Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Adoptujme si rozvojovú krajinu

.albert Otruba .časopis .klub

Šesťdesiat rokov nespočítateľných reforiem rozvojových stratégií, tucty plánov, „big push“, miléniové ciele, miliardy eur, a rozvojový priemysel stále nedosiahol svoje ciele. Niekde je chyba.

Existujú dva hlavné názorové smery na spôsob riešenia poskytovania rozvojovej pomoci. Boli sformulované a prijaté miléniové ciele, veľká skupina odborníkov podporuje výrazné zvyšovanie rozvojovej pomoci, odpúšťanie dlhov. Tvrdia, že najchudobnejšie krajiny potrebujú finančnú injekciu, aby prekonali stav extrémnej chudoby a potom sa už budú rozvíjať vlastnými silami. Predstavitelia druhej strany poukazujú na to, že za posledných 50 rokov najchudobnejšie krajiny sveta dostali rozvojovú pomoc vo výške niekoľko sto miliárd dolárov a ich situácia sa nezlepšila, dokonca v niektorých prípadoch sa životná úroveň v týchto krajinách znížila. V júli 2005 G8 súhlasilo so zdvojnásobením zahraničnej pomoci Afrike z 25 miliárd USD ročne na 50 miliárd USD ako „big push“ a odpustením afrických rozvojových pôžičiek, dohodnutých v predchádzajúcom „big push“. OSN od roku 1970 presadzuje, aby štáty zvyšovali rozvojovú pomoc na úroveň 0,7 percenta svojho HDP.  .miléniové ciele: bilancia
Krásne ciele, ako ich naformuloval Jeffrey Sachs, apoštol mantry navyšovania finančnej pomoci ako jedinej cesty, odsúhlasilo 147 (!)  hláv štátov a šéfov vlád. Osem miléniových rozvojových cieľov odsúhlasilo dokonca všetkých 191 členských štátov OSN. Patria sem napríklad tieto: o polovicu zredukovať podiel ľudí, ktorí žijú za menej ako dolár na deň; zaistiť, že všetci chlapci a dievčatá plne ukončia základné vzdelanie; o dve tretiny znížiť úmrtnosť medzi deťmi do 5 rokov; o tri štvrtiny znížiť úroveň prenatálnych úmrtí; dosiahnuť výrazné zlepšenie životov aspoň 100 miliónov (!) obyvateľov get do roku 2020.
Miléniové ciele mali byť naplnené do roku 2015, no zatiaľ je s tým celosvetový problém. V roku 2009, keď celý svet zasiahla kríza, sa v pásme extrémnej chudoby ocitlo o 50 miliónov ľudí viac ako pred krízou. Určité výsledky sa dosiahli v povinnej školskej dochádzke  a v znižovaní úmrtnosti detí do päť rokov. Žiadny pokrok sa dosiahol v oblasti zamestnanosti žien a mladých ľudí, boja s hladom a potravinovej krízy, vzdelania pre všetkých, znižovania úmrtnosti matiek, prístupu k pitnej vode a hygieny, ako aj ochrany prírodných zdrojov.
           
.a čo Slovensko?
V roku 2010 poskytlo Slovensko rozvojovú pomoc vo výške 51,6 milióna eur (0,07 percenta HDP), z toho len 3,7 milióna eur išlo na konkrétne projekty  (bilaterálnu pomoc). Suma je navyše rozložená medzi 19 krajín. Podľa Strednodobej stratégie má Slovensko ambíciu pomáhať za 3,7 milióna eur na rok Afganistanu, Albánsku, Bosne a Hercegovine, Bielorusku, Čiernej Hore, Etiópii, Gruzínsku, Kazachstanu, Keni, Kirgizsku, Macedónsku, Moldavsku, Mongolsku, Srbsku, Sudánu, Tadžikistanu, Ukrajine, Uzbekistanu a Vietnamu.  
Ako to riešiť? Rozvojová pomoc sa nachádza mimo záujmu politických strán. Na to, aby sa zvýšila jej politická atraktívnosť, musí sa zvýšiť záujem verejnosti o ňu. Každá tepláreň je pre našich politikov dôležitejšia ako celá rozvojová pomoc. Ak sa zvýši záujem verejnosti, zvýši sa aj jej politická váha. Premiér ide na návštevu Vietnamu a hneď máme nového prijímateľa slovenskej rozvojovej pomoci.
Ak máme využiť náš potenciál, mali by sme si „adoptovať“ jednu krajinu. Pri troche fantázie a chuti experimentovať by verejnosť mohla spolurozhodovať o výbere krajiny, kam náš rozvojový potôčik potečie. Keď dnes občan s mobilom v ruke môže vyberať najkrajšiu Slovenku,  prečo by nemohol vyberať aj krajinu, ktorej chceme trochu pomôcť? Ak by sme si adoptovali napríklad Južný Sudán – nový štát, kde už máme niektoré projekty, vedeli by sme aj s malým objemom finančných prostriedkov dosiahnuť výrazné výsledky, aj z politického pohľadu. Podľa našich rozvojových pracovníkov si vzhľadom na rozsah našich projektov miestni myslia, že Slovensko je rovnako veľké ako Nemecko a Francúzsko. Takáto „adopcia“ by navyše naštartovala ďalšie spontánne procesy, aktívne by boli firmy, mestá, univerzity, tretí sektor, cirkvi a časom možno aj cestovné agentúry.  Autor je asistentom europoslankyne. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite