Mapy kreslíme, aby sme vedeli, kde sme, odkiaľ ideme a kam smerujeme – alebo tomu aspoň mohli veriť.
Nesmierna rozloha sveta, ktorý sa stal zrazu celý náš, ďaleko presahuje priestor, na ktorého vnímanie sme prirodzene nastavení. Od detstva sa učíme veriť tomu, že štúdiom máp spoznáme a pochopíme svet. Mapy sú esenciou nášho boja s hrôzou z nesmiernosti „všehomíra“. Nerovného zápasu, kde voči nekonečnej pestrosti, variabilite a komplexnosti sveta a prírody staviame pomenovanie, triedenie, radenie do kategórií a kreslenie značiek do máp.
Mapy sú ideálnym materiálom pre výtvarníkov. Výstava Mapy, inštalovaná paralelne v GMB a v Národnej galérii, je zhrnutím toho, čo všetko sa robilo s mapou v strednej Európe od 60. rokov až podnes. Prezentovaný výber je zaujímavý nielen svojou kvalitou, ale aj svojou komunikatívnosťou. Je to možno tým, že čítať mapy sme sa – na rozdiel od čítania obrazov – učili všetci, vďaka čomu vieme a rozumieme tomu, ako fungujú a ako ich vykladať.
K najstarším prácam na výstave patrí niekoľko diel Vladimíra Boudníka zo začiatku 60. rokov. Jeho grafiky zrejme neboli robené ako priama variácia na tému mapy, ale to vôbec neprekáža. Boudníkova mágia, keď cez odtlačky vecí dokázal zachytiť odtlačok ľudského vnútra, sem patrí a dobre tu funguje. Intímny pohľad na tému máp prináša časť označená Chodecké mapy. Zachytenie nášho bytia na svete, definitívy dôkaz našej existencie, toho, že sme, teraz a tu. Pripomína to dnes populárne mapovanie trás GPS prístrojmi a ich zdieľanie na internete. Tak ako návštevu galérie zavŕši a potvrdí až odfotenie obrazu, ktorý v nej visí, rovnako aj prejdená cesta nebude skutočná, kým ju nezakreslíme do mapy. Tu si určite všimneme krásnu sériu Vychádzkových básní od Dezidera Tótha z roku 1973.
Mapy a politika idú ruka v ruke. Veľká časť máp, citovaných na výstave, je politická, a to nielen obsahom, ale aj rozohranými konotáciami. Téma Československa je z nášho pohľadu asi silnejšia ako téma stredoeurópskeho priestoru, ktorý vnímame buď ako ďalekú a nejasnú spomienku na už takmer storočie neexistujúcu monarchiu, alebo ako na veľmi hypotetickú budúcnosť, ktorej príťažlivosť je neosobná a bezduchá ako vianočná reklama v októbri. Vojna je pokračovaním politiky, a asi málokto zbožňuje mapy tak ako vojaci. Vojenské mapy, respektíve mapy vojenských ťažení a bojov, kde sa z koní a ľudí stávajú obdĺžniky a štvorčeky, ktoré sa po mape posúvajú a občas zmiznú. Tak ako na obraze Dva boje (Quatre Bras 1815, Waterloo 1815) od Wlodzimierza Jana Zakrzewskieho z roku 2008.
Projekty, kozmos a manipulované mapy definitívne strhávajú z máp masku zobrazenia skutočnosti a ukazujú naplno, čím skutočne sú. Mapy sa tu stávajú prostriedkom vyjadrenia nášho vzťahu k skutočnosti, k svetu a realite. Toto sú mapy, ktoré svet nezobrazujú, ale vytvárajú. Už nikdy nebudem z tatranského sedla Váhy pozerať na Galériu Ganku bez toho, aby som z nej nevidel štartovať lietajúci tanier Júliusa Kollera. Už nikdy nebudem veriť fotke krajiny, ako som veril, kým mi Daniel Fischer neukázal, ako ľahko a plynulo sa fotka zmení na mapu. A dúfam, že sa už nikdy nezabudnem pozrieť aspoň z času na čas na svet a na seba v ňom cez krehkú sieť Drotárskej mapy od Otisa Lauberta. Výstavy Mapy pripravili kurátorky Daniela Čarná a Lucia Gregorová. K výstave, ktorá potrvá do 28. augusta, bol vydaný výpravný katalóg. Autor je fotograf a pozorovateľ.
Nesmierna rozloha sveta, ktorý sa stal zrazu celý náš, ďaleko presahuje priestor, na ktorého vnímanie sme prirodzene nastavení. Od detstva sa učíme veriť tomu, že štúdiom máp spoznáme a pochopíme svet. Mapy sú esenciou nášho boja s hrôzou z nesmiernosti „všehomíra“. Nerovného zápasu, kde voči nekonečnej pestrosti, variabilite a komplexnosti sveta a prírody staviame pomenovanie, triedenie, radenie do kategórií a kreslenie značiek do máp.
Mapy sú ideálnym materiálom pre výtvarníkov. Výstava Mapy, inštalovaná paralelne v GMB a v Národnej galérii, je zhrnutím toho, čo všetko sa robilo s mapou v strednej Európe od 60. rokov až podnes. Prezentovaný výber je zaujímavý nielen svojou kvalitou, ale aj svojou komunikatívnosťou. Je to možno tým, že čítať mapy sme sa – na rozdiel od čítania obrazov – učili všetci, vďaka čomu vieme a rozumieme tomu, ako fungujú a ako ich vykladať.
K najstarším prácam na výstave patrí niekoľko diel Vladimíra Boudníka zo začiatku 60. rokov. Jeho grafiky zrejme neboli robené ako priama variácia na tému mapy, ale to vôbec neprekáža. Boudníkova mágia, keď cez odtlačky vecí dokázal zachytiť odtlačok ľudského vnútra, sem patrí a dobre tu funguje. Intímny pohľad na tému máp prináša časť označená Chodecké mapy. Zachytenie nášho bytia na svete, definitívy dôkaz našej existencie, toho, že sme, teraz a tu. Pripomína to dnes populárne mapovanie trás GPS prístrojmi a ich zdieľanie na internete. Tak ako návštevu galérie zavŕši a potvrdí až odfotenie obrazu, ktorý v nej visí, rovnako aj prejdená cesta nebude skutočná, kým ju nezakreslíme do mapy. Tu si určite všimneme krásnu sériu Vychádzkových básní od Dezidera Tótha z roku 1973.
Mapy a politika idú ruka v ruke. Veľká časť máp, citovaných na výstave, je politická, a to nielen obsahom, ale aj rozohranými konotáciami. Téma Československa je z nášho pohľadu asi silnejšia ako téma stredoeurópskeho priestoru, ktorý vnímame buď ako ďalekú a nejasnú spomienku na už takmer storočie neexistujúcu monarchiu, alebo ako na veľmi hypotetickú budúcnosť, ktorej príťažlivosť je neosobná a bezduchá ako vianočná reklama v októbri. Vojna je pokračovaním politiky, a asi málokto zbožňuje mapy tak ako vojaci. Vojenské mapy, respektíve mapy vojenských ťažení a bojov, kde sa z koní a ľudí stávajú obdĺžniky a štvorčeky, ktoré sa po mape posúvajú a občas zmiznú. Tak ako na obraze Dva boje (Quatre Bras 1815, Waterloo 1815) od Wlodzimierza Jana Zakrzewskieho z roku 2008.
Projekty, kozmos a manipulované mapy definitívne strhávajú z máp masku zobrazenia skutočnosti a ukazujú naplno, čím skutočne sú. Mapy sa tu stávajú prostriedkom vyjadrenia nášho vzťahu k skutočnosti, k svetu a realite. Toto sú mapy, ktoré svet nezobrazujú, ale vytvárajú. Už nikdy nebudem z tatranského sedla Váhy pozerať na Galériu Ganku bez toho, aby som z nej nevidel štartovať lietajúci tanier Júliusa Kollera. Už nikdy nebudem veriť fotke krajiny, ako som veril, kým mi Daniel Fischer neukázal, ako ľahko a plynulo sa fotka zmení na mapu. A dúfam, že sa už nikdy nezabudnem pozrieť aspoň z času na čas na svet a na seba v ňom cez krehkú sieť Drotárskej mapy od Otisa Lauberta. Výstavy Mapy pripravili kurátorky Daniela Čarná a Lucia Gregorová. K výstave, ktorá potrvá do 28. augusta, bol vydaný výpravný katalóg. Autor je fotograf a pozorovateľ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.