Bol to jeden z najťažších rozhovorov, ktoré som robil. Plný demagógie, lží, občas hlúpych, ale o to presvedčivejšie vyslovovaných. Lepper ho celý absolvoval v poľských národných farbách, s bielo-červenou šerpou, ktorú mal oblečenú cez sako.
Z Leppera, ktorý nemal ani maturitu, bolo vždy cítiť akési vidiecke „sedláctvo“, ale aj určitá prirodzená, hoci hrubá inteligencia, ktorou jednoduchými schémami hodnotil svet okolo seba.
Ľudia ako Lepper sa, našťastie, dostávajú do najvyššej politiky len v zlomových momentoch, keď demokracia a naša sociálno-trhová ekonomika prestávajú fungovať, respektíve neprinášajú nejakej väčšej skupine ľudí to, čo by mali. Lepper a jemu podobní na to mali jednoduché, krčmovo zrozumiteľné recepty: že stačí vyhnať zapredaných politikov, dať na frak Bruselu, ktorý okráda nás všetkých, prípadne cudzím kapitalistom (opäť sa stali obľúbeným terčom Židia, najmä v dnešnom Maďarsku), a bude zase dobre.
Už na to dnes zabúdame, ale začiatok deväťdesiatych rokov bol v Poľsku dosť drsný. Poľsko totiž do kapitalizmu a demokracie vstúpilo nielen Okrúhlym stolom a čiastočne slobodnými voľbami, po ktorých nasledovali tie úplne slobodné, ale aj ekonomickým bankrotom. Posledných desať rokov komunizmu zívali poľské obchody prázdnotou, stálo sa v radoch, niekedy aj cez noc, na také základné veci, ako boli mlieko, maslo či chlieb, a mäso bolo podpultovým tovarom. Inflácia v roku 1989 bola takmer sedemsto percent a krajina nebola schopná splácať svoj zahraničný dlh.
To sa však podarilo takmer za jednu noc zmeniť, keď nový minister financií Leszek Balcerowicz vykonal v prvých mesiacoch roku 1990 svoj „šokový plán“, ktorý liberalizoval všetky ceny, a tým zaplnil regály obchodov. Súčasne síce skrachovali tisíce štátnych podnikov, nezamestnanosť vyskočila na 20 percent a veľká časť Poliakov reálne schudobnela. Zároveň sa však vynorili státisíce malých súkromných firiem, často typu „kúpim kožené bundy v Turecku a predám ich vo Varšave na trhu“. Kapitalizmus tak vďaka Balcerowiczovi doslova vtrhol do Poľska. V dobrom i v zlom.
Časť Poliakov na tom dokázala rýchlo zbohatnúť, časti sa začalo dariť po čase, ale bolo veľmi veľa tých, ktorí zostávali „porazení“. Najviac ich bolo medzi drobnými roľníkmi, ktorí sa síce v komunizme nemali skvelo, ale mali aspoň nedostatkovú komoditu – potraviny. Lenže to sa Balcerowiczovou reformou zmenilo, obchody boli plné dovážaného tovaru a roľník, ktorý s koňom či kravou oral svoje tri hektáre piesčitej pôdy, sa náhle ocitol na samom dne spoločnosti. A rokmi sa to len zhoršovalo.
Práve Andrzej Lepper sa stal hovorcom týchto ľudí, ktorých postupne združil do radikálnych roľníckych odborov Sebaobrana. Heslo, ktorým vstúpil do dejín, znelo: „Balcerowicz musí odísť.“ Balcerowicz totiž napriek rôznym peripetiám zostával dôležitou postavou liberálnej časti poľskej politiky, vrátil sa aj do kresla ministra financií a nakoniec stál na čele Poľskej národnej banky. Poľsko do veľkej miery zostávalo základom jeho liberálneho ekonomického plánu verné. Sebaobrana sa okrem tohto hesla preslávila aj stávkovými blokádami a divokými konflikttmi s políciou, ktoré Lepperovi osobne vyniesli prvé súdne žaloby. Ale aj slávu.
V rokoch rokov 2001 až 2005, v období marazmu poľskej politiky, keď postkomunisti dokončili svoju vládu v záplave korupčných škandálov, dosiahol Lepper svoj vrchol. V prezidentských voľbách 2005 získal vyše dva milióny hlasov a tretie miesto. Jeho Sebaobranu pribrali bratia Kaczynskí do svojich vlád a z Leppera sa stal vicepremiér.
Pád bol rýchly. Korupčné a sexuálne škandály, predčasné voľby, odchod Sebaobrany z parlamentu, odsúdenie za sexuálne vydieranie na dva a pol roka a ďalšie nižšie tresty v ďalších procesoch, ktoré sa počítali na desiatky. Bez peňazí, bez nádeje na politický návrat, zrejme uhnaný súdmi, spáchal Lepper ako 57-ročný pred týždňom samovraždu.
Čakajú nás ťažké roky a s nimi prídu noví Lepperovia. Možno nielen s maturitou, ale aj s vysokoškolskými diplomami. O to budú nebezpečnejší. Autor je redaktor Lidových novín.
Z Leppera, ktorý nemal ani maturitu, bolo vždy cítiť akési vidiecke „sedláctvo“, ale aj určitá prirodzená, hoci hrubá inteligencia, ktorou jednoduchými schémami hodnotil svet okolo seba.
Ľudia ako Lepper sa, našťastie, dostávajú do najvyššej politiky len v zlomových momentoch, keď demokracia a naša sociálno-trhová ekonomika prestávajú fungovať, respektíve neprinášajú nejakej väčšej skupine ľudí to, čo by mali. Lepper a jemu podobní na to mali jednoduché, krčmovo zrozumiteľné recepty: že stačí vyhnať zapredaných politikov, dať na frak Bruselu, ktorý okráda nás všetkých, prípadne cudzím kapitalistom (opäť sa stali obľúbeným terčom Židia, najmä v dnešnom Maďarsku), a bude zase dobre.
Už na to dnes zabúdame, ale začiatok deväťdesiatych rokov bol v Poľsku dosť drsný. Poľsko totiž do kapitalizmu a demokracie vstúpilo nielen Okrúhlym stolom a čiastočne slobodnými voľbami, po ktorých nasledovali tie úplne slobodné, ale aj ekonomickým bankrotom. Posledných desať rokov komunizmu zívali poľské obchody prázdnotou, stálo sa v radoch, niekedy aj cez noc, na také základné veci, ako boli mlieko, maslo či chlieb, a mäso bolo podpultovým tovarom. Inflácia v roku 1989 bola takmer sedemsto percent a krajina nebola schopná splácať svoj zahraničný dlh.
To sa však podarilo takmer za jednu noc zmeniť, keď nový minister financií Leszek Balcerowicz vykonal v prvých mesiacoch roku 1990 svoj „šokový plán“, ktorý liberalizoval všetky ceny, a tým zaplnil regály obchodov. Súčasne síce skrachovali tisíce štátnych podnikov, nezamestnanosť vyskočila na 20 percent a veľká časť Poliakov reálne schudobnela. Zároveň sa však vynorili státisíce malých súkromných firiem, často typu „kúpim kožené bundy v Turecku a predám ich vo Varšave na trhu“. Kapitalizmus tak vďaka Balcerowiczovi doslova vtrhol do Poľska. V dobrom i v zlom.
Časť Poliakov na tom dokázala rýchlo zbohatnúť, časti sa začalo dariť po čase, ale bolo veľmi veľa tých, ktorí zostávali „porazení“. Najviac ich bolo medzi drobnými roľníkmi, ktorí sa síce v komunizme nemali skvelo, ale mali aspoň nedostatkovú komoditu – potraviny. Lenže to sa Balcerowiczovou reformou zmenilo, obchody boli plné dovážaného tovaru a roľník, ktorý s koňom či kravou oral svoje tri hektáre piesčitej pôdy, sa náhle ocitol na samom dne spoločnosti. A rokmi sa to len zhoršovalo.
Práve Andrzej Lepper sa stal hovorcom týchto ľudí, ktorých postupne združil do radikálnych roľníckych odborov Sebaobrana. Heslo, ktorým vstúpil do dejín, znelo: „Balcerowicz musí odísť.“ Balcerowicz totiž napriek rôznym peripetiám zostával dôležitou postavou liberálnej časti poľskej politiky, vrátil sa aj do kresla ministra financií a nakoniec stál na čele Poľskej národnej banky. Poľsko do veľkej miery zostávalo základom jeho liberálneho ekonomického plánu verné. Sebaobrana sa okrem tohto hesla preslávila aj stávkovými blokádami a divokými konflikttmi s políciou, ktoré Lepperovi osobne vyniesli prvé súdne žaloby. Ale aj slávu.
V rokoch rokov 2001 až 2005, v období marazmu poľskej politiky, keď postkomunisti dokončili svoju vládu v záplave korupčných škandálov, dosiahol Lepper svoj vrchol. V prezidentských voľbách 2005 získal vyše dva milióny hlasov a tretie miesto. Jeho Sebaobranu pribrali bratia Kaczynskí do svojich vlád a z Leppera sa stal vicepremiér.
Pád bol rýchly. Korupčné a sexuálne škandály, predčasné voľby, odchod Sebaobrany z parlamentu, odsúdenie za sexuálne vydieranie na dva a pol roka a ďalšie nižšie tresty v ďalších procesoch, ktoré sa počítali na desiatky. Bez peňazí, bez nádeje na politický návrat, zrejme uhnaný súdmi, spáchal Lepper ako 57-ročný pred týždňom samovraždu.
Čakajú nás ťažké roky a s nimi prídu noví Lepperovia. Možno nielen s maturitou, ale aj s vysokoškolskými diplomami. O to budú nebezpečnejší. Autor je redaktor Lidových novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.