Tento dánsky šialenec to vyvrátil a pritom použil osvedčenú metódu – pre nejakú myšlienku, ktorá sa zrodila v jeho kotrbe, musia zahynúť nič netušiaci ľudia. Vraj chcel upozorniť na to, aby sme sem nepúšťali moslimov. Ďakujem pekne za také upozornenie. Nestačilo vyvesiť plagát? Dosť už tejto témy. Pri tej príležitosti som rozmýšľal, aké máme u nás tradície terorizmu. Lámal som si hlavu asi hodinu a jediné, čo mi napadlo, bol ten mládenec, čo voľakedy v osemdesiatych rokoch hodil z prvomájového sprievodu vajíčka a trafil rovno predsedu Slovenskej národnej rady. Ten sa potom obesil, ale neskoršie a nie preto, že bol trafený vajcom. Tomuto hovorím terorizmus! Šaty od vajec sa dajú do čistiarne a život ide ďalej. Ale predsa tu len existoval terorizmus, a ten mal naozaj tvrdé dopady. V päťdesiatych rokoch, keď komunisti krágľovali nekomunistov a keď ich zlikvidovali, tak sa pustili aj do svojich. Len jedno som nikdy nepochopil, prečo im tak strašne záležalo na tom, aby sa tí, už vopred odsúdení, pri procese priznali k tomu, čo nikdy neurobili. Veď ich mohli pokojne odbachnúť a nikto by ani necekol. Nikto by si ani nespomenul. Nikto by ani nič nezbadal. Lenže oni z toho chceli za každú cenu robiť šou. A čím viac sa usilovali, aby to bolo akože naozaj, tým viac tomu ľudia neverili. Neverili, ale dostali strach. O to asi išlo. Zvláštne je, Emil, že väčšinou tí odsúdení neurobili proti režimu vôbec nič. Umierali pre nič za nič. Len preto, aby sme sa my, ostatní, zľakli. Podarilo sa. Preľaknutie vydržalo. U niekoho tuším dodnes. Emilko, došiel som na jedno: oplatí sa báť, aj keď nie je čoho. Jednak máš istotu, že sa do ničoho nezapletieš, jednak ťa to nič nestojí. Ako sa vraví, nemôžeš stratiť nič, len svoje okovy. Že odvážnemu šťastie praje, to musel vymyslieť pekný magor. Odvážny sa oplatí byť, len keď ti nič nehrozí. A niečo ti hrozí furt. Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.