Moji blízki sú už vycvičení. Vedia, že na otázku, čo ti mám priniesť z dovolenky alebo zo služobnej cesty, odpoviem: pošli mi pohľadnicu, dám si ju na chladničku. Viem, že to bude pomaly drahšie a zložitejšie ako kúpiť suvenír z miestneho obchodíka alebo fľašu fajnového alkoholu z duty-free shopu na letisku, ale nemôžem si pomôcť. Niežeby som trpela kartofíliou resp. filokratiou a túžila po zásadnej zbierke pohľadníc. Skúšam tým len trpezlivosť a vynaliezavosť svojich blízkych a tak trochu sa obávam dňa, keď mi oznámia, že to už nejde. Mám pocit, že týmto naivným gestom prispievam k oddialeniu termínu, keď sa pohľadnice pomaly, ale iste odoberú do zabudnutia. Tam rýchlo dobehnú telegramy, ktoré boli v januári 2007 zrušené ako nerentabilná a takmer nepoužívaná služba. .návod na písanie pohľadnice
Dnes vám každý namiesto pohľadnice pošle tisíc smsiek, mmsiek, zatelefonuje. Kdekto priebežne píše cestovateľské zážitky do e-mailu či na blog, vešia fotky a videá na internet, na Facebook. Môžete vedieť o každom jeho kroku podrobnejšie, ako keď je doma. Úplne sa z toho vytratila vzdialenosť, exotika, tajomstvo, napätie a čakanie. A zo všetkého najviac príjemný dovolenkový rituál na strane odosielateľa aj adresáta. Najprv treba pochodiť stánky s pohľadnicami, vybrať tie najkrajšie, najvtipnejšie, najvýstižnejšie, najopisnejšie, také, kde sa dá do leteckého záberu nad stovkami domov nakresliť krivá šípka s nápisom „tu bývame“. Na samotné písanie si potom treba nájsť pero, pokojné miesto, dobrý drink a čas. A ešte adresu prijímateľa. To býva prvým kameňom úrazu v tomto už takmer zabudnutom poštovom dobrodružstve. Všetci máme v mobile telefónne číslo a v počítači e-mailovú adresu svojich blízkych, ale ulicu a číslo popisné? A poštové smerovacie číslo? Priamočiarejší si všetko vypýtajú od adresáta cez telefón. Sú borci, čo to robia na trikrát, podľa toho, ako postupne vypĺňajú predtlačené riadky adresy. Diplomatickejšie povahy si vypátrajú adresu sami, dobrodružnejšie napíšu adresu: pri Račanskom mýte, ten biely dom, niekde v strede.
No a potom je tu samotný obsah. Niekto len obligátne srdečne pozdraví, iný pridá podrobný opis miesta či práve vykonávanej činnosti. Niekto píše básničky, iný záhadné skratky a inotaje, ďalší kreslí. V hitparáde našej babičky dlho viedla moja pohľadnica so srdečným pozdravom z cikpauzy u Deviatich krížov na ceste do Prahy so známkou nalepenou hore nohami. To bolo moje poznávacie znamenie. Nemusela som sa ani podpísať, babička vedela, že je to odo mňa. Mimochodom, dnes sa ľudia už ani nepodpisujú, sú zvyknutí z elektronickej komunikácie, že to za nich zabezpečuje stroj. Najnáročnejšia časť adventúry sa však volá nákup známok v správnej nominálnej hodnote a nájdenie schránky alebo priamo poštového úradu. Vyhráva ten, čo to stihne vykonať do odchodu domov. A na druhej strane vyhráva prijímateľ, ktorý otvorí schránku a z pohľadnice na neho dýchne cudzokrajná atmosféra, a najmä radosť z toho, že niekto na neho na dovolenke nielen myslel, ale dal si aj tú námahu myšlienky zhmotniť. .dovolenkové pohľadnice francúzskej vrchnosti
Škoda by bolo takého pekného zvyku, i keď nie je taký starobylý ani taký obsahovo hutný ako písanie a posielanie listov. Za predchodcu pohľadníc možno považovať stredoveké rukopisné blahoželania, ktoré sa zo 17. storočia zachovali aj na Slovensku. Zväčša išlo o novoročné pozdravy, tie dovolenkové sa objavili až s prímorskými letoviskami francúzskej vrchnosti na prelome 17. a 18. storočia. Boli to vlastne listy s rodovým erbom a obrázkom miesta pobytu. O sto rokov neskôr bola v móde ako suvenír malá grafika, znázorňujúca budovy či iné stavby alebo výjavy z miestneho života. Prvé pohľadnice sa objavili až v polovici 19. storočia a dodnes sa vedú spory, čo vlastne možno pokladať za skutočnú pohľadnicu. Na prvenstvo si robia nárok Škóti i Američania. .poštová karta, pozdrav z Oravy a delostrelec
V roku 1841 si obchodník s knihami Charles Drummond z Edinburgu dal v tlačiarni natlačiť želania šťastných sviatkov na kartónový lístok. Ten bol však vložený do obálky so známkou. O dvadsať rokov neskôr si Američania John P. Carlton a Hymen Lipman z Filadelfie rovno patentovali poštovú kartu, kde na prednej strane boli vybodkované tri linky na adresu, rámček na nalepenie známky a informácia o autorských právach na tento patent. Zadná strana bola celá určená na písomnú správu adresátovi. Možno to nebola prvá pohľadnica, určite to však bol prvý korešpondenčný lístok. Volalo sa to Lipmanove karty a niektoré mali natlačené úderné self-promo ako napríklad „Naša poštová karta umožňuje rýchlu komunikáciu“ alebo „Poštová karta je lacnejšia ako listový papier a obálka“.
Cena hrala dôležitú úlohu aj pri ich rozšírení v Európe, i keď prvý návrh na zavedenie poštových lístkov z roku 1865 na nemecko-rakúskej poštovej konferencii zmietli delegáti zo stola pre obavu z narušenia zákonmi garantovaného listového tajomstva. Používanie Correspondenz-Karte za polovičnú cenu bežného poštovného, teda za dva grajciare, presadil v Rakúsku o štyri roky neskôr viedenský profesor Emanuel Herrmann. Argumentoval tým, že po zavedení lístkov sa zvýši celkový počet zásielok a teda aj príjmy štátnej pošty. Nemýlil sa. Za prvý deň sa ich predalo desaťtisíc, za prvých šesť týždňov milión. Za mesiac sa objavili v Uhorsku, potom v Nemecku, Švajčiarsku, Veľkej Británii, Belgicku, Holandsku, Kanade a tak ďalej okolo celého sveta. Doteraz najstaršou známou slovenskou pohľadnicou, ktorá prešla poštou, je karta s natlačeným textom Pozdrav z Oravy z roku 1897.
Viacero autorov sa zhoduje v tom, že prvým skutočným autorom pohľadnice je nemecký kníhkupec a tlačiar August Schwartz, ktorý v roku 1870, v čase prusko-francúzskej vojny, poslal svojím svokrovcom korešpondenčný lístok, ktorý skrášlil obrázkom delostrelca. Prvé pohľadnice boli vlastne takto vylepšené korešpondenčné lístky. Boli jednofarebné, potom sa začali ručne kolorovať a všelijako zdobiť. Prvým mestom, ktoré bolo zobrazené na pohľadnici, bola Viedeň. Ale až pohľadnice s novou Eiffelovkou v rokoch 1889-90 rozpútali ich skutočný zlatý vek. Na prelome storočí napomohli boom najmä nové technológie tlače ako litografia, svetlotlač, zinkografia, chromoheliografia, ofset, farbotlač a hĺbkotlač. Rozmohli sa hneď aj zberateľské aktivity zvané kartofília alebo filokratia.
Pohľadnice sa postupne stali významným dokumentom doby, vývoja miest a krajiny. Priniesla ich nová doba a nové technológie a podobne ako televízne hlásateľky ich zas novšia doba a novšie technológie vytláčajú do zabudnutia. Už dávno komunikáciu nezrýchľujú ani nezlacňujú, práve naopak. Stávajú sa zberateľským predmetom a čudáckou kratochvíľou. V čase Google Earth už nemusia pohľadnice dokumentovať vôbec nič, hádam len posledné hmotné dôkazy našich srdečných pozdravov zo zemegule.
Dnes vám každý namiesto pohľadnice pošle tisíc smsiek, mmsiek, zatelefonuje. Kdekto priebežne píše cestovateľské zážitky do e-mailu či na blog, vešia fotky a videá na internet, na Facebook. Môžete vedieť o každom jeho kroku podrobnejšie, ako keď je doma. Úplne sa z toho vytratila vzdialenosť, exotika, tajomstvo, napätie a čakanie. A zo všetkého najviac príjemný dovolenkový rituál na strane odosielateľa aj adresáta. Najprv treba pochodiť stánky s pohľadnicami, vybrať tie najkrajšie, najvtipnejšie, najvýstižnejšie, najopisnejšie, také, kde sa dá do leteckého záberu nad stovkami domov nakresliť krivá šípka s nápisom „tu bývame“. Na samotné písanie si potom treba nájsť pero, pokojné miesto, dobrý drink a čas. A ešte adresu prijímateľa. To býva prvým kameňom úrazu v tomto už takmer zabudnutom poštovom dobrodružstve. Všetci máme v mobile telefónne číslo a v počítači e-mailovú adresu svojich blízkych, ale ulicu a číslo popisné? A poštové smerovacie číslo? Priamočiarejší si všetko vypýtajú od adresáta cez telefón. Sú borci, čo to robia na trikrát, podľa toho, ako postupne vypĺňajú predtlačené riadky adresy. Diplomatickejšie povahy si vypátrajú adresu sami, dobrodružnejšie napíšu adresu: pri Račanskom mýte, ten biely dom, niekde v strede.
No a potom je tu samotný obsah. Niekto len obligátne srdečne pozdraví, iný pridá podrobný opis miesta či práve vykonávanej činnosti. Niekto píše básničky, iný záhadné skratky a inotaje, ďalší kreslí. V hitparáde našej babičky dlho viedla moja pohľadnica so srdečným pozdravom z cikpauzy u Deviatich krížov na ceste do Prahy so známkou nalepenou hore nohami. To bolo moje poznávacie znamenie. Nemusela som sa ani podpísať, babička vedela, že je to odo mňa. Mimochodom, dnes sa ľudia už ani nepodpisujú, sú zvyknutí z elektronickej komunikácie, že to za nich zabezpečuje stroj. Najnáročnejšia časť adventúry sa však volá nákup známok v správnej nominálnej hodnote a nájdenie schránky alebo priamo poštového úradu. Vyhráva ten, čo to stihne vykonať do odchodu domov. A na druhej strane vyhráva prijímateľ, ktorý otvorí schránku a z pohľadnice na neho dýchne cudzokrajná atmosféra, a najmä radosť z toho, že niekto na neho na dovolenke nielen myslel, ale dal si aj tú námahu myšlienky zhmotniť. .dovolenkové pohľadnice francúzskej vrchnosti
Škoda by bolo takého pekného zvyku, i keď nie je taký starobylý ani taký obsahovo hutný ako písanie a posielanie listov. Za predchodcu pohľadníc možno považovať stredoveké rukopisné blahoželania, ktoré sa zo 17. storočia zachovali aj na Slovensku. Zväčša išlo o novoročné pozdravy, tie dovolenkové sa objavili až s prímorskými letoviskami francúzskej vrchnosti na prelome 17. a 18. storočia. Boli to vlastne listy s rodovým erbom a obrázkom miesta pobytu. O sto rokov neskôr bola v móde ako suvenír malá grafika, znázorňujúca budovy či iné stavby alebo výjavy z miestneho života. Prvé pohľadnice sa objavili až v polovici 19. storočia a dodnes sa vedú spory, čo vlastne možno pokladať za skutočnú pohľadnicu. Na prvenstvo si robia nárok Škóti i Američania. .poštová karta, pozdrav z Oravy a delostrelec
V roku 1841 si obchodník s knihami Charles Drummond z Edinburgu dal v tlačiarni natlačiť želania šťastných sviatkov na kartónový lístok. Ten bol však vložený do obálky so známkou. O dvadsať rokov neskôr si Američania John P. Carlton a Hymen Lipman z Filadelfie rovno patentovali poštovú kartu, kde na prednej strane boli vybodkované tri linky na adresu, rámček na nalepenie známky a informácia o autorských právach na tento patent. Zadná strana bola celá určená na písomnú správu adresátovi. Možno to nebola prvá pohľadnica, určite to však bol prvý korešpondenčný lístok. Volalo sa to Lipmanove karty a niektoré mali natlačené úderné self-promo ako napríklad „Naša poštová karta umožňuje rýchlu komunikáciu“ alebo „Poštová karta je lacnejšia ako listový papier a obálka“.
Cena hrala dôležitú úlohu aj pri ich rozšírení v Európe, i keď prvý návrh na zavedenie poštových lístkov z roku 1865 na nemecko-rakúskej poštovej konferencii zmietli delegáti zo stola pre obavu z narušenia zákonmi garantovaného listového tajomstva. Používanie Correspondenz-Karte za polovičnú cenu bežného poštovného, teda za dva grajciare, presadil v Rakúsku o štyri roky neskôr viedenský profesor Emanuel Herrmann. Argumentoval tým, že po zavedení lístkov sa zvýši celkový počet zásielok a teda aj príjmy štátnej pošty. Nemýlil sa. Za prvý deň sa ich predalo desaťtisíc, za prvých šesť týždňov milión. Za mesiac sa objavili v Uhorsku, potom v Nemecku, Švajčiarsku, Veľkej Británii, Belgicku, Holandsku, Kanade a tak ďalej okolo celého sveta. Doteraz najstaršou známou slovenskou pohľadnicou, ktorá prešla poštou, je karta s natlačeným textom Pozdrav z Oravy z roku 1897.
Viacero autorov sa zhoduje v tom, že prvým skutočným autorom pohľadnice je nemecký kníhkupec a tlačiar August Schwartz, ktorý v roku 1870, v čase prusko-francúzskej vojny, poslal svojím svokrovcom korešpondenčný lístok, ktorý skrášlil obrázkom delostrelca. Prvé pohľadnice boli vlastne takto vylepšené korešpondenčné lístky. Boli jednofarebné, potom sa začali ručne kolorovať a všelijako zdobiť. Prvým mestom, ktoré bolo zobrazené na pohľadnici, bola Viedeň. Ale až pohľadnice s novou Eiffelovkou v rokoch 1889-90 rozpútali ich skutočný zlatý vek. Na prelome storočí napomohli boom najmä nové technológie tlače ako litografia, svetlotlač, zinkografia, chromoheliografia, ofset, farbotlač a hĺbkotlač. Rozmohli sa hneď aj zberateľské aktivity zvané kartofília alebo filokratia.
Pohľadnice sa postupne stali významným dokumentom doby, vývoja miest a krajiny. Priniesla ich nová doba a nové technológie a podobne ako televízne hlásateľky ich zas novšia doba a novšie technológie vytláčajú do zabudnutia. Už dávno komunikáciu nezrýchľujú ani nezlacňujú, práve naopak. Stávajú sa zberateľským predmetom a čudáckou kratochvíľou. V čase Google Earth už nemusia pohľadnice dokumentovať vôbec nič, hádam len posledné hmotné dôkazy našich srdečných pozdravov zo zemegule.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.