Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

London’s Burning

.časopis .týždeň vo svete

Áno, Londýn horí, a nie je to len pieseň. Z pohľadu na mesto, ktoré na svojich návštevníkov pôsobí inokedy tak priateľsky, ide strach. Čo sa to deje?

Priamou rozbuškou násilia bolo jedno úmrtie. Pri pokuse o zatknutie zastrelili príslušníci londýnskej polície v Tottenhame 29-ročného Marka Duggana. Táto udalosť podnietila protestnú demonštráciu.
Približne dvesto ľudí, medzi ktorými boli Dugganovi príbuzní a priatelia, pochodovalo z tottenhamskej časti Broadwater Farm k policajnej stanici. Demonštranti žiadali o rozhovor s niektorým vysokým dôstojníkom, a  ich požiadavka nebola splnená. Podľa očitých svedectiev prepuklo násilie až po súmraku, keď medzi protestujúcich prišli tí mladší, agresívnejší – a ozbrojení. Táto časť ľudí už neprišla len protestovať a žiadať odpovede. „Boli pripravení,“ uviedol pre britské noviny Guardian muž, istý Bill Dow, ktorý stál neďaleko a videl, ako sa to stalo. „Mali so sebou pyrotechniku a zápalné fľaše.“ .vznik vojnovej zóny
O jedenástej večer už horel autobus, začalo sa rabovanie obchodov. Guardian opisuje: „Po okolitých bytových komplexoch a uliciach s radovými domami sa bezočivo prechádzali tínedžeri s ukradnutými televízormi, stereami, mobilmi a jedlom. Výtržníci boli rôznych rás, väčšinou muži alebo chlapci, najmladší mohli mať 10 rokov.“ Až okolo polnoci začala oblasť čiastočne kontrolovať polícia, výtržníci sa však len presunuli ďalej.
Reči o tom, že ide o výbuch hnevu dlhodobo utláčaných ľudí, ktorí sa predsa iba chcú „mať lepšie“, prípadne si musia „získať rešpekt“, aby ich konečne „niekto počúval“, sa na chaotické dianie nabalili až potom. Neskôr už ani najbližšia rodina zastreleného Marka Duggana neobhajovala násilie páchané v jeho mene.
Medzitým to videl celý svet: zábery na ľudí, ako vyrážajú dvere a výklady obchodov, vynášajú korisť, zakladajú požiare, okrádajú ľudí na ulici, rozdávajú údery. Tak rýchlo a na pohľad tak jednoducho sa z Londýna stala, slovami mnohých komentárov, „vojnová zóna“. A nielen z Londýna. V Birminghame dav podpálil policajnú stanicu a zatknutých bolo 130 ľudí. Násilie sa strhlo aj v Bristole, v Liberpoole, v Medwayi, v Nottinghame, v Oxforde a v Readingu, v Cambridgei a v iných mestách. .kde je pravda o Dugganovi?
Úmrtie Marka Duggana je stále predmetom vyšetrovania. Ešte sa musí nad všetky pochybnosti preukázať, či Duggan pred smrťou spustil na policajtov paľbu, alebo nie. Už teraz však polícia zverejnila informáciu, že pri Dugganovom tele bola nájdená ilegálne držaná strelná zbraň.
Na smrť nevinného, zákony rešpektujúceho človeka, a teda na prejav policajnej brutality to nevyzerá. Najmä ak sa aj policajným vyšetrovaním potvrdí, že Duggan obchodoval s crackom a bol členom gangu Star. V takom prípade už bude smutnou, ale nepopierateľnou pravdou, že Duggan sa svojím spôsobom života blížil k tej guľke, ktorá by ho časom stretla. A najpravdepodobnejšie by nebola vyletela  z policajnej zbrane, ale zo zbrane iného gangstra.
Táto smutná pravda platí o mnohých oblastiach Londýna, nielen o Tottenhame. Ale vzhľadom na charakter tejto štvrte nie je vôbec neočakávané, že nepokoje vypukli práve tam. .horúci kotol Tottenhamu
Tottenham je už roky známy ako sídlo mnohých gangov a jedno z centier organizovaného zločinu vo veľkej Británii. Napríklad tamojšia organizácia známa pod názvom Turecká mafia údajne kontroluje vyše 90 percent britského trhu s heroínom.
Tottenham je horúci kotol, z ktorého môže kedykoľvek vykypieť. Štvrť je obývaná etnicky mimoriadne rôznorodým obyvateľstvom, žije tam veľmi veľa afro-karibských Londýnčanov, ktorí patria aj k prvým skupinám imigrantov, čo sa do tejto oblasti prisťahovali. Po nich sem začali prichádzať Západoafričania, neskôr Kolumbijčania, imigranti z Konga, Albánci, Kurdi, tureckí Cyperčania, Turci, Somálčania, ale aj Íri či Portugalci. Podľa výskumu, ktorý vykonali na University College of London, je časť štvrte nazvaná South Tottenham etnicky najrôznorodejšou oblasťou Británie a azda aj v celej západnej Európe. Obýva ju až 113 etnických skupín.
Pliagou Tottenhamu je však predovšetkým vysoká nezamestnanosť a rozpad rodinných štruktúr. Neúplné rodiny sú tu celkom bežné a v neprítomnosti otcov potom mnohí chlapci preberajú predstavu o chlapských hodnotách a správaní od gangov. Tam získavajú to, čo im doma chýba: pravidlá, systém odmien a trestov, uznania a odsudzovania, pojem cti – gangstersky zvrhlej.
Mnohí chlapci, ale nie všetci. Príkladom toho, že z prostredia, v ktorom je normou nezákonnosť, sa dá vymaniť, môže byť úspešný labouristický politik David Lammy. Černoch, ktorý vyrástol v Tottenhame so štyrmi súrodencami a s matkou, ktorá po mužovom odchode musela chod rodiny zabezpečovať sama. Lammy opakovane zdôrazňuje, že pre normálne fungovanie detí je dôležité vzdelanie – a prítomnosť otca. Práve David Lammy varovne opakuje, že nezamestnanosť v Tottenhame je najvyššia v celej Veľkej Británii. .nie je to prvý raz
História nepokojov v Tottenhame sa nezačala písať len teraz. Prvé násilnosti hromadného charakteru sa tu odohrali v osemdesiatych rokoch.
Šiesteho októbra 1985 zahynula v Tottenhame Afrokaribčanka Cynthia Jarrettová, ktorá počas policajnej prehliadky svojho domu dostala porážku. Nasledoval výbuch protestov a násilia. Dalo sa to očakávať, keďže Tottenhamčania boli už dostatočne rozvášnení po predchádzajúcich nepokojoch v Brixtone. (Aj tie vyvolal incident pri policajnej prehliadke, keď došlo k postreleniu ženy – prisťahovalkyne jamajského pôvodu, ktorá po zranení čiastočne ochrnula. V Brixtone potom 48 hodín prebiehali zúrivé rabovačky a blčali požiare. Rabujúci dav údermi do hlavy zabil fotoreportéra Davida Hodgea, ktorý sa pokúšal len zaznamenať udalosti.)
Vtedajšie tottenhamské nepokoje boli teda o týždeň odloženou ozvenou tých brixtonských. Výtržníci v Tottenhame hádzali na policajtov tehly a zápalné fľaše, dvaja policajti utrpeli strelné poranenia, rovnako zranení boli aj traja reportéri. Smutným vrcholom nepokojov sa stala smrť policajta Keitha Blacklocka, ktorého vyslali chrániť požiarnikov. Blacklocka obklopil asi päťdesiatčlenný dav výtržníkov a dobodal ho nožmi a mačetami. Jeho kolega Richard Coombes, ktorý sa ho pokúšal zachrániť, utrpel vážne zranenia hlavy s trvalými následkami. Keith Blacklock bol prvým britským policajtom, ktorého zabili v Británii pri nepokojoch, od roku 1833.
V roku 1985 bolo výsledkom nepokojov v Tottenhame zatknutie a vypočúvanie okolo 400 ľudí. Prebehli aj potrebné zmeny v policajnej taktike proti násilníkom, došlo na zlepšenie výcviku a vybavenia policajtov. Po dvadsiatich šiestich rokoch sú však nepokoje znovu tu – a rozsahom sú omnoho horšie. Hmotné škody sú neporovnateľne vyššie ako v osemdesiatom piatom, rabuje sa na mnohých miestach a výtržnosti už presiahli hranice Londýna. Zaznamenané sú prvé obete na životoch – mladí muži, ktorí bránili svoj majetok proti lúpežníkom. „Je to strašné,“ zhodujú sa mnohí obyvatelia Londýna. Boja sa a hnevajú sa. „Ľudia, čo to robíte nášmu mestu?“ znejú zdesené otázky na sociálnych sieťach. „Prečo nedržíme spolu, kde sme sa to ocitli?“ .londýnska televízna jar
Sociálne siete však boli plné aj iných správ. Nadávky na policajtov a výzvy na násilie proti nim zaplnili Twitter spolu s fotografiami horiacich áut či dobrými radami, kde sa dá najlepšie „nakúpiť zadarmo“. A k tomu sa opakovalo ospravedlňovanie a vysvetľovanie toho, čo je jednoducho kriminálne správanie, nejakými vyššími ideami. Nechýbali ani odkazy na „arabskú jar“. Vraj keď sa mladí búria v Egypte, keď sa bojuje v Líbyi, je len logické, že „revolúcia“ sa ozýva aj v Londýne.
Našťastie sa našli aj hlasy rozumu. Napríklad tento tweet: „V Afrike mladí bojujú za základné slobody, my sa tu mlátime o širokouhlé televízory. Hanba!“
Porovnávať londýnske rozbíjanie obchodov s udalosťami v krajinách, kde vládnu diktatúry alebo takmer diktatúry, je pritom úplne scestné. Skôr má pravdu sociológ Zygmunt Bauman, ktorý napísal: „Toto nie sú hladové nepokoje, nepokoje, kde ľudia žiadajú chlieb. Toto sú nepokoje defektných a diskvalifikovaných spotrebiteľov.“
Ale v Londýne sa nebúria, ako sa nazdáva Bauman, nejakí novodobí chudáci, ktorým je zakázaný prístup k „základnému právu nakupovať“. Títo ľudia inokedy nakupujú – ale teraz majú príležitosť robiť to aj bez peňazí, tak ju využívajú – pretože ich nároková mentalita sa spojila s davovou hystériou a najmä s vedomím dočasnej beztrestnosti. .príležitosť na adresné škrty
Pokiaľ ide o to, či teraz v Londýne a iných anglických mestách naozaj dvíhajú hlas mladí, ktorým spoločnosť neposkytla dostatok príležitostí, tak odpoveď znie: áno. Táto spoločnosť im totiž poskytla jednu veľmi zlú príležitosť, ktorá potom človeku účinne bráni, aby sa orientoval na iné príležitosti, tie normálne. Poskytla im príležitosť žiť z toho, že nepracujú, a mať sa ešte aj relatívne dobre.
Ale je tu aj dobrá správa: ponaučením z podobných udalostí nemusí byť len ďalšie podporovanie ničnerobenia a ďalšie kupovanie chiméry sociálneho zmieru. Britská vláda, zložená z konzervatívcov a liberálnych demokratov, sa už odhodlala na škrty v príliš štedrom sociálnom systéme svojej krajiny. Tieto nepokoje, ak sa správne zanalyzujú ich príčiny, môžu vyústiť do adresných zmien, ktoré odoberú štátnu podporu tam, kde z nej plynú jedine sociálne zlá, a nijaké dobro.
Obavy vzbudzuje otázka, či je to dobro od zla ešte niekto schopný a ochotný rozoznať. Preto je možné aj to, že po nepokojoch budú mať navrch práve rôzni kvázisociálni lobisti, ktorí zabojujú ešte o väčšie príspevky, nasmerované rovno do stoky spoločnosti. Chvíľa, v ktorej sa rozhoduje o charaktere a osude takzvaného sociálneho štátu, je však určite tu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite