Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Verejný priestor je náš

.časopis .rozhovor

Narodila sa v Holandsku, vyrastala v hipisáckej sufijskej komunite v Arizone, od roku 2006 žije v Bratislave a veľmi rada má Košice. Ľudia na Slovensku – na rozdiel od Holanďanov – podľa nej majú pocit, že verejný priestor je niečo cudzie. Fotografka Illah van Oijen.

.ako si sa ocitla na Slovensku?
Prečo sa pýtate ako, a nie prečo? .tak prečo?
Je to veľmi jednoduché. V roku 2005 som sa cítila v Holandsku trochu sklamaná. .z Holandska?
Ani neviem. Začala som študovať fotografiu a v mojom ročníku na Koninlijke Academie van Beeldende Kunsten v Haagu bolo 60 študentov. A to je iba jedna z piatich alebo šiestich fotografických akadémií v krajine. Bola to „vymakaná“ škola, ale uvedomila som si, že všetko, čo tu fotím, je už odfotené, že už nemám čo robiť. .čo sa vtedy na takej škole fotilo?
Bola som tam iba rok, lebo potom som odišla na Slovensko. Predtým som študovala Cultural Sciences čiže niečo ako „kulturológiu" na Free University v Amsterdame. Boli to základné veci, školské úlohy, ale ja som si hneď vybrala dokumentárnu fotografiu. Fotila som miesta, ktoré ma niečím zaujali – napríklad industriálna zóna v Haagu, kde mesto chce postaviť kultúrny stánok čiže niečo ako košické Kasárne. Mapovala som tú zónu spolu s architektmi. Fotografovala som napríklad miesta, kde sa v takomto industriálnom prostredí môžeš najesť. Bolo to zaujímavé, ale venovalo sa tomu veľa fotografov. .prekážalo ti, že nemáš vlastnú tému?
Nie, ale mala som pocit, že už to nemá zmysel, fotiť to v Holandsku. Že už je to nafotené. To má aj druhú stranu: v Holandsku sa fotografia považuje za vážne umenie. Veľmi dobre som si tam fotením zarobila, predávala som svoje fotky, vystavovala. Už ako študentka. .kto ich kupoval?
Ľudia, ktorí to chceli mať na stene. Napríklad jedna moja kamarátka v Holandsku kúpila dve bratislavské fotky, ktoré sa jej páčili. Má doma na stene Hotel Kyjev a Pod mostom na Rybnej. Ale keď som mala šancu odísť na Slovensko, ani som o tom neuvažovala. .nebol to prechod z istoty do neistoty?
Možno áno, mojím cieľom však nebolo ostať na Slovensku. Môj plán bol ísť na rok alebo rok a pol a vrátiť sa. Vtedy bolo Slovensko nová krajina v EÚ. To píšem aj v prvej knižke o Bratislave, že som mala jedenásť rokov, keď sme išli s mamou prvýkrát do Československa. A všetko si dobre pamätám. Atmosféru, farby, ľudí. .vtedy tu veľa farieb nebolo...
Presne tak, ja som bola zvyknutá na Francúzsko, Španielsko, Ameriku – a tu to ešte bolo všetko šedivé, smutné. To sa ma dosť dotklo. Ako malé dieťa som vtedy bola aj na Spišskom hrade. A keď som sa sem potom neskôr presťahovala, mala som 25 rokov, našla som v škatuliach pohľadnice z tohto hradu. Nostalgia. .nie je to tým, že Slovensko je úplne iné ako Holandsko? Hornaté?
Ani nie, ja mám radšej more. Skôr je to tým, že som chcela ísť tam, kde je to v Európe ešte iné. .staré?
Aj staré. A na to som bola veľmi zvedavá. Okrem toho, vtedy začala v Holandsku debata o prisťahovalcoch. Bola mi nepríjemná, necítila som sa v tom veľmi dobre. Bola som veľmi nahnevaná, keď boli Theo Van Gogh a neskôr aj Pim Fortuyn zavraždení. Preto som aj začala boxovať. .boxovať?
Musela som. Počula som to v rádiu a musela som ísť večer do boxerskej školy. Vybiť tú energiu. (Smiech.) .malo by byť podľa teba Holandsko naďalej otvorenou multikultúrnou krajinou alebo...?
