Poznáte ten film? Šialený, ale chladnokrvný strelec páli pod otvorenou oblohou z automatickej zbrane na nič netušiacich ľudí. Na svoju akciu sa dôkladne pripravil, má i optický zameriavač a munície nadostač. Presne ako Breivik. Strelec vstúpil do otvorenej vojny. Jeho obete padajú po výstreloch mŕtve, ani si nestihli uvedomiť, prečo museli zomrieť. Zdeseným ľuďom chvíľu trvá, kým sa preberú zo šoku a uvedomia si, že tu naozaj smrť kosí ľudské životy. Ešte donedávna strelec nebol vrahom, ale odteraz už je vrahom hromadným. Ako Breivik.
Strelcove obete sú nevinné, strelcovi nijako neublížili. Strelec ich však zabíja preto, lebo vstúpil do vojny so systémom, a jeho obete ten systém predstavujú. Ešte nie tak dávno sa chcel strelec so systémom dohodnúť, ale teraz už nechce. Tým systémom je sociálnodemokratická vláda jeho škandinávskej krajiny. Ako v prípade Breivika. .strelec z románu
Na scénu prichádza policajný vrtuľník so špeciálnym komandom, ktoré má strelca zlikvidovať. Po akčných scénach sa podarí polícii strelca spacifikovať a odzbrojiť. A zdesená spoločnosť sa pýta, prečo sa to stalo. Ako u Breivika.
Nehovorím však o Breivikovi. Hovorím o strelcovi, ktorý sa volá Eriksson. Nehovorím o Nórsku a o ostrove Utoya, ale o Švédsku a Stockholme. A na rozdiel od Breivika Eriksson nie je postava z reálneho života, ale fiktívna.
V 70. a 80. rokoch minulého storočia boli aj v Československu populárne kriminálne romány spisovateľskej a manželskej dvojice zo Švédska, Maj Sjöwallovej a Pera Wahlöö. Všetky ich romány vyšli aj v češtine alebo slovenčine. Hlavnými postavami sú policajný komisár Martin Beck zo Stockholmu a jeho kolegovia Gunvald Larsson, Lennart Kollberg, Einar Rönn a ďalší. Podľa jedného ich románu nakrútil v roku 1976 švédsky režisér Bo Widerberg film Muž na streche. Na rozhraní sedemdesiatych a osemdesiatych rokov ho mohli vidieť v kinách i diváci v Československu.
Okrem spomínaných detektívov je hlavnou postavou filmu i románu radový policajt Åke Eriksson, ktorého tvár však uvidíme až na konci. Na začiatku Eriksson zavraždí sadistického policajného dôstojníka Nymana, ktorý kedysi spôsobil nedbanlivosťou smrť Erikssonovej ženy. Potom sa Eriksson premiestni na strechu vysokej budovy v centre Stockholmu a páli na všetko, čo nosí policajnú uniformu. Strecha je vlastne metaforou ostrova. Je to Erikssonova Utoya. A tak ako Breivik v manifeste odporúča každému bojovníkovi použiť v akcii psychofarmaká, tak si je i Eriksson vedomý potreby kofeínu. V prestávkach medzi streľbou si namáča kocky cukru do šálky s kávou. Boj môže byť dlhý. Eriksson má záľubu v zbraniach. Ako Breivik. .umelci a proroci
Polícia s jej vnútornou skorumpovanosťou a krytím nezákonných metód stelesňuje pre Erikssona represívny systém reprezentovaný sociálnou demokraciou. Beck a jeho kolegovia sú akýmisi kladnými výnimkami. Sjöwallová a Wahlöö písali románovú predlohu v čase, keď sociálna demokracia vládla vo Švédsku nepretržite už štyridsať rokov. Obaja boli marxistami, ale komunistického, prosovietskeho typu, teda kritizovali sociálnu demokraciu zľava. Nemožno sa ubrániť dojmu, že v ich kritike sociálnej demokracie doznievala ešte predvojnová Stalinova téza o sociálnej demokracii ako forme fašizmu. Tá kritika by sa dala nazvať aj kritikou kultúrneho marxizmu z pozície leninského marxizmu. V románoch znie kritika pornografie, rozpadu rodín, zasahovania štátu do rodiny. Eriksson príde i o dcéru, ktorú mu štát odníme z jeho opatery. Fenomén odnímania detí rodičom je v Škandinávii značne rozšírený. Eriksson sa pomstí aj za to. I Breivik sa pomstil sociálnej demokracii za jej kultúrny marxizmus.
Umenie má niekedy netušený dar proroctva. Fikcia dvoch Švédov sa stala o tretinu storočia neskôr skutočnosťou v susednom Nórsku. A skutočnosť svojou obludnosťou tú fikciu vysoko prekonala. Predstavme si všetky zápletky filmových trilerov, ktoré dnes vznikajú. Kiež by ich tvorcovia neboli prorokmi. Autor je vysokoškolský pedagóg a bývalý minister vnútra.
Strelcove obete sú nevinné, strelcovi nijako neublížili. Strelec ich však zabíja preto, lebo vstúpil do vojny so systémom, a jeho obete ten systém predstavujú. Ešte nie tak dávno sa chcel strelec so systémom dohodnúť, ale teraz už nechce. Tým systémom je sociálnodemokratická vláda jeho škandinávskej krajiny. Ako v prípade Breivika. .strelec z románu
Na scénu prichádza policajný vrtuľník so špeciálnym komandom, ktoré má strelca zlikvidovať. Po akčných scénach sa podarí polícii strelca spacifikovať a odzbrojiť. A zdesená spoločnosť sa pýta, prečo sa to stalo. Ako u Breivika.
Nehovorím však o Breivikovi. Hovorím o strelcovi, ktorý sa volá Eriksson. Nehovorím o Nórsku a o ostrove Utoya, ale o Švédsku a Stockholme. A na rozdiel od Breivika Eriksson nie je postava z reálneho života, ale fiktívna.
V 70. a 80. rokoch minulého storočia boli aj v Československu populárne kriminálne romány spisovateľskej a manželskej dvojice zo Švédska, Maj Sjöwallovej a Pera Wahlöö. Všetky ich romány vyšli aj v češtine alebo slovenčine. Hlavnými postavami sú policajný komisár Martin Beck zo Stockholmu a jeho kolegovia Gunvald Larsson, Lennart Kollberg, Einar Rönn a ďalší. Podľa jedného ich románu nakrútil v roku 1976 švédsky režisér Bo Widerberg film Muž na streche. Na rozhraní sedemdesiatych a osemdesiatych rokov ho mohli vidieť v kinách i diváci v Československu.
Okrem spomínaných detektívov je hlavnou postavou filmu i románu radový policajt Åke Eriksson, ktorého tvár však uvidíme až na konci. Na začiatku Eriksson zavraždí sadistického policajného dôstojníka Nymana, ktorý kedysi spôsobil nedbanlivosťou smrť Erikssonovej ženy. Potom sa Eriksson premiestni na strechu vysokej budovy v centre Stockholmu a páli na všetko, čo nosí policajnú uniformu. Strecha je vlastne metaforou ostrova. Je to Erikssonova Utoya. A tak ako Breivik v manifeste odporúča každému bojovníkovi použiť v akcii psychofarmaká, tak si je i Eriksson vedomý potreby kofeínu. V prestávkach medzi streľbou si namáča kocky cukru do šálky s kávou. Boj môže byť dlhý. Eriksson má záľubu v zbraniach. Ako Breivik. .umelci a proroci
Polícia s jej vnútornou skorumpovanosťou a krytím nezákonných metód stelesňuje pre Erikssona represívny systém reprezentovaný sociálnou demokraciou. Beck a jeho kolegovia sú akýmisi kladnými výnimkami. Sjöwallová a Wahlöö písali románovú predlohu v čase, keď sociálna demokracia vládla vo Švédsku nepretržite už štyridsať rokov. Obaja boli marxistami, ale komunistického, prosovietskeho typu, teda kritizovali sociálnu demokraciu zľava. Nemožno sa ubrániť dojmu, že v ich kritike sociálnej demokracie doznievala ešte predvojnová Stalinova téza o sociálnej demokracii ako forme fašizmu. Tá kritika by sa dala nazvať aj kritikou kultúrneho marxizmu z pozície leninského marxizmu. V románoch znie kritika pornografie, rozpadu rodín, zasahovania štátu do rodiny. Eriksson príde i o dcéru, ktorú mu štát odníme z jeho opatery. Fenomén odnímania detí rodičom je v Škandinávii značne rozšírený. Eriksson sa pomstí aj za to. I Breivik sa pomstil sociálnej demokracii za jej kultúrny marxizmus.
Umenie má niekedy netušený dar proroctva. Fikcia dvoch Švédov sa stala o tretinu storočia neskôr skutočnosťou v susednom Nórsku. A skutočnosť svojou obludnosťou tú fikciu vysoko prekonala. Predstavme si všetky zápletky filmových trilerov, ktoré dnes vznikajú. Kiež by ich tvorcovia neboli prorokmi. Autor je vysokoškolský pedagóg a bývalý minister vnútra.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.