Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Na ceste k superštátu?

.lukáš Krivošík .časopis .týždeň v ekonomike

Minulotýždňové stretnutie Angely Merkelovej a Nicolasa Sarkozyho prinieslo súbor opatrení, ktoré majú ďalej prehĺbiť ekonomickú centralizáciu v Európe. Na Slovensku zatiaľ zaznievajú hlasy, že nech nastane čokoľvek, za každú cenu sa musíme držať Nemecka.

Zakotvenie princípu vyrovnaného hospodárenia v ústavách členských štátov, zdanenie finančných transakcií, vytvorenie hospodárskej vlády eurozóny a predbežné odloženie európskych dlhopisov na neurčito. – Toto boli hlavné výsledky utorkového summitu lídrov Francúzska a Nemecka v Paríži. Stretnutie bolo pôvodne zvolané, aby upokojilo rozkolísanú náladu na finančných trhoch, ktorá viedla až k spochybňovaniu francúzskeho ratingu. Kancelárka Merkelová a prezident Sarkozy napokon prišli s mierne odlišnou agendou, než aká sa očakávala. Aby však bolo jasné, čo presne sa dohodlo, treba sa  vrátiť ešte pred summit.
.náklady dvoch scenárov
Posledné týždne sa veľa špekulovalo najmä o dvoch scenároch. Prvý bol katastrofický a napriek panike na trhoch v krátkodobom horizonte málo pravdepodobný. Spočíval by v rozpade eurozóny. Či už by sa udial nejakým živelným spôsobom, vystúpením zadlžených krajín, alebo jednostranným odchodom Nemecka, ktoré by už prestalo baviť hrať sa na bankomat kontinentu. Ak by meradlom boli debaty na internetových fórach, mnohým Nemcom by koniec eura ani veľmi neprekážal. Názory časti verejnosti už dlhšie bežia opačným smerom ako úvahy politikov. Navyše, rozštiepenie eurozóny má v krajine prominentných zástancov, akým je napríklad bývalý predseda Spolkového zväzu nemeckého priemyslu Hans-Olaf Henkel. Ten ešte vlani navrhoval vznik tvrdého „severného“ a mäkkého „južného“ eura.
Lenže pre Angelu Merkelovú scenáre, ktoré rátajú s koncom eurozóny, nie sú alternatívami. Welt am Sonntag minulý víkend zverejnil odhad riaditeľa bruselského think tanku CEPS, Daniela Grosa, podľa ktorého by rozpad menovej únie znamenal hospodársky pokles o dvadsať až tridsať percent. To už sú čísla, ktoré rádovo pripomínajú Veľkú hospodársku krízu z minulého storočia. Na porovnanie, v roku 2009 Nemecko (podobne ako Slovensko) zaznamenalo krízový pokles HDP o necelých päť percent. Samozrejme, bolo by jednoduché obviniť CEPS z účelového a zaujatého strašenia verejnosti. Tretinu zdrojov na fungovanie dostáva táto organizácia len od Európskej komisie. No na základnom posolstve, že prípadný rozpad eurozóny nebude bezbolestnou záležitosťou, panuje medzi ekonómami zhoda. Preto sa v Nemecku sotva nájde zodpovedný politik, ktorý by tým smerom chcel kráčať.   
Lenže, zadarmo nebude ani udržanie spoločnej meny. Druhým scenárom, široko diskutovaným v nemeckých novinách, je zavedenie spoločných európskych dlhopisov, ktoré by odbremenili periférne krajiny. Inštitút pre hospodársky výskum Ifo vyrátal, že eurobondy by pre Spolkovú republiku priniesli dodatočné náklady vo výške 33 až 47 miliárd eur ročne. Čo zodpovedá približne desiatim až pätnástim percentám výdavkov, ktoré si spolková vláda naplánovala na budúci rok. Buď by musela krajina kvôli záchrane Európy masívne zvýšiť dane, alebo drasticky zoškrtať verejné výdavky. Obe možnosti sú cez voličov len ťažko priechodné. 
.cesta najmenšieho odporu
Keďže tlaky na Francúzsko sa začali stupňovať, napokon aj riešenia, s ktorými prišli Merkelová a Sarkozy, sa niesli v osvedčenom duchu nerozborného nemecko-francúzskeho motora, ktorý pozná len jeden smer – a to k čoraz tesnejšej únii. Eurobondy neprešli, no podľa francúzskeho prezidenta by mohli raz predstavovať záverečnú čerešničku na integračnej torte. Sú to zaujímavé úvahy, keďže talianska vláda otvorene dúfa, že Merkelová by o spoločných dlhopisoch mohla byť presvedčená už do septembra.  
Nemci vždy podmieňovali otvorenie vlastnej peňaženky ochotou ostatných prisahať na väčšiu fiškálnu disciplínu. Stretnutie Merkelová – Sarkozy vyslalo signál, že najskôr sa má zabezpečiť zodpovedné hospodárenie a až potom možno prídu eurobondy. S opačným prístupom by Berlín akurát riskoval, že sa stane obeťou čierneho pasažierstva periférnych krajín. Má to svoju logiku. Z celej agendy, na ktorej sa prezident a kancelárka dohodli, je najzmysluplnejšia požiadavka voči členom eurozóny, aby do budúceho leta prijali ústavný záväzok o vyrovnanom rozpočte. Krajinám, ktoré neudržia deficit pod kontrolou, bude hroziť zmrazenie prístupu k eurofondom. Lenže aj toto racionálne opatrenie môže v jednotlivých členských štátoch stroskotať na vnútropolitickom zápase.   
Nejde ani tak o to, aké prísne pravidlá si Únia uloží. Skutočnou otázkou bude fungovanie sankcií. Samozrejme, automatické sankcie sú lepšie ako podmieňovanie trestov väčšinovým hlasovaním, či dokonca jednohlasným konsenzom. Vylučujú totiž voľné uváženie, ktoré príliš ovplyvňujú krátkodobé politické ohľady. Lenže automatické sankcie narážali v minulosti najmä na nevôľu Francúzov.  
Pokiaľ ide o hospodársku vládu eurozóny, viesť ju má nevýrazný Herman Van Rompuy. Ťažko povedať, či má táto voľba zbaviť kritikov ostražitosti alebo ide o signál, že nové teleso bude od začiatku len vzletným diskusným fórom. Hospodárska vláda by sa stretávala dvakrát do roka (podľa potreby častejšie) a v podstate ani nie je jasné, čo presne by mala na starosti. Problém však je, že takéto inštitúcie majú tendenciu rásť, nabaľovať na seba kompetencie a rozširovať svoj okruh pôsobnosti. Nevytvárajú sa na riešenie špecifickej agendy. Tá sa im až dodatočne vymyslí, aby ich zbytočnosť nebila zjavne do očí. – U európskych inštitúcií vcelku bežná vec. Nejde teda o to, s akou náplňou činnosti by hospodárska vláda eurozóny začínala, ale to, k čomu konkrétne by časom viedla. Zdá sa, že kým ústavné zákony o vyrovnanom hospodárení boli francúzskym ústupkom Nemecku, v prípade hospodárskej vlády eurozóny to bolo zase naopak. 
.s Berlínom až za hrob 
Nemci a Francúzi sa však rozhodli urobiť ešte jeden krok, ktorý sa tentoraz týka len ich dvoch. A to preskúmať možnosť harmonizácie ich firemných daní od roku 2013. Za prekážku sa zatiaľ pokladá, že Francúzi majú vyššie sadzby, no vypočítavajú sa z užšieho základu ako tie nemecké. V každom prípade ide o signál, aby sa Slovensko malo na pozore! Ešte pred summitom v Paríži bol v denníku SME zverejnený rozhovor s Vladimírom Tvaroškom. Štátny tajomník ministerstva financií naznačil, aký plán majú koaličné špičky ohľadne budúcnosti eurozóny: „Pre Slovensko je úplne kľúčové, aby sme sa držali Nemecka.“ 
Iveta Radičová, Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš minulý štvrtok avizovali, že tohtoročná jeseň rozhodne o zaradení Slovenska na celé desaťročia. Skúšobným kameňom našej budúcnosti má byť schválenie alebo neschválenie navýšenia prvého a zriadenia druhého eurovalu, prijatie zodpovedného rozpočtu a tiež série reformných zákonov v oblasti odvodov, trhu práce, zdravotníctva či boja proti korupcii. Keďže väčšina tejto agendy sa dotýka udržateľnosti verejných rozpočtov, ich úspech podľa vedenia SDKÚ rozhodne, či sa Slovensko zaradí medzi dôveryhodné, alebo problémové krajiny Európy.    
Lídri najväčšej koaličnej strany očividne vnímajú štiepenie Európy na sever a juh, centrum a perifériu, či na sporiteľov a rozhadzovačov. Nech tieto zlomy dopadnú akokoľvek, chcú Slovensko vidieť po boku Nemecka. Má to svoju ekonomickú logiku. Do Spolkovej republiky putuje pätina nášho vývozu. Je to druhý najväčší zahraničný investor u nás. Na Slovensku pôsobí 450 firiem s nemeckou majetkovou účasťou, ktoré zamestnávajú 90-tisíc ľudí. A čo je v dnešnej dobe možno najdôležitejšie, zaradenie do klubu spoľahlivých krajín by nám umožnilo lacnejšie si požičiavať.  
Pre čo možno najužšiu spoluprácu s Nemeckom hovoria aj kultúrne dôvody. Slovensko je historicky pokračovaním nemecko-rakúskeho podunajského priestoru. Pri nutnej dávke zjednodušenia možno povedať, že medzi mnohými Slovákmi funguje na intuitívnej úrovni aj istý pronemecký sentiment. Ten národ nás fascinuje všetkým tým, čo vyjadruje slovo „Tüchtigkeit“. Teda akási kombinácia dôkladnosti, zručnosti, ale aj poriadku, usilovnosti, svedomitosti a snaživosti. Navyše, Nemci v sebe majú niečo ako zmysel pre spravodlivosť a keď už sa ako malý národ máme k niekomu primknúť, tak radšej k nim, než trebárs k mohutnému východnému „dubisku, jenž vzdoruje zhoubným až doseváde časúm“. Lenže, Nemci sú tak trochu aj obeťou vlastných cností. Ich zmysel pre sociálnu spravodlivosť splodil prebujnený, neprehľadný a sám seba požierajúci sociálny systém, ktorého komplikovanosť prekoná len rozvetvená daňová sústava, čo to celé platí. Ich zmysel pre poriadok a disciplínu, ktorý z nich robí prirodzených lídrov eurozóny, môže v budúcnosti priniesť skazu celému kontinentu, ak sa zapriahne do služieb dirigistických myšlienkových prúdov.
.nemecké riziká
Vzťah malej stredoeurópskej krajiny k Nemecku musí byť postavený na rovnováhe dvoch požiadaviek: Na jednej strane je nutné zabezpečiť si pokiaľ možno bezproblémový prístup na nemecký trh. Na druhej strane sa treba v politickej rovine usilovať o taký normatívny rámec, ktorý minimalizuje riziko škodlivých nemeckých zásahov do konkurencieschopnosti našej ekonomiky. Byť ako sused Nemecka v Európskej únii, no nemať pritom euro (prípad Českej republiky) je spôsobom, ako tieto dve požiadavky zladiť. Požívate totiž výhody integrácie, no zároveň si udržujete odstup, vďaka čomu vás ani len neoslovujú s tými najškodlivejšími centralizačnými projektmi. My však spoločnú menu máme. S eurom sa harmonizačným tlakom z dlhodobého hľadiska bude vzdorovať ťažšie. 
Držať sa Nemecka príliš natesno prináša so sebou niekoľko rizík, na ktoré by si Slovensko malo dávať pozor. Predovšetkým, nemecká hegemónia v Európe bude vždy sprevádzaná Francúzskom. Kým z Berlína aspoň občas príde nejaká rozumná iniciatíva a Spolková republika do európskej integrácie mnohokrát nesebecky investovala peniaze i politické úsilie, Paríž hľadí najmä na svoj profit a vlastné renomé. S Angelou Merkelovou a Nicolasom Sarkozym v ich úradoch sa dá koexistovať. Lenže, čo keď bude francúzskym prezidentom a nemeckým kancelárom opäť niekto ako pred pár rokmi Jacques Chirac či Gerhard Schröder. Pamätá si ešte niekto na diplomatickú roztržku „starej“ a „novej Európy“, týkajúcu sa vojny v Iraku, keď nám francúzska hlava štátu odkázala, že sme prepásli príležitosť mlčať?!
K tomu treba prirátať sústavné výpady nemeckých a francúzskych politikov proti „daňovému“ a „sociálnemu dumpingu“ krajín stredovýchodnej Európy. Ak by sa na Slovensku opäť stal premiérom Robert Fico, volanie po harmonizácii by u nás mohlo nájsť chápavé uši. Samozrejme, netreba zdôrazňovať, že keby Slovensko malo zaviesť nemecký daňový a sociálny systém, jeho konkurencieschopnosť by to značne poškodilo a krajina by v podstate prestala dobiehať Západ. V súvislosti s obratom Berlína v atómovej energetike po katastrofe v japonskej Fukušime sa tiež objavuje možnosť, že Nemci sa pripoja k rakúskemu džihádu proti jadrovým elektrárňam v stredovýchodnej Európe. V duchu tradičnej európskej reálpolitiky by neprekvapovalo nejaké atómové Locarno, keď atómové elektrárne na východe budú kritizované, zatiaľ čo tie francúzske mlčky prehliadané... 
Ekonomické partnerstvo s Nemcami je dobrá vec. Len ich politiku si netreba pripúšťať k telu viac, než je nevyhnutné.     
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite