Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Boj pravdy a strachu

.časopis .týždeň doma

Prípad Hedvigy Malinovej je súčasťou môjho života už piaty rok, a vtedy na začiatku som si nemyslela, že tak hlboko do neho zasiahne.

Keď som sa 25. augusta 2006 dozvedela, čo sa stalo v nitrianskom brezovom hájiku,  bola som hlboko pobúrená, ale zároveň som si myslela, že to bude pre mňa práca ako každá iná – zopár správ, rozhovorov, a potom ten príbeh upadne do zabudnutia, lebo prídu ďalšie. To, že sa tak nestane, som začala tušiť už po povestnej tlačovke vtedajšieho premiéra a ministra vnútra.
.nemohla som inak
Keďže som bola jednou z tých, ktorí Hedvigu videli hneď po prepadnutí v nemocnici, a ani na chvíľu som nezapochybovala, že hovorí pravdu, zrazu som sa ocitla aj medzi kolegami novinármi v role jej obhajkyne. Bola to pre mňa úplne nová skúsenosť, učili nás predsa, že novinár má byť nestranný a  zdržanlivý, ale nemohla som inak. Moje presvedčenie – osobné aj profesionálne – bolo silnejšie ako argumenty politikov, aj napriek tomu, že vtedy som ešte nepoznala podrobnosti prípadu. Hovorila som však s Hedvigou dva dni po prepadnutí, a ani na chvíľu som  nemala pocit, že to dievča zveličuje, vyžíva sa  v role obete alebo  túži po pomste. Bola úprimná, presvedčivá napriek hrôze, ktorú prežila, sa veľmi usilovala zachovať pokoj.  Nikoho neobviňovala, považovala za dôležité zdôrazniť, že by nebola rada, keby útok na ňu rozvíril národnostné vášne, lebo je presvedčená, že nie všetci Slováci sú takí ako dvaja útočníci. Druhýkrát  som sa s ňou rozprávala v deň, keď ju obvinili z nehorázneho klamstva.   Bola veľmi zronená a vystrašená, ale  to, čo si z útoku pamätala, vyrozprávala  tak isto, ako pri našom prvom rozhovore.  Nič sa nesnažila zakrývať, zmeniť, nič nepridala ani neubrala,  bolo zrejmé, že si ten útok nevymyslela.   Keď som v nasledujúcich týždňoch počula, s akou ľahkosťou o nej hovoria  politici, prokurátori ale aj  „obyčajní“ ľudia, ako o klamárke, často som si pomyslela, že keby  si ju všetci vypočuli, pozreli by sa jej do očí, uvedomili by si, že je to živá, trpiaca bytosť a v hlave nemali zafixovanú oficiálnu verziu, určite by to nerobili.  
Dlho potom som jej boj so štátom sledovala zdiaľky. Stretli sme sa  presne rok po prepade a bola som rada, keď som videla, že sa z nej nestala zatrpknutá, ustráchaná kopa nešťastia. Bola to sebavedomá, silná mladá žena, ktorej sila spočívala v tom, že mala pravdu, a čo je ešte dôležitejšie: mala radosť zo života. Dodnes to považujem za jej najväčšie víťazstvo. Že dokázala prekonať samu seba, cieľavedome, a odhodlane hľadať svoje šťastie. Keby nebola dostatočne silná a neuvedomila si včas, že je len na nej, koľko  týždňov a mesiacov si ešte dá zo života zobrať, mohla stratiť všetko. Takto len získala – síce za obrovskú cenu, ale dnes je bohatšia o poznanie, že kto chce vidieť dobro, ten ho nájde aj v tej najväčšej skaze. Myslím,  že mnohým, ktorých postihla tragédia alebo nespravodlivosť, môže byť príkladom, ako sa z toho vlastnými silami dostať.
.medzi pravdou a strachom
Asi pred rokom sme začali pracovať na knihe o jej prípade, a vtedy som spoznala aj jej druhú stránku – ženu s triezvym, uvážlivým pohľadom na svet, skvelým humorom a obrovským srdcom. Nikdy sa nesťažovala, lebo sa zrejme  ani sama nechcela vidieť ako poľutovaniahodná chudera.  Chcela plnohodnotný, šťastný život, a aj si ho spolu s manželom vytvorili.  Aké jednoduché – dalo by sa povedať, ale len ona vie, koľko utrpenia a úsilia ju to stálo, kým sa dostala tam, kde je dnes.
Ako človek som poctená tým, že som mohla byť svedkom tohto príbehu  a spoznala som  nesmierne hodnotnú osobnosť.  Aj ako novinárka som  rada, že som zažila, aké to je, keď sa človek za niečo postaví z hlbokého presvedčenia a nemusí hľadať  vedľajšie úmysly, utajované detaily. Keď vyšla kniha o Hedvige, mnohí sa ma pýtali, či som sa nebála dôsledkov, či som nemala pocit, že by som sa v tomto prípade nemala angažovať. Zvykla som hovoriť, že nie je dôležité, či má človek strach,  strach predsa môže znamenať aj rešpekt pred neznámym. Dôležité je iba to, či človek tomu strachu dovolí, aby sa ho zmocnil, paralyzoval ho, alebo sa ho pokúsi premôcť a zastať sa pravdy. Dnes, po piatich rokoch, mám pocit, že celý príbeh Hedvigy Malinovej je o boji medzi pravdou a strachom. Pravdou, ktorá vo svojej jednoduchosti nepotrebuje prívlastky, a strachom o moc, peniaze, možno i holú existenciu.  Čo z toho  má navrch, všetci vieme – všetko ostatné je len otázka času.
Autorka je reportérka denníka Új Szó a týždenníka Vasárnap.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite