Také tie jednoduchšie, až primitívne, predovšetkým napínanie. Môžu sa zdať na vracanie, ale nie toto máme na mysli. Napínanie ako generovanie emócie bezpečného napätia je prísľubom šťastného uvoľňujúceho konca. Ich leitmotívom akoby bolo nepodpísať sa, nezanechať trvalejšie následky, nenapáchať veľa škody. Raz vidieť ich stačí, že je to nádherné dívanie sa, netreba pripomínať.
Týždeň čo týždeň chodím teraz do kina, štvrtok čo štvrtok pre novú dávku bezbrehého optimizmu. Nepamätám si, čo som videl pred dvoma týždňami, lebo som plný aktuálne videného – Captain America: Prvý Avenger – a už sa teším, čo uvidím nabudúce – Green Lantern, Zrodenie planéty opíc, Barbar Conan, Autá 2, Kovboji a votrelci, Zoošetrovateľ a Super 8. Toľko k plánu. I také štvrtky prídu, že bude treba vidieť dva kusy, ale to nič, naopak, lebo takto videné filmy sa spoja do jedného celku skôr, a to je pointa. Nepamätať si konkrétny film, ale sezónu, z nej sa civilizačný odkaz aktuálneho roku abstrahuje ľahšie.
Tie filmy, mršky, totiž čosi v dlhodobej pamäti predsa len zanechajú. Nie celistvejšie spomienky, či nedajbože torzá príbehov, ale útržky. Sekvencie, zábery, hlášky, prípadne efekty, ktoré ma jednak o dva roky pri televíznej premiére utvrdia, že toto už som videl a jednak vytvoria celostný obraz, puzzle, ktoré o svete vypovie viac než akýkoľvek výskum. Iste, človek si potom pamätá vlastne neexistujúce filmy, napríklad ten o mužovi v oceľovom kostýme, ktorý zabíja v púšti mytologické potvory a akosi pri tom cestuje v čase, ale to je len malá daň za omnoho cennejšie informácie.
Predminulý rok bol o nádeji, minulý o zmierení, ešte je skoro robiť akékoľvek závery z tohtoročnej sezóny, ale už tuším, že to nebude nič dobré.
Týždeň čo týždeň chodím teraz do kina, štvrtok čo štvrtok pre novú dávku bezbrehého optimizmu. Nepamätám si, čo som videl pred dvoma týždňami, lebo som plný aktuálne videného – Captain America: Prvý Avenger – a už sa teším, čo uvidím nabudúce – Green Lantern, Zrodenie planéty opíc, Barbar Conan, Autá 2, Kovboji a votrelci, Zoošetrovateľ a Super 8. Toľko k plánu. I také štvrtky prídu, že bude treba vidieť dva kusy, ale to nič, naopak, lebo takto videné filmy sa spoja do jedného celku skôr, a to je pointa. Nepamätať si konkrétny film, ale sezónu, z nej sa civilizačný odkaz aktuálneho roku abstrahuje ľahšie.
Tie filmy, mršky, totiž čosi v dlhodobej pamäti predsa len zanechajú. Nie celistvejšie spomienky, či nedajbože torzá príbehov, ale útržky. Sekvencie, zábery, hlášky, prípadne efekty, ktoré ma jednak o dva roky pri televíznej premiére utvrdia, že toto už som videl a jednak vytvoria celostný obraz, puzzle, ktoré o svete vypovie viac než akýkoľvek výskum. Iste, človek si potom pamätá vlastne neexistujúce filmy, napríklad ten o mužovi v oceľovom kostýme, ktorý zabíja v púšti mytologické potvory a akosi pri tom cestuje v čase, ale to je len malá daň za omnoho cennejšie informácie.
Predminulý rok bol o nádeji, minulý o zmierení, ešte je skoro robiť akékoľvek závery z tohtoročnej sezóny, ale už tuším, že to nebude nič dobré.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.