Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zbavme banky výsad

.lukáš Krivošík .časopis .týždeň v ekonomike

Tento rozhovor vznikol už pred dvoma mesiacmi. Návrhy rakúskeho ekonóma Gregora Hochreitera na prestavbu finančného systému sa z dnešného pohľadu môžu zdať radikálne až výstredné. No uverejňujeme ich ako zaujímavý príspevok k debate o súčasnej kríze.

.tohtoročná vyššia inflácia spôsobila, že mnohí Slováci ukázali prstom na vládu ako na vinníka. Mali pravdu?
Ja by som hlavného zodpovedného videl vo Frankfurte, v Európskej centrálnej banke. Uvoľnená monetárna politika vedie k tomu, že v obehu je viac peňazí a následne stúpajú ceny. Vlády sú spoluzodpovedné. Ony vyjednali a podpísali príslušné európske dohody. Na druhej strane, štátne deficity sú dôležitým dôvodom, prečo boli centrálne banky tlačené k znižovaniu úrokových sadzieb. Ani obyvateľstvo by som však nezbavoval zodpovednosti za súčasný stav. Zreteľne sa totiž ukazuje, že vyrovnané rozpočty sa politicky ťažko presadzujú. .nikto si však neželá ani ďalší prepad do recesie. Hospodárstvo sa ledva spamätáva z tej poslednej.
Existuje tu zásadný ekonomický omyl. Dnes sa považuje za samozrejmé, že pre stály hospodársky rast je rozhodujúca dostupnosť úverov, a nie skutočné úspory. Na jednej strane veľa ľudí uznáva, že nadmerné rozdávanie úverov spôsobilo krízu. Na druhej strane chcú na seba vziať ďalšie dlhy, aby sa z krízy dostali. Fungujú ako narkoman, ktorý si sústavne zvyšuje dávku. Drogou sú v tomto prípade peniaze na úver. Musíme uznať, že len skutočné úspory prinášajú trvalý dlhodobý hospodársky rast, a nie vpúšťanie lacných peňazí do obehu. Musíte sa najskôr od drogy dištancovať a potom prejsť bolestivou fázou vytriezvenia. Boom je ochorením, kým recesia ozdravnou fázou. .jeden hospodársky prepad máme za sebou. Preliečili sme sa dostatočne?
Ani zďaleka. Stúpajú ceny nehnuteľností, čiastočne v dôsledku úteku ľudí k hmatateľným hodnotám. Investori tiež zo zásuvky vyťahujú dlhodobé projekty, ktoré kríza odložila. Navyše sme v stave, keď rozsiahle časti spoločnosti – domácnosti, firmy i štát – čelia nadmernému zadlženiu. Centrálne banky mnohé dlhy nakúpili, no rozpočtové deficity to nevyriešilo. Proti recesii sa okamžite bojovalo inflačnými prostriedkami a prispôsobenie nás ešte len čaká. .európske vlády veria, že snehovú guľu nahromadených dlhov roztopí hospodársky rast.
To je pekná viera. Ale poviem to takto. Vždy, keď centrálna banka vytvára peniaze, zväčšuje sa zadlženie spoločnosti. Vždy, keď banky vydávajú úvery, zväčšuje sa zadlženie spoločnosti. A vo fázach hospodárskeho rastu sa taktiež zadlženie zväčšuje, a nie naopak. Udržateľný rast je možný len cez reálne úspory, a to nejde bez krátkodobého odloženia spotreby. Nájdenie východiska z tejto dlhovej šlamastiky bude veľkou výzvou nasledujúcich piatich až desiatich rokov. .majú pravdu tí, čo hovoria o konci kapitalizmu?
Ide o to, ako kapitalizmus definujete. Bez toho, aby som chcel vzývať socializmus, by som rád navrhol slovo kapitalizmus považovať za negatívny pojem. Ak trhové hospodárstvo zadefinujeme ako konanie na vlastný účet a vlastnú zodpovednosť, tak potom je zjavné, že komerčné banky s touto definíciou nie sú zlučiteľné. Nekonajú na vlastný účet a nenesú ani zodpovednosť za svoje konanie, keďže ich štáty sústavne zachraňujú z najrôznejších dôvodov. Navyše, banky sú väčšinou verejné akciové spoločnosti, čo taktiež považujem za problematické. .prečo?
Zaniká tu funkcia podnikateľa. Firmu vlastní desaťtisíc akcionárov, ale riadi ju profesionálny manažér, ktorý má úplne iné motivácie a iné ciele. Veľmi by som limitoval inštitúcie obmedzeného ručenia. Pretože s trhovým hospodárstvom je nerozlučne spojená nutnosť ručiť za svoje záväzky v plnej miere, čo pri tomto type spoločností nemáme. Ak by sme chceli vytvoriť skutočné trhové hospodárstvo, museli by sme veľkobanky rozpustiť, respektíve premeniť ich na osobné obchodné spoločnosti. To sa nedá urobiť cez noc, ale videl by som to ako normatívny cieľ politiky na 15 až 20 rokov.         .nevďačíme však akciovým spoločnostiam a obmedzenému ručeniu za ten obrovský hospodársky pokrok, ktorý sa dosiahol v uplynulom storočí? Ako by vyzerala ekonomika bez nich? Nebola by oveľa menej efektívna?
Dnešné akciové banky vznikli v 19. storočí, keď ich socialisti i klasickí liberáli žiadali z rozličných príčin. Jedným dôvodom bola centralizácia. Ďalším zase to, že akciové banky sa považovali za efektívnejšie. Všeobecne si myslím, že politicky aj ekonomicky dnes žijeme v epoche anonymizovaných štruktúr a mali by sme sa vrátiť k ľudskejšej spoločnosti. To znamená, že ľudia by mali plne ručiť za svoje záväzky a tým pádom by podstupovali menšie riziká. Mali by sme sa vrátiť k štruktúram menších rozmerov, teda ku skutočnej ekonomike vlastníkov, v ktorej by bolo menej zamestnancov a viac samostatne zárobkovo činných osôb. .lenže to by si zrejme vyžadovalo veľký zásah štátu.
Nemám teraz namysli nejaké donucovanie, skôr ide o to, ubrať zo zákonných výsad akciových spoločností. Veď čo znamená obmedzené ručenie? Že riziko nesie niekto druhý, kto sa nepodieľa ani na riadení firmy, ani na zisku. .mnohým ľuďom dnes prekáža anonymita v práci, keď sú len akýmsi kolieskom v stroji obrovských, hierarchicky usporiadaných firiem. Ale to, po čom vy voláte, by viedlo k veľmi atomizovanému ekonomickému systému, nie?
Presne naopak. Ak sa pozrieme na vzájomné vzťahy zamestnancov vo veľkých firmách, tak práve tam badať atomizáciu. Malé podniky sú vedené oveľa familiárnejšie. Zamestnanci berú na seba väčší ohľad. Mzdové požiadavky sa dajú ľahšie odvodiť od hospodárskych výsledkov, pretože ľudia vidia, či sa firme darí. A bez nejakých snáh romantizovať si pomery v malých firmách – ak niekto ochorie, je oveľa samozrejmejšie, že za neho ktosi zaskočí. V tomto zmysle sú moderné sociálne systémy práve reakciou na atomizovaný a anonymný charakter pracovnoprávnych vzťahov v mamutích koncernoch.      .veľké firmy a banky dokážu sústrediť obrovské materiálne i ľudské zdroje, vďaka čomu môžu robiť ďalekosiahle rozvojové a investičné rozhodnutia. Vo vašom systéme by to však bolo oveľa ťažšie.
Tu vidíme, že časť socialistickej kritiky kapitalizmu je možno oprávnená. Ak chceme, aby ľudia konali v zmysle väčšieho sebaurčenia, musíme odstrániť oddelenie medzi kapitálom a prácou, ktoré je pre dnešný systém charakteristické. .ako to urobíte?
Spýtate sa ľudí, prečo investujú do podniku, ktorý nepoznajú a  nepoužijú namiesto toho tie peniaze na založenie vlastného podniku. Je jasné, že to neurobia všetci. No možno dospejeme k situácii, keď nebudeme mať jednu firmu s 30-tisíc zamestnancami, ale 300 firiem po sto zamestnancoch. .vo svojej knihe tvrdíte, že dnešné banky porušujú vlastnícke práva klientov. Ako?
Keď si založíte bežný účet a uskutočníte vklad, splatný na požiadanie, banka by sa nemala stať vlastníkom vašich peňazí. A nemala by ani ďalej tieto peniaze požičiavať. Vďaka zákonným výsadám to však robiť môže. Práve preto dochádza k panickým výberom vkladov, na ktoré nadväzujú kolapsy bánk. Jednoducho, banky majú viac záväzkov ako hotovostných rezerv. Ten pomer je dnes asi 13:1. Problém je, že banky v systéme bankovníctva čiastočných rezerv rozdávajú úvery, ktoré sú vytvorené z ničoho. Je to atraktívny podnikateľský model požičiavať niečo, čo nevlastníte a dokonca za to požadovať aj poplatok. Navyše, keď sa tento podvod stane zjavným, ešte vás aj zachráni štát. .keby však banky fungovali len ako úschovne peňazí, odkiaľ by prišli peniaze na úverovanie ekonomiky?
Treba rozlišovať medzi dvoma druhmi obchodov. Vklady splatné na požiadanie by banky museli stopercentne držať na účtoch. Kedykoľvek ich klient môže vybrať a banka sa nestáva vlastníkom týchto peňazí. Naproti tomu, požičiavať ďalej by mohli peniaze z termínovaných vkladov, u ktorých sa sporiteľ na istý čas zaväzuje, že ich nevyberie. Aj naďalej by tak existovala možnosť úverovať ekonomiku, ale bankami požičiavané úvery by boli plne kryté reálnymi úsporami. Dnes banky rozdávajú úvery z vkladov splatných na požiadanie, a to by nemalo byť dovolené. .vaša kritika súčasného finančného systému vychádza z rakúskej školy ekonómie. No vaše volanie po zmenšení a rozptýlení ekonomických štruktúr pripomína skôr niektorých katolíckych autorov ako Hilaire Belloc, hľadajúcich tretiu cestu medzi kapitalizmom a socializmom. Kde presne stojíte?
Myslím, že ten, kto je proti centralizácií politickej moci by mal byť opatrný aj vo vzťahu k centralizácií ekonomickej moci. Som zástancom regionálnych hospodárskych štruktúr, subsidiarity a posilnenia rodiny. Práca nie je samoúčelná. Má slúžiť dobrému životu, a nie naopak. Voči libertariánstvu som skeptický, pretože najvyššou hodnotou nie je sloboda, ale spravodlivosť a spoločné dobro. Nemali by sme sa teda usilovať ani tak o slobodné bankovníctvo ako o spravodlivé bankovníctvo. Určite by sme sa tiež mali cvičiť v odriekaní, lebo bez neho vlády nemôžu predkladať vyrovnané rozpočty. .platí to aj v súkromí?
Keď ľuďom hovorím, v čom spočíva problém súčasného bankovníctva, povedia, že jasné. No ak dodám, že riešenie by pre nich osobne znamenalo nebrať si hypotéku na byt, ale väčšinu sumy si najskôr našetriť, už sú zdržanlivejší. .nie je v konečnom dôsledku súčasná kríza len malou daňou v porovnaní s nákladmi systému, ktorý navrhujete vy?
Ale kríza sa ešte neskončila. Náklady a výnosy môžeme porovnávať, až keď sa vyrovnáme s dlhmi. Dnešný stav vyzerá ružovo, lebo mnohé veci zostávajú nedomyslené. Je to ako s hýrivým pitím alkoholu. Treba vziať do úvahy nielen príjemne strávený večer v krčme pri poháriku, ale aj opicu na druhý deň.     Gregor Hochreiter/
Je rakúsky ekonóm. Študoval na Viedenskej univerzite a učí na univerzite v Lichtenštajnsku. Je spoluzakladateľom Inštitútu pre hodnotové hospodárstvo a autorom knihy Choré peniaze, chorý svet. Slovensko navštívil v júni na pozvanie Inštitútu Leva XIII. a Spoločenstva Ladislava Hanusa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite