.nedávne 20. storočia je plné kontroverzných figúr, ktoré sa síce vo svojom čase nechávali nazývať tatíčkami, otcami, vodcami, budovateľmi a zakladateľmi, ale v skutočnosti viac rozdeľovali a aj naďalej rozdeľujú našu spoločnosť v pohľade na dejiny. Nie je teda jednoduché nájsť nekonfliktné dejinné postavy, o to viac, že skutočná veľkosť osobností sa ukazuje v ich schopnosti prekračovať hranice politickej, konfesionálnej, denominačnej i etnickej ohraničenosti, v schopnosti obstáť v skúške dejín.
Takýmito osobnosťami sú však svätí Cyril a Metod.
Sú prijateľní a prijímaní širokým spektrom našej spoločnosti, teda nielen veriacimi, katolíkmi a Slovákmi. Pri nich totiž aj ten obyvateľ Slovenska, ktorý o sebe povie „nie som veriaci, nie som katolík, nie som Slovák“, môže súčasne povedať „a predsa sú mi tieto historické postavy svojím spôsobom blízke, ich osudy i ich ideály mi niečo hovoria“.
Žiaľ, aj v prípade, keď takéto postavy máme, tak tu existuje riziko, že si vyberieme len časť ich posolstva. Táto fragmentácia a selektívnosť je istým spôsobom prirodzená, ale súčasne môže byť aj nebezpečná. Tak boli svätí Cyril a Metod podľa potreby raz označovaní za symboly slovanskej družby či československej vzájomnosti, za literátov, za predstaviteľov byzantskej diplomacie, za tvorcov národného jazyka atď. Účelové využívanie postáv sv. Cyrila a Metoda sa však nedá dlho maskovať a v konečnom dôsledku je kontraproduktívne. Presvedčil sa o tom na pamätnej velehradskej púti v roku 1985 vtedajší minister kultúry, ktorého státisícový dav vypískal. .právne dedičstvo
Predstavme si napríklad, že by sme chceli hodnotiť len taký „laický“ aspekt misie sv. Cyrila a Metoda, akým môže byť túžba slovanských kniežat po usporiadaní zákonodarstva. Avšak – vo vízii sv. Cyrila a Metoda – ani zákonodarstvo nemožno odtrhnúť od duchovného rozmeru. Už v Žití Konštantína čítame, ako Rastislav, knieža moravské, žiadal v Byzancii učiteľa, ktorý by dal jeho národu „dobrý zákon“. Ako interpretovali tento „dobrý zákon“ svätí Cyril a Metod? Dosvedčuje nám to najznámejšia civilná právna pamiatka veľkomoravskej doby, tzv. Súdny zákonník pre ľud – Zakon sudnyj ljudem. Jeho prvá veta znie: „Pred každým právom sluší sa o Božom práve hovoriť.“
V preambule našej Ústavy čítame: „My, národ slovenský, v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva... uznášame sa prostredníctvom svojich zástupcov na tejto ústave.“ Je to pekná formulácia, ale sme si naozaj istí, že naše zákony, teoreticky vyplývajúce z tohto základného zákona, zodpovedajú tomuto cyrilo-metodskému duchovnému dedičstvu? Tento duch totiž vyžaduje, aby žiaden zákon neprotirečil morálnej norme vychádzajúcej z „Božieho práva“!
Podľa prvého článku Ústavy „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo“. Ako teda chceme aplikovať cyrilo-metodské duchovné dedičstvo? Len na úrovni vzletných fráz?
Nuž dobre, pripusťme, že je v poriadku, že „štát“ ako inštitúcia sa bude vyhýbať viazaniu sa na akúkoľvek ideológiu a náboženstvo – ale čo má robiť, ako sa má správať jednotlivec, občan, člen spoločenstva, ktoré vytvára štát?
Človek predsa nie je zviera, nekoná len inštinktívne, ale aj podľa nejakej idey, a teda vlastne transformuje do svojho života myšlienky a rozhodnutia založené na istých hodnotách a morálnych normách.
Ani problém spravodlivých zákonov a ich nestranného aplikovania nie je nový. Metodovo Napomenutie k vladárom, nazývané neraz aj Napomenutie sudcom, je len príkladom toho, ako musel aj náš prvý arcibiskup pripomínať vtedajším vladárom a sudcom, aby v prvom rade sami dodržiavali zákony a išli tak príkladom pre iných, aby „nekrivdili nikomu zo slabších, ani aby pohanský nejaký obyčaj nekonali“, aby ochraňovali manželský zväzok v jeho neporušiteľnosti.
Alebo by stálo za to, najmä dnes, keď sa v širokých vrstvách našej spoločnosti stretávame so stratou dôvery v súdy a v súdne procesy, spomenúť si na druhý článok prvého cyrilo-metodského Civilného zákonníka, ktorý ustanovoval: „Neslobodno ani raz prijímať svedkov, ktorí boli kedy usvedčení, že luhajú, prestupujú zákon Boží, alebo hovädský život vedú.“
Ak sa v duchu cyrilo-metodského dedičstva takéto kritérium uplatňuje na svedkov, o čo viac by sa malo uplatňovať na verejných predstaviteľov, najmä na tých, ktorých si slobodne volíme a ktorých môžeme slobodne poslať aj preč zo scény verejného života, najmä ak boli – a to niekedy dokonca nielen raz, ale aj viackrát – verejne usvedčení, že luhajú. .vzťah k vede a kultúre
Cyril, nazývaný aj Filozof, bol jedným z popredných predstaviteľov kultúry svojej doby. Skutočnú vedu a ozajstnú múdrosť pre neho predstavovala filozofia, ktorú definoval ako „poznávanie božských a ľudských vecí, nakoľko sa môže človek priblížiť Bohu, (keďže filozofia) učí človeka, že svojimi skutkami sa má stať obrazom a podobou toho, ktorý ho stvoril“.
Ak dnes laický svet hovorí o neprekonateľnej priepasti medzi vierou a náboženstvom na jednej strane a rozumom či vedou na druhej strane, teda o akoby neprekonateľnom konflikte medzi fides et ratio, Cyril práve naopak videl vo vede, predovšetkým v takom poznávaní, ktoré privádza dušu k múdrosti, uskutočňovanie Božieho plánu o človeku.
Solúnski bratia boli dedičmi antickej gréckej kultúry, ktorej pokračovateľkou bola stredoveká Byzancia. Ani ten najzaťatejší zástanca radikálneho laicizmu nemôže poprieť význam tohto antického dedičstva pre celú európsku, ba svetovú kultúru. Západoeurópsky svet, ktorý vznikol fúziou početných barbarských kmeňov, si vybral latinský jazyk, aby tak mohol čerpať z antickej múdrosti prefiltrovanej cez kláštorné skriptóriá a kapitulárne školy. V tomto kontexte sa idea Cyrila a Metoda vytvoriť nové písmo pre Slovanov a preložiť do ich reči Sväté Písmo a liturgické formuláre mohla javiť ako prevrat dovtedajšieho osvedčeného poriadku, ako nebezpečný vynález s nepredvídateľnými dôsledkami. .dialóg s islamom
Svätí Cyril a Metod však nie sú zaujímaví len pre svoj prínos pre evanjelizáciu Slovanov. Ešte pred príchodom k našim predkom sa stali aj protagonistami kultúrno-politického stretu s islamským svetom. Ich skúsenosť je zaujímavá aj preto, lebo problém kultúrnej, politickej a duchovnej schopnosti (alebo, žiaľ, skôr neschopnosti) odpovedať adekvátnym spôsobom na expanziu islamu, na jeho demografické, politické a kultúrne výzvy je jednou z naliehavých otázok, ktoré stoja pred dnešnou Európou. Možno na Slovensku si tento fenomén ešte dostatočne neuvedomujeme, ale je len otázkou času, kedy s ním budeme aj my nástojčivo konfrontovaní.
Byzantská ríša, občanmi ktorej boli sv. Cyril a Metod, po stáročia čelila podobným problémom – nakoniec v tomto súperení podľahla a bola vymazaná z mapy sveta. Životopisný spis Žitie Konštantína nám dosvedčuje, že Cyril počas svojej misie k Arabom nevstúpil na pôdu politickej polemiky, ale prenášal diskusiu do oblasti morálky a teológie, dokazujúc morálnu, duchovnú a doktrinálnu prevahu Kristovho zákona. Dnešný západný svet sa pokúša demokratizovať viaceré tradične islamské krajiny, exportom demokracie na krídlach stíhačiek a za zvuku bômb, dokazujúc však takto iba svoju vojenskú prevahu, ale už sa neodváži ponúknuť, ako prameň obrody pre všetky národy a kultúry, kresťanský pohľad na človeka a jeho dôstojnosť. .otvorenosť voči iným národom
Misia sv. Cyrila Metoda sa odohrávala v búrlivom období druhej polovice 9. storočia. Historické obdobie, v ktorom žili sv. Cyril a Metod, je charakterizované prienikom nových národov na európsku politickú a spoločenskú scénu.
Veľké ríše – Východorímska s centrom v Konštantínopole a Západná, Franská ríša Karola Veľkého, s obavami pozorovali na svojich hraniciach rast nových, mladých politických celkov túžiacich presadiť sa na širšej politickej scéne. Prvá reakcia veľmocí bola poznačená nedôverou, strachom a neskôr túžbou po ovládnutí. Vojenské ovládnutie však vôbec nebolo jednoduché. Preto sa Západ utiekal k politike kultúrneho ovládnutia, ktoré je najlepším prostriedkom na „pacifikáciu“ a spoločensko-politickú okupáciu.
Mladé národy však chápali nevyhnutnosť konfrontácie s predchádzajúcimi politickými jednotkami, a preto hľadali také spôsoby spolužitia, ktoré by im dovolili zachovať si vlastnú kultúrnu a politickú autonómiu.
V tomto kontexte pracujú sv. Cyril a Metod, s evanjeliovou priezračnosťou, unikajúc z politických zápletiek a straníckych rozbrojov. V ich vízii mali slovanské národy plné právo zaradiť sa medzi vtedajšie kultúrne národy Európy, a mali to urobiť tak, aby si zachovali vlastnú tvár a charakter.
Pred viac ako 1150 rokmi mal knieža Rastislav veľkú národnú politickú a duchovnú víziu: držať sa kresťanského zákona, vychovávať a vzdelávať svoj ľud, zabezpečiť mu takú samostatnosť, ktorá by bola vzorom aj pre iné národy.
Dnes stojí pred našou spoločnosťou otvorená otázky: Aké kritériá a hodnoty budeme uplatňovať pri našom zaraďovaní sa do stále viac sa globalizujúceho sveta? Aké bude miesto našej vlasti na medzinárodnom fóre? Zachováme si vlastnú tvár a charakter, alebo sa necháme zmiesť zo scény pod tlakom ekonomických výhod či hrozieb, ktoré k nám prichádzajú z nadnárodných fór a vyžadujú, aby sme si nechali postupne, krok za krokom odkrajovať z našej politickej, kultúrnej a duchovnej samostatnosti? Podobná otázka sa otvára osobitným spôsobom aj pred cirkvou, jej hierarchiou a inštitúciami. .opomenutý Rastislav
Rastislavov projekt v našich dejinách stroskotal. Rozbil sa na ľudskej zlobe a závisti. Na štátnické a duchovné ideály Rastislava sme skoro zabudli a postavili sme si na piedestál – obrazne i doslovne – vierolomného, ľahtikárskeho a expanzívneho Svätopluka, ktorého vnímame ako národného hrdinu a kráľa starých Slovákov. O jeho priateľovi Vichingovi radšej veľa nehovoríme, aby sme si nemuseli rozpačito vysvetľovať, čo sme na Slovensku urobili s byzantskou časťou cyrilo-metodského dedičstva.
