Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .týždeň vo svete

Stráviť bez spánku vyše dvadsať hodín v lietadle cestou cez Atlantik a naspäť a potom niekoľko hodín v pohrebnom ústave na predmestí amerického Clevelandu bolo to najmenšie, čo človek mohol a mal urobiť, ak sa mu dostalo tej cti a mohol byť na pohrebe Ctirada Mašína.

Pretože Ctirad Mašín nebol nikto menší ako jeden z najlegendárnejších hrdinov protikomunistického odboja, výnimočný aj tým, že takých hrdinov, ako bol on, jeho brat Josef a celá ich skupina, bolo v Československu päťdesiatych rokov zúfalo málo. Ešte menej bolo tých, ktorým sa ich odbojové snahy podarilo dotiahnuť do reality a z nich sa už len výnimočne niekomu podarilo uniknúť komunistickej Štátnej bezpečnosti a neskončiť na popravisku alebo na dlhé roky vo väzení. Bratom Mašínovcom a Milanovi Paumerovi sa podarilo jedno i druhé – ich cesta do Západného Berlína, keď po nich pátrali desiatky tisícov východonemeckých policajtov aj celé pluky sovietskych vojakov, je sama osebe neuveriteľná. Bratia Mašínovci však chceli viac – chceli sa vrátiť do Československa s jednotkami armády USA a Československo v predpokladanej vojne medzi Západom a Východom pomôcť oslobodiť z područia komunistickej diktatúry. Tento sen sa im rýchlo rozplynul, keď videli, ako ich Američania hrdinských maďarských povstalcov nechali v päťdesiatom šiestom „na holičkách“. Ich sen o Československu bez komunistov sa nesplnil ani zamatovou revolúciou, ktorá nebola zvrhnutím komunistov, ako si to bratia Mašínovci predstavovali, ale dohodou s nimi o odovzdaní moci.
Keď som stál chvíľu po tom, čo dostal od ministra obrany Alexandra Vondru najvyššie české vojenské vyznamenanie, s Josefom Mašínom, počul som od neho tvrdé odsúdenie nášho novembra 1989 aj Václava Havla, človeka, ktorého si za jeho boj za slobodu vážim nielen ja, ale aj veľká časť slobodného sveta. „Môj pohľad na Václava Havla je, že to, čo urobil, je zločin, zločin na Českej republike. Kontinuita zákonov, kontinuita komunistickej strany. To bolo urobené preto, aby komunistom tie majetky, ktoré si nakradli, mohli zostať,“ povedal mi s pevným pohľadom do očí Josef Mašín.
Nesúhlasím s tým, ale myslím, že to chápem. Komunizmus bol zločinný režim a to, že sme sa my občania komunistického štátu stali za tie štyri desiatky rokov menšími či väčšími spolupáchateľmi toho bezprávia, čo tu panovalo, na tom nič nemení. Azda len to, že sa nám to ťažšie prijíma. Veď kto nemal v rodine, aspoň tej širšej, nejakého komunistu? Ja som mal napríklad deda, ktorého som mal rád. V našej rodine nebolo pracovitejšieho a šikovnejšieho chlapa, ako bol on. K nejakým politickým rečiam sme sa nedostali, umrel, keď som mal trinásť rokov, a to bolo ešte v čase, keď sa mojim rodičom darilo držať ma úplne mimo politiky. Dedo bol komunista, ba dokonca komouš, keďže to vďaka robotníckemu pôvodu, členstvu v strane, ale aj svojej neuveriteľnej pracovitosti dotiahol na riaditeľa jedného pomerne veľkého stavebného závodu, takže v sedemdesiatych rokoch patril ku komunistickej honorácii. Starký poznal jedného esenbáka, ktorého Mašínovci odkrágľovali, a nepochybujem, že keby sa im priplietol do cesty, boli by odkrágľovali aj jeho. Napokon, patril do nimi definovanej kategórie ľudí, ktorí mohli mať (a on aj doma mal) zbraň. Podľa logiky Mašínovcov by možno babička mala po roku 1989 vrátiť ľudu vilu, ktorou si s dedom na kraji Prahy po vojne postavili. A asi by Mašínovcov nezaujímal argument, že môj druhý dedo zase kvôli komunistom o vilu navždy prišiel a jeho príbuzným potom komunisti vzali a rozváľali veľký statok vo východných Čechách a môj otec nemohol za normalizácie robiť svoju prácu. Vďaka tomu, že sme – na rozdiel od Mašínovcov – prežili v tom našom, rôzne sa meniacom komunizme o tridsaťpäť rokov dlhšie, ja osobne o dvadsaťdva, máme na rozdiel od nich menej ostré videnie. Naše prežitky a to, že komunizmus vo svojom závere bol nechutný, hanebný, ale už nie taký strašný a taký vražedný, nám dávajú možnosť kompromisu s našou minulosťou. November 1989 a jeho priebeh zodpovedá tejto rozmazanej logike, dohode o slobode a demokracii pre všetkých, aj pre komunistov. To však, samozrejme, neznamená, že postoj bratov Mašínovcov nechápem. Oni totiž majú celkom určite pravdu. My ju máme možno tiež – ale len možno. Autor je redaktor Lidových  novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite