Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sme pripravení na vojnu?

.peter Babiar .časopis .klub

Politici na armáde predovšetkým šetria. Experti hovoria o hrozbe bezpečnostnej krízy. Dejiny nás učia, že vojne sa nevyhneme. Čo treba robiť, aby sme na ňu boli pripravení?

Na rozdiel od finančnej alebo ekonomickej krízy bude bezpečnostná kríza prichádzať pomaly a  bez povšimnutia verejnosti. Nebude vytvárať nové hladové doliny a nebude ohrozovať celoživotné úspory ľudí v bankách. Nie je vylúčené, že neohrozí ani vytúžený rast európskych ekonomík. Otázkou je, či táto kríza neohrozí existenciu niektorých štátov. .hrozí nám vojna?
Stačí pohľad do dejín aby sme si uvedomili, že hrozí. I keď generácia dnešných päťdesiatnikov a šesťdesiatnikov pravdepodobne už na vlastnej koži útrapy vojny nezažije.  Neexistuje však žiadny relevantný dôvod myslieť si, že dnešní tínedžeri budú mať rovnaké šťastie. Oveľa relevantnejšou je iná otázka: Kedy, kde a proti komu sa Slovensko ocitne v najbližšej vojne? Spoliehať sa na to, že budeme až do konca vekov žiť v akejsi oáze večného mieru a blahobytu, by bolo mimoriadne nezodpovedným hazardom s naším štátom. Svet sa mení rýchlejšie, ako sme ochotní pripustiť. To, čo dnes považujeme za samozrejmé, bude možno už o 20 alebo 30 rokov iba súčasťou dejín. Komu sa to zdá pritiahnuté za vlasy, nech si premietne, aké významné geopolitické zmeny sme zažili za posledných 25 rokov. George Friedman vo svojej knihe Nasledujúcich 100 rokov. Prognóza pre 21. storočie tvrdí, že nové „storočie sa bude podobať všetkým ostatným storočiam. Vyskytnú sa v ňom vojny, chudoba, víťazstvá aj porážky, tragédie aj šťastie.“ Neznie to príliš originálne.  Ak však vezmeme do úvahy aktuálne najpopulárnejší princíp videnia sveta „Žijeme tu a teraz a po nás potopa!“, ktorý sa zdá rovnako rozšírený medzi občanmi aj medzi členmi vlády, mení sa toto nenápadné tvrdenie na varovné proroctvo.  
O tom, čo bude spúšťačom budúcej vojny v Európe, môžeme dnes iba špekulovať. Bude to rozpad EÚ a prebudená rivalita jej bývalých členov? Bude to kolaps niektorého zo zlyhávajúcich štátov na východ od nás? Bude to nová energetická (ropná, plynová) kríza? Bude to globálne sucho a odopieranie prístupu k vode? Alebo to bude dôsledok dlhoročnej snahy niektorej z rýchlo sa rozvíjajúcich regionálnych mocností o získanie geopolitickej dominancie?  Možno z každého niečo. Ak však považujeme za hotovú vec, že naši potomkovia budú 1. januára 2043 na námestiach oslavovať 50-ročné Slovensko, mali by sme už teraz, v čase „večného“ mieru – Slovensko postupne pripravovať na nové strategické ťahy na veľkej šachovnici geopolitiky. .koľko stojí prežitie štátu?
V čase vojny sú štáty ochotné vynaložiť akékoľvek množstvo peňazí na to, aby ubránili svojich občanov, štátne územie a záujmy. Mobilizujú svoj obranný potenciál a uzatvárajú vojenské zväzky s inými štátmi, aby spoločne vyvážili vojenský potenciál protivníka. Skutočnou cenou za zachovanie existencie štátu sú vojnou zmarené ľudské životy. Cena týchto životov, a teda ani cena obrany štátu sa nedá vyčísliť v peniazoch. Čo však možno finančne špecifikovať, sú výdavky spojené s prípravou štátu na jeho obranu. Preto je namieste diskusia o tom, ako si predstavujeme prípravu Slovenska na jeho obranu, a najmä koľko sme ochotní do tejto prípravy investovať. Bez prílišného zveličovania je možné konštatovať, že prah našej citlivosti voči výške výdavkov na obranu štátu napovedá, nakoľko si ceníme našu štátnu suverenitu.