A predsa, napriek tomu všetkému vklad Cyrila a Metoda do našich dejín bol taký silný, že prekonal a prekonáva všetky tieto nepriazne ľudí, osudu i histórie a je tu prítomný dodnes. A nielen u nás a pre nás. Svätí Cyril a Metod sú dnes uznávaní dokonca ako spolupatróni Európy. Text je skrátenou verziou homílie, ktorá odznela na púti v Nitre. Celý text vyšiel v tlačovom servise Konferencie biskupov Slovenska.
Takýmito osobnosťami sú však svätí Cyril a Metod.
Sú prijateľní a prijímaní širokým spektrom našej spoločnosti, teda nielen veriacimi, katolíkmi a Slovákmi. Pri nich totiž aj ten obyvateľ Slovenska, ktorý o sebe povie „nie som veriaci, nie som katolík, nie som Slovák“, môže súčasne povedať „a predsa sú mi tieto historické postavy svojím spôsobom blízke, ich osudy i ich ideály mi niečo hovoria“.
Žiaľ, aj v prípade, keď takéto postavy máme, tak tu existuje riziko, že si vyberieme len časť ich posolstva. Táto fragmentácia a selektívnosť je istým spôsobom prirodzená, ale súčasne môže byť aj nebezpečná. Tak boli svätí Cyril a Metod podľa potreby raz označovaní za symboly slovanskej družby či československej vzájomnosti, za literátov, za predstaviteľov byzantskej diplomacie, za tvorcov národného jazyka atď. Účelové využívanie postáv sv. Cyrila a Metoda sa však nedá dlho maskovať a v konečnom dôsledku je kontraproduktívne. Presvedčil sa o tom na pamätnej velehradskej púti v roku 1985 vtedajší minister kultúry, ktorého státisícový dav vypískal. .právne dedičstvo
Predstavme si napríklad, že by sme chceli hodnotiť len taký „laický“ aspekt misie sv. Cyrila a Metoda, akým môže byť túžba slovanských kniežat po usporiadaní zákonodarstva. Avšak – vo vízii sv. Cyrila a Metoda – ani zákonodarstvo nemožno odtrhnúť od duchovného rozmeru. Už v Žití Konštantína čítame, ako Rastislav, knieža moravské, žiadal v Byzancii učiteľa, ktorý by dal jeho národu „dobrý zákon“. Ako interpretovali tento „dobrý zákon“ svätí Cyril a Metod? Dosvedčuje nám to najznámejšia civilná právna pamiatka veľkomoravskej doby, tzv. Súdny zákonník pre ľud – Zakon sudnyj ljudem. Jeho prvá veta znie: „Pred každým právom sluší sa o Božom práve hovoriť.“
V preambule našej Ústavy čítame: „My, národ slovenský, v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva... uznášame sa prostredníctvom svojich zástupcov na tejto ústave.“ Je to pekná formulácia, ale sme si naozaj istí, že naše zákony, teoreticky vyplývajúce z tohto základného zákona, zodpovedajú tomuto cyrilo-metodskému duchovnému dedičstvu? Tento duch totiž vyžaduje, aby žiaden zákon neprotirečil morálnej norme vychádzajúcej z „Božieho práva“!
Podľa prvého článku Ústavy „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo“. Ako teda chceme aplikovať cyrilo-metodské duchovné dedičstvo? Len na úrovni vzletných fráz?
Nuž dobre, pripusťme, že je v poriadku, že „štát“ ako inštitúcia sa bude vyhýbať viazaniu sa na akúkoľvek ideológiu a náboženstvo – ale čo má robiť, ako sa má správať jednotlivec, občan, člen spoločenstva, ktoré vytvára štát?
Človek predsa nie je zviera, nekoná len inštinktívne, ale aj podľa nejakej idey, a teda vlastne transformuje do svojho života myšlienky a rozhodnutia založené na istých hodnotách a morálnych normách.
Ani problém spravodlivých zákonov a ich nestranného aplikovania nie je nový. Metodovo Napomenutie k vladárom, nazývané neraz aj Napomenutie sudcom, je len príkladom toho, ako musel aj náš prvý arcibiskup pripomínať vtedajším vladárom a sudcom, aby v prvom rade sami dodržiavali zákony a išli tak príkladom pre iných, aby „nekrivdili nikomu zo slabších, ani aby pohanský nejaký obyčaj nekonali“, aby ochraňovali manželský zväzok v jeho neporušiteľnosti.
Alebo by stálo za to, najmä dnes, keď sa v širokých vrstvách našej spoločnosti stretávame so stratou dôvery v súdy a v súdne procesy, spomenúť si na druhý článok prvého cyrilo-metodského Civilného zákonníka, ktorý ustanovoval: „Neslobodno ani raz prijímať svedkov, ktorí boli kedy usvedčení, že luhajú, prestupujú zákon Boží, alebo hovädský život vedú.“
Ak sa v duchu cyrilo-metodského dedičstva takéto kritérium uplatňuje na svedkov, o čo viac by sa malo uplatňovať na verejných predstaviteľov, najmä na tých, ktorých si slobodne volíme a ktorých môžeme slobodne poslať aj preč zo scény verejného života, najmä ak boli – a to niekedy dokonca nielen raz, ale aj viackrát – verejne usvedčení, že luhajú. .vzťah k vede a kultúre
Cyril, nazývaný aj Filozof, bol jedným z popredných predstaviteľov kultúry svojej doby. Skutočnú vedu a ozajstnú múdrosť pre neho predstavovala filozofia, ktorú definoval ako „poznávanie božských a ľudských vecí, nakoľko sa môže človek priblížiť Bohu, (keďže filozofia) učí človeka, že svojimi skutkami sa má stať obrazom a podobou toho, ktorý ho stvoril“.
Ak dnes laický svet hovorí o neprekonateľnej priepasti medzi vierou a náboženstvom na jednej strane a rozumom či vedou na druhej strane, teda o akoby neprekonateľnom konflikte medzi fides et ratio, Cyril práve naopak videl vo vede, predovšetkým v takom poznávaní, ktoré privádza dušu k múdrosti, uskutočňovanie Božieho plánu o človeku.
Solúnski bratia boli dedičmi antickej gréckej kultúry, ktorej pokračovateľkou bola stredoveká Byzancia. Ani ten najzaťatejší zástanca radikálneho laicizmu nemôže poprieť význam tohto antického dedičstva pre celú európsku, ba svetovú kultúru. Západoeurópsky svet, ktorý vznikol fúziou početných barbarských kmeňov, si vybral latinský jazyk, aby tak mohol čerpať z antickej múdrosti prefiltrovanej cez kláštorné skriptóriá a kapitulárne školy. V tomto kontexte sa idea Cyrila a Metoda vytvoriť nové písmo pre Slovanov a preložiť do ich reči Sväté Písmo a liturgické formuláre mohla javiť ako prevrat dovtedajšieho osvedčeného poriadku, ako nebezpečný vynález s nepredvídateľnými dôsledkami. .dialóg s islamom
Svätí Cyril a Metod však nie sú zaujímaví len pre svoj prínos pre evanjelizáciu Slovanov. Ešte pred príchodom k našim predkom sa stali aj protagonistami kultúrno-politického stretu s islamským svetom. Ich skúsenosť je zaujímavá aj preto, lebo problém kultúrnej, politickej a duchovnej schopnosti (alebo, žiaľ, skôr neschopnosti) odpovedať adekvátnym spôsobom na expanziu islamu, na jeho demografické, politické a kultúrne výzvy je jednou z naliehavých otázok, ktoré stoja pred dnešnou Európou. Možno na Slovensku si tento fenomén ešte dostatočne neuvedomujeme, ale je len otázkou času, kedy s ním budeme aj my nástojčivo konfrontovaní.
Byzantská ríša, občanmi ktorej boli sv. Cyril a Metod, po stáročia čelila podobným problémom – nakoniec v tomto súperení podľahla a bola vymazaná z mapy sveta. Životopisný spis Žitie Konštantína nám dosvedčuje, že Cyril počas svojej misie k Arabom nevstúpil na pôdu politickej polemiky, ale prenášal diskusiu do oblasti morálky a teológie, dokazujúc morálnu, duchovnú a doktrinálnu prevahu Kristovho zákona. Dnešný západný svet sa pokúša demokratizovať viaceré tradične islamské krajiny, exportom demokracie na krídlach stíhačiek a za zvuku bômb, dokazujúc však takto iba svoju vojenskú prevahu, ale už sa neodváži ponúknuť, ako prameň obrody pre všetky národy a kultúry, kresťanský pohľad na človeka a jeho dôstojnosť. .otvorenosť voči iným národom
Misia sv. Cyrila Metoda sa odohrávala v búrlivom období druhej polovice 9. storočia. Historické obdobie, v ktorom žili sv. Cyril a Metod, je charakterizované prienikom nových národov na európsku politickú a spoločenskú scénu.
Veľké ríše – Východorímska s centrom v Konštantínopole a Západná, Franská ríša Karola Veľkého, s obavami pozorovali na svojich hraniciach rast nových, mladých politických celkov túžiacich presadiť sa na širšej politickej scéne. Prvá reakcia veľmocí bola poznačená nedôverou, strachom a neskôr túžbou po ovládnutí. Vojenské ovládnutie však vôbec nebolo jednoduché. Preto sa Západ utiekal k politike kultúrneho ovládnutia, ktoré je najlepším prostriedkom na „pacifikáciu“ a spoločensko-politickú okupáciu.
Mladé národy však chápali nevyhnutnosť konfrontácie s predchádzajúcimi politickými jednotkami, a preto hľadali také spôsoby spolužitia, ktoré by im dovolili zachovať si vlastnú kultúrnu a politickú autonómiu.
V tomto kontexte pracujú sv. Cyril a Metod, s evanjeliovou priezračnosťou, unikajúc z politických zápletiek a straníckych rozbrojov. V ich vízii mali slovanské národy plné právo zaradiť sa medzi vtedajšie kultúrne národy Európy, a mali to urobiť tak, aby si zachovali vlastnú tvár a charakter.
Pred viac ako 1150 rokmi mal knieža Rastislav veľkú národnú politickú a duchovnú víziu: držať sa kresťanského zákona, vychovávať a vzdelávať svoj ľud, zabezpečiť mu takú samostatnosť, ktorá by bola vzorom aj pre iné národy.
Dnes stojí pred našou spoločnosťou otvorená otázky: Aké kritériá a hodnoty budeme uplatňovať pri našom zaraďovaní sa do stále viac sa globalizujúceho sveta? Aké bude miesto našej vlasti na medzinárodnom fóre? Zachováme si vlastnú tvár a charakter, alebo sa necháme zmiesť zo scény pod tlakom ekonomických výhod či hrozieb, ktoré k nám prichádzajú z nadnárodných fór a vyžadujú, aby sme si nechali postupne, krok za krokom odkrajovať z našej politickej, kultúrnej a duchovnej samostatnosti? Podobná otázka sa otvára osobitným spôsobom aj pred cirkvou, jej hierarchiou a inštitúciami. .opomenutý Rastislav
Rastislavov projekt v našich dejinách stroskotal. Rozbil sa na ľudskej zlobe a závisti. Na štátnické a duchovné ideály Rastislava sme skoro zabudli a postavili sme si na piedestál – obrazne i doslovne – vierolomného, ľahtikárskeho a expanzívneho Svätopluka, ktorého vnímame ako národného hrdinu a kráľa starých Slovákov. O jeho priateľovi Vichingovi radšej veľa nehovoríme, aby sme si nemuseli rozpačito vysvetľovať, čo sme na Slovensku urobili s byzantskou časťou cyrilo-metodského dedičstva.
A predsa, napriek tomu všetkému vklad Cyrila a Metoda do našich dejín bol taký silný, že prekonal a prekonáva všetky tieto nepriazne ľudí, osudu i histórie a je tu prítomný dodnes. A nielen u nás a pre nás. Svätí Cyril a Metod sú dnes uznávaní dokonca ako spolupatróni Európy. Text je skrátenou verziou homílie, ktorá odznela na púti v Nitre. Celý text vyšiel v tlačovom servise Konferencie biskupov Slovenska.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.