Alebo čo? Neviem, ja som bola vždy hrdá na to, že som Holanďanka, aj stále som. Kým som tam žila, začala sa meniť atmosféra. A keď teraz hovorím s ľuďmi alebo čítam noviny, mám pocit, že je to tam ešte horšie. .v akom zmysle horšie?
Je to veľmi tvrdé a nesociálne. V politike. .chceš sa vrátiť do Holandska?
Mám malú dcérku a keď pôjde do školy, veľmi rada by som sa vrátila do Holandska. Do krajiny, v ktorej som sa narodila, no v ktorej som nevyrastala. .kde si vyrastala?
Najprv som bývala päť rokov v Amerike v Arizone, v horách v trailer campe. Mali sme tam pár štvorcových metrov, mama varila na ohni biopotraviny zo záhrady. V zime tam strašne snežilo. Pamätám si, že sme nemohli vyjsť z chaty. .to ste boli v rámci nejakej komunity?
Moja mama sa naučila po anglicky, lebo chcela ísť do Ameriky za Indiánmi. Išla a našla tam môjho otca – ktorý bol takmer Indián. Príbeh lásky.  Zaľúbili sa. Rodičia boli sufisti. .čiže moslimovia?
Presne tak, ale taký hipisácky variant. Ja som dokonca „pokrstená" v sufijskej viere. .čiže mama Holanďanka, otec Američan, obaja hipisáci a sufisti v Arizone. A ty si sa po detstve, strávenom v Amerike a Holandsku, presťahovala na Slovensko?
(Smiech). .ešte ostaňme v Amerike. Aké máš spomienky na detstvo?
Veľmi pekné. Prvá spomienka je miesto, kde sme bývali, náš kemp. Ihličnaté stromy. Z toho sme mali výhľad na hory, boli to sväté hory indiánskeho kmeňa Hopi. Takto som žila do piatich rokov. Vtedy sa mama veľmi chcela vrátiť, otec nie, ich vzťah už nebol dobrý. Idyla sa skončila a vrátili sme sa bez otca. Pamätám si na dôležitý zážitok. Dovtedy som ešte nebola pri mori a keď sme prišli do Holandska, išli sme s mamou na duny. Keď sme vyšli hore, ukázalo sa pred nami šedivé more. A moja mama začala plakať. Pozerala som sa na ňu a vedela som, že je to okej, že to nie je smútok, že všetko je fajn. Že sme doma, to som cítila. A bolo to tak. .kde ste potom žili?
V centre Haagu, bolo to úplne iné než v Arizone s hipisákmi. Náš príbeh išiel ďalej, išla som do waldorfskej školy. .sufistická výchova ostala?
Nie, ale moja mama bola veľmi spirituálna žena. Mňa a môjho brata vychovala v úcte voči všetkým svetovým náboženstvám. Ale mesiac predtým, ako zomrela – už bola veľmi chorá – cítila potrebu naučiť nás Otčenáš. Nakoniec, moje celé meno je Illah Maria, čiže mám arabské a kresťanské meno. .k fotografii si sa dostala ako?
Tak ako všetci. (Smiech). Keď som mala pätnásť, s mamou a bratom sme išli na veľký výlet do Ameriky. Môj starý otec z Los Angeles bol veľmi zaujímavý a talentovaný človek, učiteľ umenia, filmu... Pýtal sa ma, aký mi môže dať darček. „Nemôžeš ma naučiť fotiť?", spýtala som sa ho. Požičal mi foťák, Canon A1, dal tam film a išli sme na pol hodiny von. Vysvetlil mi, ako to funguje, ako nastaviť svetlo, čo je to hĺbka ostrosti. Vyfotili sme film, dali sme ho vyvolať a doma sme si prezerali fotky. On na to pozerá, bol ticho, potom išiel preč, zo skrine vytiahol celú fotografickú výbavu aj s taškou a objektívmi a vraví mi: myslím si, že ty veľmi dobre vieš, čo s tým máš robiť. Choď do Holandska a cvič, rob každý deň nejaké fotky. A keďže je Američan, povedal mi: ak ich nájdeš, fotografuj slávnych ľudí. Potom budeš aj ty slávna. .to si však nerobila, nie?
Trochu hej, fotila som džezmenov. Môj prvý čiernobiely film boli fotky môjho brata, pózoval mi ako model. Veľmi som sa smiala. V laboratóriu mi urobili 20 x 30 centimetrové fotky, strašne pekné boli. Ja som sa stala fotografkou, brat žije v New Yorku a živí sa modelingom. .(Smiech)
Naozaj! Robil pre Reebok, Nike. A teraz je aj v novej reklame na Porsche. Ja som chcela vedieť, či naozaj chcem byť fotografka. Na škole som v tom nemala istotu. Išla som teda robiť asistentku známeho fotografa Jorisa Jana Bosa, ktorý v tom čase fotografoval najmä pre Nederlands Danse Theater. Tam som bola rok, každý deň som fotila. Portréty, zábery z tanečných predstavení. No a potom som zistila, že nechcem byť fotografka. .prečo?
Mala som pocit, že mám pri tom vypnutý mozog. A to sa mi nepáčilo. Hľadala som tam nejaké myšlienky, sociálne... .a neboli tam?
Vtedy som ich nenašla. Všetko bolo veľmi pekné. Tanečníci. Divadlo. Nádhera. No čosi mi chýbalo. Tak som išla študovať kulturológiu. Stále som medzitým fotila. Potom som začala fotografiu študovať a zistila som, že s ňou môžem robiť čokoľvek, že to je iba na mne, aké otázky si dávam – fotografia je iba médium. Z mojej práce vidieť, že nehľadám iba pekné veci, ale chcem sa niečo opýtať. .už v Holandsku si robila dokument ako neskôr na Slovensku?
Posledný rok áno. .na Slovensko si išla s predstavou, že budeš fotiť mestá?
Nie, išla som sem bez predstavy. .ako si sa sem dostala?
Mala som vtedy frajera Holanďana, ktorý raz prišiel domov z pracovnej  cesty v Prahe s tým, že niekto mu povedal, že môže pracovať v Bratislave. To by bolo super, pôjdem s tebou! – ja na to. Tak sme sem prišli. Ale náš vzťah sa o rok skončil a on odišiel. Začala som študovať fotografiu u Ľuba Stacha na VŠVU. Páčilo sa mi, že veľa cestuje so študentmi po Slovensku. Bolo to super. Prišla som do školy a Ľubo povedal: o dva týždne ideme všetci na deväť dní na východ. To bol pre mňa perfektný zážitok. .čím sa líšil prístup k fotografii na škole v Holandsku a na Slovensku?
Tu veľmi záleží na profesorovi, na jeho osobe. Taký systém som dovtedy nepoznala. V Holandsku je škola viac inštitúcia, tu je to osobnejšie. .vieš si ešte spomenúť na to, aké si mala pocity zo Slovenska v prvých týždňoch po tvojom príchode?
Boli to také vlny. Prídeš niekde a najprv si úplne nadšený, potom som tu zažila najväčšiu depku vo svojom živote. Bola som sama. To, čo ma tu naozaj prekvapilo, bolo zistenie, že na Slovensku sa dá všetko vybaviť. Tak neoficiálne, pod stolom. Korupcia je v malom aj vo veľkom. To bol pre mňa úplne nový zážitok. Je to tu každodenná realita. .presne ti rozumieme.
Myslím si tiež, že Slováci sú oveľa citlivejší ako Holanďania. Občas sa mi stalo, že irónia, ktorú mám vo fotkách, ľudí pohorší, no ja tým nič zlé nemyslím. Niektorí na to reagovali veľmi silno. Prečo nie si k nám milšia a prečo neukážeš to, čo je tu pekné? Ale ja nájdem krásu všade. Som kritická, ale dúfam, že tam je aj ľudskosť. Niekedy som si nie istá, či tomu Slováci rozumejú. .aké si mala reakcie na svoje knihy?
Väčšinou dobré, najviac sa mi páčilo, keď som sa dozvedela, že Bratislavčan si kúpil knihu o Košiciach a išiel s ňou prvýkrát v živote do Košíc. Ale občas sa mi stalo, že sa ľudia pýtali, prečo nefotím tie krásne veci – chrámy alebo staré mesto. To už je odfotené – odpovedala som.  Ja fotím to, čo zaujíma mňa. To, čo vidím medzi riadkami. To, čo je úplne pred očami, ma už nezaujíma. .na základe čoho si sa rozhodla, že sa nevrátiš po roku do Holandska?
Veľmi jednoduchá odpoveď – láska. Zamilovala som sa tu. .keď tu pre agentúru Magnum pred niekoľkými rokmi fotil britský fotograf Chris Steele-Perkins, tak ho na Slovensku najviac prekvapilo to, aké sú tu zbytočne veľké domy, pričom ľudia žijú v jednej izbe či v kuchyni.  Teba to neprekvapilo?
Všimla som si to, ale nie na prvý pohľad. Mňa prekvapilo, že všetci majú chatu a mesto je cez víkend úplne prázdne. To je presne naopak ako v Holandsku, kde idú všetci na víkend do mesta. .na tvojich fotkách sú iba verejné priestory. Prečo nie aj interiéry?
Nemala som tak postavený projekt, ale robila som aj interiéry. V Holandsku je jedna štvrť pri mori, stará dedinka, kde vždy boli problémy. Počas nacizmu to bolo väzenie, predtým rybárska štvrť, vždy to bolo problematické. Takže to chceli zbúrať a postaviť tam niečo nové. Zbúrali jeden blok domov v strede a nechali zvyšok tak. Neuveriteľné. Fotila som tam pohľady zvnútra na verejný priestor, na veľkú prázdnu plochu. .čím sa ide ďalej na východ alebo na juh, tak verejný priestor je zanedbanejší, no ak prekročíš prah domu, všetko je veľmi čisté. Všimla si si to na Slovensku?
To je presne to: život sa odohráva vnútri – v rodine. Ľudia tu majú pocit, že verejný priestor je čosi cudzie. Nesmieš do toho zasahovať. To nechápem. Vravím tu ľuďom: aj toto je váš priestor, vaša zodpovednosť. .angažovala si sa v Bratislave v projekte Mestských zásahov...
Začala som fotiť verejný priestor a potom som si všimla viac vecí. To mi otvorilo oči. A keď to už vidíš a fotíš, tak musíš robiť ďalšie kroky. .robila si napríklad kampaň proti veľkým bilbordom.
To nevyšlo, ale stále to má potenciál, mohla by som pokračovať, len na to nie je čas. Keď som išla na prvý fotografický výlet s Ľubom Stachom, bolo to euforické, všetko bolo pre mňa nové. Pri návrate do Bratislavy ma zarazili osvetlené bilbordy pri diaľnici. Tak toto je iná dimenzia, povedala som si. Zarazilo ma to. Otvorí ti to oči, a potom to už vidíš všade, nemôžeš to vypnúť. BIlbordy vidím aj v Starom Meste, na pamiatke, aj na výhľade v Tatrách. Všade. Podľa mňa sa bude musieť zmeniť legislatíva. .čo bolo cieľom tvojho projektu?
Otvoriť ľuďom oči, že toľko bilbordov nepotrebujeme, že to je „vizuálne znečistenie“. Nikto sa nás nepýta a je to pritom náš priestor – naše mesto, naše pamiatky, naša príroda. .výsledok kampane bol aký?
Bola výstava v SNG a ešte som inšpirovala štúdio NL Architects a oni robili krásnu alternatívnu reklamu na SNG. Mala som veľa rozhovorov v médiách, aj v českých. Ružinovský poslanec Ivo Nesrovnal prišiel za mnou, či to môže používať na svojom blogu, predstaviť to ako súčasť jeho politickej agendy. Takže to malo isté výsledky. Nie veľké, ale malo. .uvažovala si niekedy, že keby zázrakom neboli mestá „vizuálne znečistené“ nevhodnými zásahmi, nemala by si tu príliš čo fotografovať?
(Smiech.) Toho sa nebojím. Je to síce krásna predstava, ale... Aby ste ma správne pochopili, ja nie som proti novým veciam, ale proti tomu, aby sa tie staré nezmyselne búrali. Som za to, aby sa to robilo s rozumom, citom a legálne. .vyšli ti dve knihy, jedna o Bratislave, druhá o Košiciach. V čom vidíš zásadný rozdiel medzi týmito mestami?
Zásadný rozdiel? Asi v ľuďoch. V mojej bratislavskej knižke píše Miro Tížik o tom, že Bratislavčania nie sú vlastne Bratislavčania. Sú len do Bratislavy prisťahovaní. To vypovedá o vzťahu k mestu. V Košiciach je to tak, že ak bývaš v Košiciach, si Košičan. Nemáš cudzincov. Tvoja rodina tam vždy bývala, je to úplne iný vzťah. A je to cítiť. Mladí Košičania majú v sebe „dzivosť" a sú na svoje mesto hrdí. .v Bratislave to nemajú?
Neviem, asi nie tak výrazne. Teraz bol v Košiciach Street Art Communication Festival, maľujú tam svetoznámi umelci z Ukrajiny jednu obrovskú stenu v centre mesta. Nedávno čosi maľovali v LA – a teraz sú v Košiciach. Dobrovoľníci, robia to s láskou, nie pre peniaze. A ešte, Košice majú krásne centrum. .to myslíš vážne?
Aj vážne, aj ironicky. Lebo je to krásne. .máš v knihe fotku staršieho muža, ako s bicyklom preskakuje „Schusterov potôčik“. Dosť bizarné.
Ale Hlavná ulica a bočné uličky bez áut majú príjemnú atmosféru. Malú dcérku som tam nechala voľne behať. To by sa v Bratislave nedalo. .máš rada Košice, cítiť to.
A Košice majú rady mňa (Smiech). .sú aj v Holandsku také rozdiely medzi mestami? Amsterdam, Rotterdam, Haag?
Absolútne. Amsterdam je ako New York. To nie je Holandsko alebo možno, že to je Ultraholandsko. Tam nájdeš všetko, v dobrom aj v zlom. Amsterdamčania necestujú veľa po krajine, stačí im ich mesto. Rotterdam je pracovné mesto, má nové centrum, je strašne cool, multikultúrne, medzinárodné. V Holandsku sa hovorí, že ak v Rotterdame ľudia niečo povedia, myslia to vážne. V Amsterdame to tak nie je. Všetci sa smejú, ale nevieš, čo si v skutočnosti myslia. V Haagu je to také kozmopolitné a najmä je tam more. Veľmi kultúrne mesto, veľa múzeí a divadiel. Je tam aj kráľovná, aj vláda, aj ambasády. Aj súd pre vojnové zločiny. .urobila si knihu o Bratislave aj o Košiciach. Je ešte niečo iné, čo ťa zaujíma na Slovensku?
Začala som fotografovať Žilinu. Je to pre mňa zaujímavé. V reklamách čítam, že Žilina má nové centrum, nové shoppingy. Opäť zaujímavý príbeh. Je tam viac vecí. V Žiline funguje viacero aktivistických hnutí, je tam Stanica Záriečie. A samozrejme aj Slota a Kórejčania. .vďaka tebe začali na Slovensko dovážať holandské wafličky. Ako to vzniklo?
To som nevymyslela ja, ale môj priateľ Šymon Kliman. Raz za mnou prišiel do Holandska, a tak sa mu wafličky zapáčili, že späť ich viezol plný kufor... Dovážame ich z Holandska, robia sa z inej múky ako tu na Slovensku. A keď ich tu – najmä na hudobných festivaloch – vyrábame, používame zmrazené holandské cesto. .holandské cesto? Mysleli sme, že nám dáš recept.
(Smiech.) Ten nájdete na internete. Ale nebude to tak chutiť, lebo tam je dôležitá tá holandská múka. .patríš medzi organizátorov Dobrého trhu, ktorý sa bude konať v septembri na Panenskej ulici v Bratislave.
Moja misia je ukázať tu ľuďom, že verejný priestor je naozaj náš. A možno tam niečo dobré urobiť. Z toho vznikol nápad na Dobrý trh, ktorý bude 15. septembra. Na Panenskej ulici je kaviareň Next Apache, ktorú tu vedie ďalší udomácnený cudzinec – Kanaďan Ben Pascoe. On tu už dlho spája ľudí, organizuje „Susedské grilovačky", koncerty a všeličo iné. No a teraz chcem vyjsť z kaviarne na ulicu. Chceme tu mať trh v londýnskym štýle, bude tam na predaj všeličo, rôzne chute z rôznych krajín, bioprodukty, hračky a starožitnosti. Všetko dokopy. Veľmi sa na to teším. Lebo verejný priestor je náš. Illah van Oijen/
Narodila sa v Haagu, prvých päť rokov svojho života prežila v Arizone, potom sa s matkou a mladším bratom presťahovala naspäť do Holandska. Študovala kulturológiu na Free University v Amsterdame a fotografiu na Koninlijke Academie van Beeldende Kunsten v Haagu. Od roku 2006 žije v Bratislave, kde študovala u profesora Ľuba Stacha na VŠVU. Na Slovensku vydala dve fotografické knihy, jej projekt Beat The Billboard bol súčasťou Mestských zásahov. Žije s fotografom Šymonom Klimanom, s ktorým majú desaťmesačnú dcéru Medu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite