Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vojna proti nenávisti

.časopis .klub

Ak moslim povie, že islam protirečí homosexualite, Scotland Yard ho začne vyšetrovať pre homofóbiu. Keď to isté povie gej, Scotland Yard ho začne vyšetrovať pre islamofóbiu. Chápete to?

Pravdu povediac, o slobode prejavu som nikdy príliš nepremýšľal. Až kým som nebol v Kanade v roku 2007 trikrát obvinený za takzvaný nenávistný prejav. Filozoficky som vždy stál na strane slobody slova a proti príšerným ľudskoprávnym komisiám a ich rôznym ekvivalentom. Dnes viem, že v skutočnosti som si neuvedomoval, ako ďaleko útok ľavice na túto základnú západnú slobodu zašiel.  V roku 2008, krátko predtým, než ma súdili za „flagrantný prípad islamofóbie“, mi písalo niekoľko mojich amerických čitateľov z National Review maily, kde sa ma pýtali, v čom je problém. Ale no tak, buďte osvietení, čo už mi nejaký pseudosúd môže urobiť? Zopakoval som to, aj keď mi oznámili trest, že podľa ľudskoprávneho zákonníka Britskej Kolumbie nemôže najpredávanejší kanadský týždenník Maclean’s, a v podstate ani žiadny iný vydavateľ, uverejniť odo mňa nič, čo by sa týkalo islamu, Európy, terorizmu, demografie, blahobytu, multikulturalizmu a podobných tém. S tým, že tento zákaz bude trvať navždy a má sa brať, akoby mal silu vyššieho súdu. Tak som sa stal vo svojom rodisku zakázaným autorom. Ak by bol niekto hľadal dopisovateľa o záhradách alebo tanečného kritika, mohol som sa o takú pozícu teoreticky uchádzať, ale keby sa Kráľovský balet vo Winnipegu  rozhodol predviesť baletné predstavenie Džihád, musel by som sa, pravdepodobne, stiahnuť. 
.vojna proti rasizmu
Čudné je, že takmer nikomu to nepripadá čudné. Naopak, kanadský establišment považuje za úplne prirodzené, že kanadský štát sa má venovať celoživotným zákazom publikovania, tak ako holandský establišment považuje za normálne, že holandský štát by mal súdiť lídrov svojich parlamentných opozičných strán a francúzsky establišment považuje za správne, ak sa francúzsky štát súdi so spisovateľmi za pocity vyjadrené fiktívnymi postavami. Takmer po celom západnom svete s výnimkou Ameriky sa štáty čoraz viac oddávajú mikroregulácii verejného diskurzu, ba v skutočnosti nielen verejného. Šéf dánskej spoločnosti pre slobodu tlače Lars Hedegaard bol obvinený, zbavený obvinenia, znovu obvinený a napokon odsúdený za rasizmus. Išlo o poznámku, ako islam zaobchádza so ženami, ktorú povedal súkromne (aspoň si myslel), nahrali ho však a záznam zverejnili. Reverenda Stephena Boissoina odsúdili za zločin, ktorý spočíval v napísaní homofóbneho listu, ktorý adresoval lokálnym novinám. Odsúdil ho agresívny sociálny inžinier Lori Andreachuk, ktorý slúži v štáte Alberta ako komisár pre ľudské práva. Trest znel: celoživotný zákaz na akékoľvek ďalšie znevažujúce vyjadrenia o homosexualite, či už v kázňach, v novinách, rádiu – alebo dokonca v súkromných mailoch. Všimnite si ten zákonný pojem: nešlo o niečo „nelegálne“, „nenávistné“, ale iba „znevažujúce“. Dale McAlpine, praktizujúci (hádate správne) kresťan, bol zatknutý, keď rozdával v anglickom mestečku Workington letáky a prehodil slovíčko s predavačmi. „Verejný rozkaz“ bol vznesený policajným komisárom Adamsom, úradníkom pre komunitu gejov, bisexuálov a členov transgender komunity. Pán McAlpine sa vraj vyjadril, že homosexualita je hriech. „Ja som gej,“ povedal mu Adams. Nuž, stále to nič nemení na tom, že je to hriech, povedal McAlpine. Tak ho komisár Adams zatkol za to, že spôsobil rozrušenie komisárovi Adamsovi. Aby som bol férový, mal by som dodať, že McAlpine bol zatknutý za to, že spôsobil trápenie verejnosti vo všeobecnosti, nielen poškodenému homosexuálnemu policajtovi. Žiadny zástupca verejnosti sa síce nesťažoval, ale, ako poukázal komisár Adams, McAlpine hovoril „nahlas“ a preto ho teoreticky mohli „počuť aj ďalší“. Zobrali mu odtlačky prstov, vzorku DNA a sedem hodín ho držali v cele. 
.stasi v Anglicku
Keď som bol chlapec, hovoril sa vtip o toaletách na námestí Piccadilly Circus, kde sa to hemžilo prezlečenými policajtmi, ktorým stačil očný kontakt, aby vás obvinili z prevádzkovania homosexuálneho sexu. Teraz vám hrozí obvinenie, ak ho neprevádzkujete. O generáciu späť aj britskí marxisti cítili, že donášanie rodinnými príslušníkmi a priateľmi vo východnej Európe nebolo kóšer. Teraz je Anglicko malou Stasi na rieke Avon. Štrnásťročná Codie Stottová požiadala svojho učiteľa na škole Harrop Fold, či by si nemohla presadnúť, kedže jej piati spolužiaci, s ktorými robila úlohu, rozprávajú jazykom urdu, ktorému ona nerozumie. Učiteľ zavolal políciu, tá ju zobrala na policajnú stanicu, odfotografovali ju, zobrali jej odtlačky, vzorky DNA, odobrali jej šperky a šnúrky z topánok a na tri a pol hodiny ju posadili do cely. Vo výsluchu zisťovali podozrenie zo spáchania trestného činu ohrozenia verejného poriadku z rasových príčin. Riaditeľ školy Antony Edkins vyhlásil, že „obvinenie malo závažný charakter, pretože bolo rasovo motivované.“ A škola „nebude na strane rasizmu v nijakej jeho podobe“. Vyhlásenie manchesterskej polície znelo, že zločiny z nenávisti berú veľmi vážne a konanie v prípade slečny slečny Stottovej bolo v súlade s normálnym postupom. Naozaj bolo. A práve to je problém. 
Niekedy sa zabudnú aj zástancovia cenzúry a politickej korektnosti. Waren Kinsella, treťoradý stratég kanadskej liberálnej strany, sa musel napríklad čínskej komunite verejne ospravedlniť za svoj vtip, keď si v čínskej reštaurácii v Ottawe objednal mačku. 
.breivik a zabíjanie moslimov
Keď Anders Breivik zavraždil tucty svojich nórskych spoluobčanov, západná ľavica nezaváhala a túto príležitosť využila na ďalšie zúženie  parametrov verejnej diskusie. Radostne sa vrhli na jeho 
1 500-stranový manifest, kde okrem mňa cituje Johna Derbyshira, Bernarda Lewisa, Theodora Dalrympla a veľa ďalších familiárnych mien z nášho sveta. Cituje však aj Winstona Churchilla, Thomasa Jeffersona, Mahámu Gándhího, Marka Twaina, Hansa Christiana Andersena a moju ľavicovú krajanku Naomi Kleinovú, dievča Bez loga a stĺpčekárku ľavicového Nation v Amerike a Guardianu v Británii. Len pre zaujímavosť, moje meno sa objavilo štyrikrát, rovnako ako Kleinová. Britská, kanadská, austrálska, európska a americká ľavica ako jeden muž žiadala obmedzenia, ktoré by sa týkali Breivikovho pracovného materiálu a zdrojov. „Nepochopím, že si myslíte, že je fajn vysjť von a povedať ľuďom, že by sme mali zabiť všetkých moslimov, a nebude to mať na svet žiadne reálne dopady,“ povedala počas panelovej diskusie austrálska ministerka Tanya Pliberseková. Pretože, po tom všetkom, volanie po zabíjaní všetkých moslimov je presne to, čo robím celé dni aj spolu s Bernardom Lewisom, Theodorom Dalrymplom, Naomi Kleinovou a Hansom Christianom Andersenom, všakže. 
.rytier a rasista
Ako sme sa dostali do tejto situácie? Keď sa začalo moje trápenie v Kanade, ktosi mi pripomenul slová amerického spisovateľa Heywooda Brouna: „V pokojných časoch majú všetci radi slobodu slova.“ Myslím, že to bolo presne naopak. Bolo to presne v pokojných časoch, keď sa Západ rozhodol vzdať slobody slova.  Ten moment nastal asi pred 40 rokmi, keď sa zdalo, že všetky veľké otázky boli vyriešené: nebudú už žiadne tretie ríše, žiadne fašistické režimy, žiadny antisemitizmus, rozvinuté sociálne demokracie nevyhnutne smerovali slnkom zaliatou cestou smerom k mierovému kráľovstvu multikulturalizmu, a tak sa niektorým zdalo úplne rozumné navrhovať zákony o názoroch a zločinoch myslenia, čisto ako očistnú operáciu. Kanadské ľudskoprávne tribunály boli pôvodne navrhnuté s cieľom riešiť diskrimináciu v zamestnaní a bývaní. Kanaďania však nie sú priveľmi nenávistní, takže nebolo čo veľmi riešiť, tak sa začal postupne stíhať nenávistný prejav.  Bola to neliberálna vec navrhnutá na ochranu liberalizmu. Skupina neonacistických lúzrov niekde v prízemí nechala po sebe naxeroxované letáky o nadradenosti bielej rasy. Pokoj, nebojte sa, dostaneme túto okrajovú extrémistickú skupinku lúzrov, nebudú nás viac otravovať. Prekážalo to len málokomu. 
Ak raz akceptujete, že štát má právo potrestať spochybňovanie holokaustu, pripúšťate  strašne veľa. Nemám pritom na mysli len konkrétny príklad z Weimarskej republiky, ktorá bola rajom zákonov trestajúcich nenávistný prejav. Počas pätnástich rokov, predtým, než prišli nacisti k moci, bolo v Nemecku dvesto stíhaní za „antisemitské prejavy“ a nič dobrého z toho nebolo. Ešte dôležitejšia, ako praktická zbytočnosť takýchto zákonov, je domnienka, ktorá sa tým vytvára: akceptuje sa totiž, že štát, ktorý stíha jeden názor, ktorý sa vymkol z kontroly, pri tom aj skončí. Dnes vieme, že to nie je tak. Obmezenie slobody slova podkopáva vnímanie spravodlivosti vrátane základného princípu rovnosti pred zákonom. Keď ide o slobodu prejavu, Británia, Kanada, Austrália a Európa sú čoraz menej krajinami všeobecne platných zákonov a čoraz viac krajinami mužov a žien, normálnych heterosexuálov a gejov, moslimov a neveriacich, ktorých práva sa líšia podľa toho, k akej kombinácii týchto rôznych identít prináležia. Guy Earle cítil povinnosť v jednom vancouverskom klube spacifikovať pár opitých provokatérok. Ak povedal to, čo povedal mne a Jonahovi Goldbergovi, nebol dôvod na žiadnu zákonnú dohru. Mal však smolu, pretože opitý pár sa priznal k lesbickému presvedčeniu, takže ho obvinili z homofóbie a dostal pokutu 15-tisíc dolárov. Keby boli konzervatívni publicisti John O’Sullivan a Kathryn Lopezová prechádzali barom Driftwood Beach na ostrove Wight počas oldies večera, keď Simon Ledger spieval Kung-fu Fighting, nemali by dôvod na niečo sa sťažovať, aj keby bol predviedol rozšírenú verziu tanečného remixu. Okoloidúci však, nanešťastie, boli Číňania, takže Ledger bol obvinený z rasizmu.  
V takomto svete nemajú slová jeden význam. Veta: „Boli tam páchnuci Číňania zo zapáchajúceho Chinatownu,“ je trestná  podľa toho, kto ju počúva. Tie isté slová tak môžu byť dôkazom dvoch úplne odlišných zločinov z nenávisti. Iqbal Sacranie je moslim, ktorého umiernenosť bola britskou kráľovnou ocenená rytierskym titulom. Šéf britskej rady moslimov mal neskôr interview na BBC, kde povedal, že homosexualita je „nemorálna“, „neakceptovateľná“, „rozširuje choroby“ a „ničí samotné základy spoločnosti“. Gejovia podali sťažnosť a sira Iqbala vyšetroval Scotland Yard za zločiny z nenávisti a homofóbiu. Nezávisle a súčasne s tým nazval časopis gej a lesbickej humanistickej asociácie GALHA islam „natvrdnutou doktrínou“, ktorá je „zhubná“ a hlboko „homofóbna“.  Londýnske Race Hate Crime Forum obvinilo združenie GALHA z islamofóbie a vyzvalo Scotland Yard, aby to začal vyšetrovať. 
Chápete? Ak moslim povie, že islam protirečí homosexualite, Scotland Yard ho začne vyšetrovať pre homofóbiu, keď to isté povie gej, Scotland Yard ho začne vyšetrovať pre islamofóbiu. Dvaja ľudia povedia povedia presne to isté a sú obvinení z dvoch rôznych zločinov z nenávisti. Na druhej strane, keby spolu spievali o kung-fu spredu dozadu celý deň, nebol by to žiadny zločin, keby, samozrejme, nešiel okolo čínsky pár. 
.nový zdroj násilia
Západné štáty zašli príliš ďaleko. Ako povedal francúzsky filozof Alain Finkielkraut v roku 2005: „Vznešená myšlienka vojny proti rasizmu sa postupne zmenila na protivnú a falošnú ideológiu. A tento antirasizmus bude v 21. storočí tým, čím bol komunizmus v storočí dvadsiatom: zdrojom násilia.“ Ako napísal John Milton vo svojej Areopagatike v roku 1644: „Sloboda poznania, vyjadrovania a protirečenia je podľa môjho svedomia nad všetky iné slobody.“ Alebo, ako mi povedal jeden kanadský občan po tom, ako som vystúpil na obranu slobody slova v parlamente v Ontariu: „Dajte mi slobodu slova a ja ju použijem na dosiahnutie všetkých ostatných práv.“ Naopak, ak si necháme zobrať slobodu slova, ako zabránime, aby nám nezobrali aj všetky ostatné práva?
Autor je kanadský komentátor a stĺpčekár National Review, autor viacerých kníh. Text vyšiel v aktuálnom vydaní National Review. Nadpis a medzititulky redakcia, krátené. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.časopis
.diskusia
.neprehliadnite