Zvykli sme si na to, a teraz sme zaskočení. Povedia, že zajtra bude pršať, vychystáme sa na výlet, lebo vieme, že to bude naopak a čo sa nestane, zajtra naozaj prší a my na výlete zmokneme, alebo sa naň vôbec nevyberieme. Je to dosť vážny problém – stratili sme istotu. Bolo to síce vždy naopak, ale naopak je tiež istota. Teraz to vyzerá tak, že predpoveď počasia vyjde, ale my sme si odvykli tomu veriť. Milý Emil, vo voľných chvíľach, ktorých mám teraz neúrekom, som si uvedomil, akú to má silu, keď niečomu neveríš. Napríklad za komunizmu sme si zvykli neveriť ničomu z tých rečičiek, ktorými nás kŕmili a boli sme pripravení neveriť aj naďalej a zrazu sa to zosypalo a hoci sme si to želali, trvalo chvíľu, kým sme tomu uverili. Lebo, ak si zvykneš neveriť, tak ti to zostane. Prilepí sa to na teba ako hovno na košeľu. Prepáč, že som načal takúto tému, ale vonku prší, tak ako to včera predpovedali a nemám čo robiť, tak mudrujem. Mohol by som čítať, ale už som ti písal, že noviny človek prečíta za päť minút a niekedy ich za ten čas prečítaš aj dva razy a prd sa dozvieš. A nedajbože, aby si si kúpil nejaké iné noviny, lebo tam je presne to isté, ako v tých, z ktorých si sa dozvedel prd. Pajdušáková ma stále nahovára, aby som sa preháňal po internete, ale nechce sa mi. Jednak nemám chuť vysedávať pred obrazovkou práve s Pajdušákovou, jednak som si raz pozrel ohlas čitateľov a poviem ti úprimne, tak svinsky sme sa nevyjadrovali ani na vojne, a to je čo povedať. Na druhej strane som sa aj trochu poučil. Zistil som, že existujú aj horšie nadávky ako „chuj“. To ma dosť zaujalo. Neboj sa, nechcem to používať, hoci na Pajdušákovú by sa niektoré celkom hodili. Emilko, ozvi sa, som na dne. Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.