Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .týždeň vo svete

Bolo to prvý raz, a dúfam že naposledy v mojom živote, keď som uvažoval, kde by sa dal zohnať samopal, pištole, granáty, a čo všetko si vziať so sebou pri odchode do lesa, keby nebola iná možnosť, než prejsť na partizánsku formu boja.

Nikdy nezabudnem na ten zvláštny pocit, ktorý ma prepadol, keď som si po prechode hranice s Rakúskom pustil niekedy po polnoci autorádio – nato, čo sme týždeň chodili po bojiskách v chorvátskej Slavónii a tam už hlásili správy o puči v Sovietskom zväze.
Bolo leto roku 1991 a okolo Česka bolo stále niekoľko stoviek tisícov sovietskych vojakov, najviac v bývalom východnom Nemecku. A len polovica tamojšieho kontingentu by bola stačila na prevalcovanie našej vtedajšej, vtedy ešte československej armády. Áno, mali sme tu demokratickú vládu, ale bola v nej hromada bývalých komunistov vrátane premiéra Mariána Čalfu, ktorý tak, ako obrátil kabát v decembri 1989, mohol ho v auguste 1991 zase obrátiť načerveno. O tom, že by nás Západ bránil, sme síce mohli premýšľať a dúfať v to, ale prípady ako Maďarsko v roku 1956 (a napokon aj Československo v šesťdesiatom ôsmom) svedčili o tom, že spoľahnúť sa na to rozhodne nedá. A pokiaľ šlo o velenie našej armády, tak v ňom skoro všetci vyšší dôstojníci mali ešte niekde v šuplíku stranícku knižku a najvyššie diplomy zo sovietskej vojenskej školy a tiež ktoviekde podpísané záväzky spolupráce. Varšavská zmluva bola zrušená len pred pol rokom a Československo sa nachádzalo v pozícii síce Západu naklonenej, ale neutrálnej krajiny. K tomu, aby sme boli v NATO, viedla ešte sedem rokov dlhá cesta, tá slovenská „vďaka“ Mečiarovi dokonca o dosť dlhšia.
Na juh od nás, v Chorvátsku, v miestach, kde sme si to nedokázali ešte pred niekoľkými mesiacmi predstaviť, zúrila prvý raz od roku 1945 (alebo 1956) skutočná, brutálna a krvavá vojna, kde Západ ukazoval len svoju neschopnosť niečo také riešiť. Sovietsky zväz bol krajinou, kde Janajev a ďalší pučisti uskutočnili prevrat, čo mal krajinu vrátiť prinajmenšom do čias Brežneva, alebo ešte ďalej do minulosti. Napriek ťažkej ekonomickej kríze (v tých rokoch som do ZSSR chodieval pomerne často, takže môžem potvrdiť, že sa v obchodoch nedalo kúpiť naozaj nič, len preslávené konzervy nasolených rias „Morskaja kapusta“), bol Sovietsky zväz stále jednou z dvoch nukleárnych a vojenských superveľmocí.
Zásadný konflikt s ním neznamenal nič menšie než nukleárnu vojnu alebo prinajmenšom jej hrozbu. Možno by zbrane, ktoré Sovietsky zväz vlastnil, nestačili na štyridsaťnásobné zničenie sveta za desať minút, ale len na desaťnásobné za polhodiny, ale aj tak by kvôli nejakému Československu vojnu s vtedajšou Moskvou nik neriskoval.
To všetko mi bežalo hlavou, keď som vtedy sedel na pohovke v obývačke a v tom rodiacom sa ráne som pri nepretržite vysielajúcej televízii spriadal plány na účasť v protisovietskom partizánskom hnutí. Cítil som sa ako „muž“ 17. novembra 1989 a nechcel som sa zachovať ako moji rodičia, ktorí sa po niekoľkých krátkych mesiacoch rodiacej sa slobody v šesťdesiatom ôsmom zmohli len na niekoľko demonštrácií. Jedinou slušnou zbraňou, ktorú som doma našiel, bola, žiaľ, kubánska mačeta, ktorá sa okrem sekania cukrovej trstiny dala použiť aj na hrozbu odťatia hlavy nejakému policajtovi či vojakovi, ak by mi dobrovoľne odmietol vydať zbraň a náboje. Napokon, v lese za domom bol o niekoľko kilometrov od mojej domovskej pražskej štvrte Klánovice vojenský sklad s výbušninami, ktorý strážili len nejakí záklaďáci a s nimi by hádam neboli väčšie problémy.
Nakoniec zostalo len pri plánoch. Sovietski pučisti sa ukázali hneď spočiatku neschopnejší, ako sa čakalo. Michail Gorbačov, vtedy nielen pre mňa záruka toho, že sa brežnevovský komunizmus nevráti, bol niekoľko dní držaný na Kryme, a potom sa vďaka Borisovi Jeľcinovi mohol vrátiť do Kremľa. Pučisti boli zatknutí, Gorbačov sa vrátil k moci a v Prahe sa oslavovalo. To, že v tej chvíli vlastne skončil Sovietsky zväz, sme ani ja, ani drvivá väčšina iných ešte netušili. Ale že sme vtedy pred tými dvadsiatimi rokmi zázračne vyhrali, to nám bolo jasné. Mali by sme byť za ten zázrak aj po dvadsiatich rokoch vďační a vážiť si to. Ja osobne si to vážim. A nabrúsenú mačetu mám, pre všetky prípady, pripravenú v pivnici.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite