KNIHA Ján Červeň: Modrá katedrála (Cathedra, 2011)
„Vysmieval sa tabuli na krčme. Povedal, že zhnila a že nestojí za nič. Aj staroba je taká a nestojí za nič. Preto by nik nemal byť starý. Krútili na tým hlavou.“ To sú slová z poviedky Divé vtáča, jednej z piatich, ktoré prvýkrát knižne vyšli v roku 1942 (s ilustráciami Ľudovíta Fullu). Autorom je Ján Červeň, zvláštna, dalo by sa povedať tragická postava slovenskej literatúry. Zvláštna vďaka svojmu obrovskému talentu. Tragická preto, lebo zomrel ako 23-ročný krátko pred vydaním svojej prvej a jedinej knihy, vďaka čomu o ňom donedávna vedeli len historici slovenskej literatúry. Jeho poviedky sú nesmierne zaujímavé obsahom aj štýlom. Týkajú sa existenciálneho napätia medzi bytím a nebytím, hrdina každej z nich je romanticky rozorvaný cudzinec medzi svojimi. William Shakespeare odchádza z mäsiarskej rodiny k divadlu, Hipolyt so znetvorenou tvárou vzbudzuje strach, Matúš Buoc sa zdrvený smrťou manželky stáva „prorokom”, polepšený Igor opúšťa väzenie len aby sa zrazil so zlom „dobrých ľudí", rytier Štefan musí v dôsledku hrozných zranení nosiť masku. Červeňove poviedky prekvapujú neošúchanou poetikou a takmer surrealistickými obrazmi. „Zem sa zafarbila dofialova. Vrtela sa ťarbavo a ľudia cítili úzkosť, lebo v kusoch vzduchu, ktoré odpadávali z jej vlhkého povrchu, neprestajne to pišťalo a stenalo." Ján Červeň toho nenapísal veľa, ale zato veľmi dobre.
.jk KONCERT Natalia Ushakova: Schlosshof
Susedné Rakúsko láka v letných mesiacoch viacerými stálymi hudobnými podujatiami, či už ide o hudobný festival v Grafenegg, operné produkcie v rímskom kameňolome St. Margarethen, operetné slávnosti v Mörbischi pri Neziderskom jazere, alebo aj jednorazovými vychytávkami. Takou bol aj koncert ruskej sopranistky Natalie Ushakovej, ktorý sa vinou nepriazne počasia uskutočnil v jazdeckej hale vidieckeho letohrádku Schlosshof. Mladú opernú divu, ktorá má za sebou vystúpenia v La Scale, Washingtonskej aj Metropolitnej opere v New Yorku, mohli vidieť aj slovenskí diváci na pôde SND, kde sa predstavila v Čajkovského Eugenovi Oneginovi v réžii Petra Konwitschneho. V Schlosshofe predviedla Natalia Ushakova nielen svoj sýty soprán a dôsledné frázovanie, ale aj silné javiskové precítenie spievaných árií a piesní. Kým prvá časť koncertu pozostávala zo známych árií od Verdiho, Pucciniho či Dvořáka, druhú si vychutnalo najmä rakúske publikum, keďže ju tvorila Sieczynského nostalgická pieseň o Viedni, Straussove valčíky a čardáš z Netopiera. K rodnému jazyku sa vrátila v senzitívnej verzii piesne od Wassilija Solowjow-Sedoia. Elektrizujúce bolo podanie známej árie Quando m´en vo z Pucciniho Bohémy, ale najväčší aplauz zožala za Píseň o měsíčku z Dvořákovej Rusalky. Nataliu Ushakovu sprevádzala Marchfeldská filharmónia na čele s dirigentkou Bettinou Schmittovou.
.peter Scherhaufer KNIHA Remi Kloos, Pero Le Kvet: Minule, keď som (výnimočne) fajčil 2 (Miloš Prekop - AND, 2011)
Napríklad: „Minule, keď som fajčil, napadlo mi, ako sa často vraví, že treba vedieť snívať. Myslím však, že nie je dôležité hneď snívať, ale častokrát si stačí len dobre zdriemnuť." Alebo: „Minule, keď som výnimočne fajčil, bolo to o tretej v noci na terase, keď som nemohol spať, mal som pocit, ako keby niekto za mnou stál a dýchal mi na krk. Neustále som sa obzeral, ale nikoho som nevidel. Len tušil." Autorom prvého citátu je fajčiar Remi Kloos, autorom druhého výnimočný fajčiar Pero le Kvet. Fajčiarske poviedky 2 sú na rozdiel (napríklad) od Terminátora 2 minimálne také dobré ako Fajčiarske poviedky 1. Remi a Pero sa hrajú so slovami, prekrúcajú, rozširujú a prehlbujú významy, patafyzicky hravo siahajú k hlbočinám a nestrácajú pritom zmysel pre humor, skladajú bizarné básničky, snívajú, spia, premýšľajú, mudrujú. Chvíľu sú realisticky presní, chvíľu surrealisticky uletení. Niektoré texty sú indiánskymi múdrosťami, iné sú hotovými podobenstvami (aj s nečakanou pointou a morálnym ponaučením). Všetko je to hravé, veselé, ľahučké. Pre ten typ literatúry, aký tvoria Remi Kloos a Pero le Kvet, neexistuje kategória – na poviedky je to prikrátke, na poéziu málo rytmické, na aforizmy pridlhé. A pritom je v tom aj poviedkový príbeh, aj aforistická múdrosť, aj čistá poézia.
.jk
„Vysmieval sa tabuli na krčme. Povedal, že zhnila a že nestojí za nič. Aj staroba je taká a nestojí za nič. Preto by nik nemal byť starý. Krútili na tým hlavou.“ To sú slová z poviedky Divé vtáča, jednej z piatich, ktoré prvýkrát knižne vyšli v roku 1942 (s ilustráciami Ľudovíta Fullu). Autorom je Ján Červeň, zvláštna, dalo by sa povedať tragická postava slovenskej literatúry. Zvláštna vďaka svojmu obrovskému talentu. Tragická preto, lebo zomrel ako 23-ročný krátko pred vydaním svojej prvej a jedinej knihy, vďaka čomu o ňom donedávna vedeli len historici slovenskej literatúry. Jeho poviedky sú nesmierne zaujímavé obsahom aj štýlom. Týkajú sa existenciálneho napätia medzi bytím a nebytím, hrdina každej z nich je romanticky rozorvaný cudzinec medzi svojimi. William Shakespeare odchádza z mäsiarskej rodiny k divadlu, Hipolyt so znetvorenou tvárou vzbudzuje strach, Matúš Buoc sa zdrvený smrťou manželky stáva „prorokom”, polepšený Igor opúšťa väzenie len aby sa zrazil so zlom „dobrých ľudí", rytier Štefan musí v dôsledku hrozných zranení nosiť masku. Červeňove poviedky prekvapujú neošúchanou poetikou a takmer surrealistickými obrazmi. „Zem sa zafarbila dofialova. Vrtela sa ťarbavo a ľudia cítili úzkosť, lebo v kusoch vzduchu, ktoré odpadávali z jej vlhkého povrchu, neprestajne to pišťalo a stenalo." Ján Červeň toho nenapísal veľa, ale zato veľmi dobre.
.jk KONCERT Natalia Ushakova: Schlosshof
Susedné Rakúsko láka v letných mesiacoch viacerými stálymi hudobnými podujatiami, či už ide o hudobný festival v Grafenegg, operné produkcie v rímskom kameňolome St. Margarethen, operetné slávnosti v Mörbischi pri Neziderskom jazere, alebo aj jednorazovými vychytávkami. Takou bol aj koncert ruskej sopranistky Natalie Ushakovej, ktorý sa vinou nepriazne počasia uskutočnil v jazdeckej hale vidieckeho letohrádku Schlosshof. Mladú opernú divu, ktorá má za sebou vystúpenia v La Scale, Washingtonskej aj Metropolitnej opere v New Yorku, mohli vidieť aj slovenskí diváci na pôde SND, kde sa predstavila v Čajkovského Eugenovi Oneginovi v réžii Petra Konwitschneho. V Schlosshofe predviedla Natalia Ushakova nielen svoj sýty soprán a dôsledné frázovanie, ale aj silné javiskové precítenie spievaných árií a piesní. Kým prvá časť koncertu pozostávala zo známych árií od Verdiho, Pucciniho či Dvořáka, druhú si vychutnalo najmä rakúske publikum, keďže ju tvorila Sieczynského nostalgická pieseň o Viedni, Straussove valčíky a čardáš z Netopiera. K rodnému jazyku sa vrátila v senzitívnej verzii piesne od Wassilija Solowjow-Sedoia. Elektrizujúce bolo podanie známej árie Quando m´en vo z Pucciniho Bohémy, ale najväčší aplauz zožala za Píseň o měsíčku z Dvořákovej Rusalky. Nataliu Ushakovu sprevádzala Marchfeldská filharmónia na čele s dirigentkou Bettinou Schmittovou.
.peter Scherhaufer KNIHA Remi Kloos, Pero Le Kvet: Minule, keď som (výnimočne) fajčil 2 (Miloš Prekop - AND, 2011)
Napríklad: „Minule, keď som fajčil, napadlo mi, ako sa často vraví, že treba vedieť snívať. Myslím však, že nie je dôležité hneď snívať, ale častokrát si stačí len dobre zdriemnuť." Alebo: „Minule, keď som výnimočne fajčil, bolo to o tretej v noci na terase, keď som nemohol spať, mal som pocit, ako keby niekto za mnou stál a dýchal mi na krk. Neustále som sa obzeral, ale nikoho som nevidel. Len tušil." Autorom prvého citátu je fajčiar Remi Kloos, autorom druhého výnimočný fajčiar Pero le Kvet. Fajčiarske poviedky 2 sú na rozdiel (napríklad) od Terminátora 2 minimálne také dobré ako Fajčiarske poviedky 1. Remi a Pero sa hrajú so slovami, prekrúcajú, rozširujú a prehlbujú významy, patafyzicky hravo siahajú k hlbočinám a nestrácajú pritom zmysel pre humor, skladajú bizarné básničky, snívajú, spia, premýšľajú, mudrujú. Chvíľu sú realisticky presní, chvíľu surrealisticky uletení. Niektoré texty sú indiánskymi múdrosťami, iné sú hotovými podobenstvami (aj s nečakanou pointou a morálnym ponaučením). Všetko je to hravé, veselé, ľahučké. Pre ten typ literatúry, aký tvoria Remi Kloos a Pero le Kvet, neexistuje kategória – na poviedky je to prikrátke, na poéziu málo rytmické, na aforizmy pridlhé. A pritom je v tom aj poviedkový príbeh, aj aforistická múdrosť, aj čistá poézia.
.jk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.