor, básnik Jozef Mihalkovič, raz povedal, že s tými podobami a rodinou je to tak, ako keby si na chvíľu zastal pod stromom, na chvíľku ozelenieš a ani nevieš, po kom si čo podedil. Možno vďaka svojej košatej rodine sa cítim rodina takmer so všetkými. Napríklad s tými, ktorí sa so mnou vezú v autobuse. .na Slovensku v súčasnosti v mnohých oblastiach kvantita rozhoduje nad kvalitou. V rozsiahlom diele Vincenta Šikulu bola však aj tá kvantita kvalitná.
Ale hej. O kvalite aj kvantite sa popísalo dosť. Len čitateľov akosi ubúda! Nebudem robiť žiadny literárny exkurz do otcovej tvorby. To, čo sa v súvislosti s ním malo odohrať na mojom spisovateľskom stole, sa už odohralo. Literárne texty by mali byť literárnymi textami, teda mali by byť dobre napísané. Toto je pre mňa ako pre čitateľku otcových vlastných, ale aj cudzích textov to prvoradé. Nateraz je časť slovenskej literatúry akoby zakliata a spí... Súčasná doba akosi vážnej a dobrej literatúre nepraje. Veď ani mnohí spisovatelia slovenskú literatúru nepoznajú, ba nejako ju nevieme ponúknuť a naservírovať ani deťom v škole. Ja som však optimistka, myslím si, že nielen k Šikulovi, ale aj k iným spisovateľom sa ešte vrátime. .hamrštíl...
Dom na kopci, hamrštíl, kúpili moji rodičia od Štetkovcov. Pán Štetka bol v Modre učiteľom a pani Štetková bola Holubyho vnučka, rodinne spriaznená s rodinou architekta Dušana Jurkoviča, ktorý tento dom projektoval. Chodievali sem cez leto, neskôr mali v záhrade včelíny. Mama mi vravela, že keď sa do hamrštílu s otcom nasťahovali, celý voňal medom a včelími plástmi. Čosi z tej vône je tam dodnes. Ak je domov tam, kde sme sa narodili, naučili chodiť, či, ako hovoril tatko, kde sme otĺkli či rozbili svoj prvý hrnček, tak v hamrštíle mám svoje „doma“. Druhé doma mám na modranskom námestí, za zelenou bránou v dome obrastenom brečtanom po učiteľke klavíra slečne Marte Taubingerovej. Vďaka Holubymu v hamrštíle akoby odjakživa rástli a kvitli kvety, ktoré bežne v modranskom chotári nenájdete, kedysi tu Štetkovci dokonca mali fontánu a pani Štetková plela svoju skalku vidličkou. Neskôr, keď sa sem presťahovali rodičia a dedo Alexin Šikula ostal na dôchodku, staral sa záhradu on. Okopával a plel ju po kľačiačky. Tu som sa naučila chodiť, tu som si rozbila prvý raz koleno, sem chodievali na týždňové „sympóziá“ všetci tatovi kamaráti – Rudo Sloboda, Jano Johanides, Vlado Bednár, Jozef Ilečko, Ľudko Hološka, Vlado a Ivan Popovičovci, Mišo Studený, Štefan Cpin, sochár Marián Polonský, Ignác Bizmayer, Iľja Zeljenka, Tibor Andrašovan, lúčničiari... Okolo chodievali do vinohradov Modrania a vždy sa zastavili na kúsok reči, a tak sme skoro vždy mali návštevu. Odtiaľto sme sa presťahovali dolu do Modry do bytovky, no otec sem chodieval pracovať a takmer celé letá trávil v hamrštíle. To robil aj neskôr, keď sa s mojou mamou rozviedol a presťahoval sa do Bratislavy. Do hamrštílu sme sobotu čo sobotu chodievali so sestrou za otcom, učil nás hrať – ju na klarinete a mňa na trúbke. Tu zomrel. Dnes máme hamrštíl my dve so sestrou. Zo začiatku som mala pred domom rešpekt, bála som sa tam chodiť a nedajbože tam písať. Dnes som stratila zábrany. Tu som sa naučila kosiť naozajstnou kosou a nevyrušiť bažanta v tráve, napísala som tu svoje dve knižky, no ešte stále máme obe aj so sestrou rezervy. O dom sa totiž treba nielen starať, ale naozaj ho zadýchať či v našom prípade rovno znovu rozdýchať. .ako vnímaš súčasných literárnych kritikov?
Ja kritikov obdivujem. Spisovatelia sa medzi sebou stretávajú málo. Páči sa mi, ako spolu držia kritici, trebárs tí z Ústavu slovenskej literatúry na SAV. Viackrát sme sedeli spolu v kaviarni a mala som pocit, že literatúra žije, aj keď sa o nej rozpráva. Súčasná literárna kritika nie je žiadna pokazená konzerva či mŕtvola rozcapená na pitevnom stole. Je reflektovaná v literárnych časopisoch, dokonca žije po kaviarňach! Ak sa pýtaš, či čítam kritiky na vlastné písačky, čítam a som zvedavá. Niekedy som aj príjemne prekvapená, keď povedzme kritik objaví v texte niečo, o čom som ani sama netušila, že tam je. .vincent Šikula zomrel 16. júna 2001 pri písaní románu Udri pastiera o biskupovi Gojdičovi. Jeho celoživotným heslom bolo: Ora et labora! Modli sa a pracuj!
Neviem, čo bolo otcovým heslom. My veľmi na heslá nie sme, hoci Modli sa pracuj je dobré heslo. Žil a písal, ako vedel. A vedel sa aj modliť, kedysi bol chovancom kláštora Societas Verbi Divini, Spoločnosti Slova Božieho v Nitre, odkiaľ kňazi odchádzali na misie. Ja si myslím, že so svojou misiou tu na tomto svete mohol byť spokojný. Bol to jemný a pracovitý človek. .načo sú nám spisovatelia?
Na počiatku bolo slovo... .načo je nám láska?
Načo je nám soľ? .nie je dôležité mať veľa, ale mať dosť.
A ja som za to, nechcieť a nemať nič. A strážiť si to, aby mi ľudia nezávideli. .je taká veta: Pán Boh mi dal za úlohu, aby som bol ateistom....
Mne nie. .slovám treba vrátiť ich pôvodný význam.
Slovám nie sme dlžní nič. Hneď ako ich huba stratí, žijú svoj život. Na svete má človek iba vzťahy. .hovoríš: „Žili ľudia pred nami a budú aj po nás, len aby sa vedelo, každý z nás si rastie po svojom, z každého dobro v ňom hovorí inou rečou, z dakoho slovami, z iného chôdzou, z niekoho múdrosťou.“
Kedysi mi otec do knižky napísal venovanie: „Verone, aby nezabudla, že žili ľudia aj pred nami." Vtedy som ešte nevedela, že neviem zabúdať. Nenaučila som sa to a niekedy je s tým naozajstný kríž... Verona Šikulová/
je spisovateľka. Narodila sa v roku 1967 v Modre. Pracovala ako novinárka, v súčasnosti je pracovníčkou detského oddelenia Malokarpatskej knižnice v Pezinku. Hlavne však píše. Doteraz jej vyšlo päť kníh pre dospelých a jedna pre deti. S manželom a dvoma deťmi žije v Modre. V dome so zelenou bránou. Autor je básnik a vydavateľ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.