Raz, keď videl Čyčy v programe tri latinskoamerické skupiny po sebe, povedal, že to sa nedá zvládnuť. Pritom vôbec nejde o náročnú produkciu. Ide o prístup k času. Najskôr je ho strašne veľa. Všetci posedkávajú, popíjajú, prosby o nástup na pódium na zvukovku ignorujú – všetko, samozrejme, s úsmevom. Pár minút pred začiatkom koncertu sa zmení ich usmievavo-prispatá mimika na paniku. Zistia, že si zabudli to a tamto, zistia, že nevedia, kde je saxofonista a podobne. A potom zväčša rozhadzujúc rukami meškajú, pričom dostať ich z pódia je priam nadľudský výkon. Stále je to však nič oproti najbizarnejšej príhode z tohto roka. Na Womexe sme videli úžasnú skupinu. Okamžite sme ju chceli doviezť, skontaktovali sme ich agenta. Volá sa Javier. Podaril sa nám husársky kúsok – získali sme spolu s ňou aj jej ženskú časť, úchvatné Las Alegres Ambulancias De Palenque. Pokladom skupiny sú štyri osemdesiatničky, ide z nich taká energia, že nejeden techno dídžej im môže len tichučko závidieť. Javier komunikoval presne tak, ako sa umelci z jeho svetadielu stavajú k hraniu na festivale. Bolo to trošku podozrivé, ale ubezpečoval nás, že všetko je v poriadku. Počas festivalu nás akýsi vnútorný hlas zavolal pozrieť sa na tie divy v rokoch – na náš úžas sa na pódiu vlnila dvadsaťpäťročná kučeravá kráska. Za ňou štvorica muzikantov, z ktorých sa ani jeden ani náhodou nepodobal na potvrdených Las Alegres. Po koncerte som sa spýtal lídra skupiny, ako sa volajú. El Tinku. Ako sa k nám dostali? Poslal ich Javier. Odvtedy mi vŕta v hlave, kde sa asi tak vyskytli namiesto kučeravej dvadsaťpäťky štyri čiperné osemdesiatničky. Jasno by v tom mohol mať iba jeden muž. Javier však píše také sci fi odpovede, že toto tajomstvo asi nevyriešime. Ak, tak zajtra. Maňana.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.