Príkladom, ktorý ponúka až prekvapivo veľa paralel k postojom dnešných európskych a aj slovenských politikov, je Veľká Británia a stav jej obranyschopnosti v období rokov 1931 až 1937. Teda v čase, keď Európa po rokoch pevnej viery v storočie svetového mieru začína nezadržateľne smerovať do novej vojny.  Ako uvádza F. Coghlan vo svojej eseji  z roku 1972 Armament, Economic Policy and Appeasment. Background to British Foreign Policy, 1931-7, britský konzervatívny politik a dvojnásobný premiér Stanley Baldwin ešte v roku 1935 bojoval o kreslo premiéra aj s heslom: „V povojnových rokoch si musíme vybrať medzi politikou odzbrojovania, reformou sociálneho systému a finančným ozdravením na jednej strane a masívnymi výdavkami na zbrane na strane druhej. Kvôli sile rozvojového impulzu sa každá vláda rozhodne pre to prvé.“ Britské médiá mu tlieskali. Týždenník Economist vo svojom komentári k rozpočtu britskej vlády na rok 1935 odporúčal obmedzenie výdavkov na zbrane ako najlepšiu vládnu politiku. Biela kniha o obrane, schválená v roku 1935 Ramsayom MacDonaldom, Baldwinovým predchodcom v kresle premiéra, upozorňovala na presný opak: „Výdavky na zbrane pre všetky druhy vojsk nie je možné naďalej odkladať.“ Drastické škrty britských obranných výdavkov, ktoré boli motivované takmer výlučne potrebou ozdravenia vládnych financií a financovania iných rezortov, sa už čoskoro prejavili v podobe razantného zníženia vojenského potenciálu Veľkej Británie na mori, na súši i vo vzduchu. Paralelne rastúce zbrojné úsilie iných štátov (hlavne Nemecka a Japonska) spôsobilo, že Briti sa museli zmieriť s tým, že už nie sú pánmi všetkých morí. Zbrane pozemných jednotiek ešte stále pochádzali z dôb 1. svetovej vojny, munícia sa rýchlo míňala. Odbúravanie  výdavkov Veľkej Británie na obranu bolo možné aj vďaka tzv. „pravidlu 10 rokov“ zavedenému v roku 1919, podľa ktorého sa v najbližších 10 rokoch nepredpokladalo prepuknutie novej vojny. Paradoxne práve Winston Churchill – budúci vojnový premiér – ešte ako minister financií v roku vypršania platnosti tohto pravidla (1928) zaviedol jeho každoročné predlžovanie. V roku 1936 sa ukázalo, že Veľká Británia nie je schopná dať dokopy expedičný kontingent vo veľkosti aspoň dvoch divízií (oproti plánovaným 4,5 divízie) pre rozmiestnenie v kontinentálnej Európe, ohrozovanej  Hitlerom. Spoločne s Coghlanom ostáva už iba dodať, že takýto drastický úbytok vojenského potenciálu, ktorý Veľkej Británii znemožnil včas vstúpiť do vojny na kontinente, nebol reflektovaný v britskej zahraničnej politike, naďalej založenej na dávno minulej vojenskej sile. Je všeobecne známe, že počas druhej svetovej vojny musel ten istý Winston Churchill, stojaci zoči-voči vojnovej hrozbe, zadlžiť niekoľko generácií Britov, aby krajina dokázala vojensky čeliť Hitlerovi a  jeho mohutnej vojenskej mašinérii. .kto má obhajovať investície na obranu?
Prezieraví štátnici. Aj keď rozhodujúce sú dve skupiny priamo zainteresovaných ľudí. Prvou sú samotní občania. Tí platia dane, za ktoré od štátu očakávajú určité služby. Občan, žijúci v čase zdanlivo večného mieru, o financovaní obrany štátu môže pochybovať. Možno to pochopiť. Každému z nás sú podstatne bližšie výdavky štátu do tých rezortov štátnej správy, ktoré bezprostredne súvisia s našou osobnou bezpečnosťou tu a teraz. Sme si vedomí, že skôr či neskôr sa ocitneme v situácii, keď budeme odkázaní na služby lekárov, policajtov, sudcov, sociálnych pracovníkov, hasičov alebo záchranárov. Zatiaľ čo v prípade iných bezpečnostných a záchranných zložiek  nikto nespochybňuje potrebu riešiť ich zastaranú výzbroj, v prípade ozbrojených síl je väčšina zajedno: Na čo? Aj tak sú to len povaľači a darmožráči! Ak tomu tie ich dôchodky! Ozbrojené sily nemajú veľa možností, ako si môžu získať podporu občanov, z ktorých daní existujú. Napriek tomu ozbrojené sily verejnú podporu (nie iba verbálne vyjadrenú dôveru) potrebujú. Slovenská verejnosť tradične vyjadruje v prieskumoch verejnej mienky vysokú dôveru našim vojakom a našim ozbrojeným silám. Naproti tomu v internetových diskusiách často dominujú nelichotivé názory na tému našich vojakov a ich schopností. Je možné, že tí, ktorí diskutujú o armáde na internete, nie sú tými istými, ktorým armáda pomáhala zachraňovať ich majetok pri každoročných záplavách. Vždy, keď na verejnosť preniknú informácie, že ozbrojené sily plánujú kvôli šetreniu opustiť tú či onú posádku, ozvú sa rozhorčení predstavitelia samospráv a s podporou médií burcujú verejnú mienku proti takýmto krokom. Pritom argumentujú, že odchodom vojakov stratí región pracovné príležitosti a ľudia budú musieť ísť na úrady práce. Ľudia nesúhlasia s výdavkami na ozbrojené sily a rovnako nesúhlasia, keď sa ozbrojené sily snažia šetriť, kde sa dá. Ako to vlastne je? Chceme alebo nechceme mať naše vlastné ozbrojené sily?
Rozhodné slovo musia povedať politici. Oni rozhodujú o tom, na čo sa vyzbierané dane použijú a do veľkej miery tak predurčujú budúci osud štátu aj blahobyt jeho obyvateľov. Ako už naznačuje vyššie uvedený britský príklad, pragmatický vrcholový politik (rozumej zameraný na svoje znovuzvolenie) rozlišuje v princípe medzi dvoma druhmi rezortov. Na tie, kde čo i len zmienka o potrebe šetriť môže odkloniť jeho kariéru smerom do politického dôchodku,  a ďalšie investície môžu naopak zvyšovať preferencie. Reč je o dôchodkoch, nemocniciach či diaľniciach. Potom je tu druhá skupina rezortov, kde presadzovanie škrtov zvyšuje politickú popularitu, ale pokus o návrh na zvýšenie výdavkov ihneď narazí na vládne priority, medzi ktorými obrana určite nie je (ako to vyjadrila premiérka Radičová pre Economist). Rezort obrany je jedným z tých rezortov, kde volič nevidí zmysel míňať jeho dane (napríklad na kupovanie nových lietadiel alebo bojových vozidiel).  Takže by nás nemalo príliš prekvapovať, že z dejinného hľadiska nie sme jediný štát, ktorého vrcholoví politici si v čase zdanlivo zaručeného mieru nerobia prílišné starosti o to, či a ako sa bude štát schopný ubrániť vo vojne, ktorá možno príde až niekedy o desať volebných období. Po prijatí Slovenska do NATO sa všetky vlády správali k rezortu obrany a k ozbrojeným silám ako k dojnej krave, ktorú považovali za užitočnú nanajvýš na sanáciu  zväčšujúcich sa dier vo verejných financiách. Kým iné rezorty sa mohli každoročne tešiť zo štedrosti politikov, rezort obrany dostával so železnou pravidelnosťou každý rok menej a menej.
Zodpovednosť za verejnú obhajobu investícií do vonkajšej bezpečnosti štátu nesú politici. Presadzovanie strategických rozhodnutí týkajúcich sa obranyschopnosti štátu vrátane nepopulárneho ale nevyhnutného zvyšovania výdavkov na obranu robí z pragmatických politikov prezieravých štátnikov. Obranyschopnosť štátu je síce veľmi drahá, avšak nevyhnutná. Nedá sa obstarať na krátkodobý lízing, až keď ju budeme potrebovať. Musíme ju kontinuálne a uvážlivo budovať, aby naši potomkovia raz nemuseli riešiť ťažkú dilemu budúcnosti bezbranného Slovenska.    Autor je plukovník Ozbrojených síl SR, pracuje v ich Generálnom štábe.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite