Soulmen, Prúdy, Collegium Musicum, Fermata či Blue Effect, Jaroslav Hutka či Slnovrat, rock, folk aj džez. Fedor Frešo už dnes patrí do pomyselnej Dvorany slávy, ale zďaleka ešte nie medzi sklerózou hrdzavejúce muzikantské „staré železo“. Svedčí o tom nielen portfólio jeho aktívnych hudobníckych, minulých a súčasných remeselných činností, /ne/hudobných záujmov a zručností, ale aj schopnosť ustavičného vývoja, objavovania nových možností sebarealizácie a prezentácie.
Má na čom stavať – jeho rodinná anamnéza aj genetický potenciál sú výborné (otec Tibor Frešo – dirigent a skladateľ európskeho významu, teta Zita Hudcová - Frešová – operná speváčka a pedagogička) a keď k tomu pridáme prirodzenú zvedavosť, vzdelanie, chuť učiť sa a určitú pokoru, niekedy tak trocha machiavellisticky „šedej eminencie“ – portrét je takmer hotový. Fedor však o sebe hovorí najradšej sám, a tak sa rozhodol zverejniť autobiografické záznamy „zo šuplíka“ nielen sprostredkovane (ako je to v monografiách o Dežovi Ursinym alebo Collegiu Musicu), ale aj „vlastnou rukou“. Je to pomerne logické a ústretové.
Popri biografiách hudobných skupín aj sólistov, ktoré spisujú a kompilujú rozliční publicisti, je pre zvedavého čitateľa – človeka pátrajúceho po autentických informáciách a rozličnostiach – vhodnejšie, aby dostal na konzumáciu autentické riadky takpovediac priamo od prameňa. To prezentuje činorodý Frešo s dôslednosťou, ktorá ho charakterizuje pri vedení basovej linky. Ponúka denníkovo spísaný a s nadhľadom korigovaný časozberný rešerš svojej muzikantskej kariéry, spoločenských udalostí a osobného života, pričom sa láskavo aj s vonnegutovskou (seba)iróniou nezriedka „obtrie“ nielen o vzdialených, ale aj o najbližších spolubojovníkov a príbuzných. Knižka nemá veľa zbytočných slov a hoci plynie spontánne, je presná – niekedy až nepríjemne. Lapsus sa vyskytne sporadicky (basovým gitaristom a spevákom prvej zostavy The Progress Organization bol Emanuel „Sidi“ Sideriris!). Pri čítaní sa dostávame do zákulisia bežného života kapiel minulosti aj aktuálnych časov (nahrávanie, koncertovanie, cestovanie, ponorkové choroby, personálne zmeny), úradníckych kancelárií, boja o „holé prežitie“ v absurdných zamestnaniach pred železnou oponou, neustáleho „vzlietania z popola“, kuchárskeho a nástrojárskeho umenia, producentskej činnosti k prameňom životaschopnosti. Frešo mal neoddiskutovateľný vplyv aj na skupiny a zoskupenia, v ktorých hral kratšie (M. Efekt, Klobása) alebo epizodicky (pesničkárske združenie Slnovrat, Jednofázové kvasenie). Keďže neustále (prakticky od začiatku kariéry) pôsobí taktiež v rozličných džezových zoskupeniach (v T&R Band a Traditional Club Bratislava hral prakticky s „každým“), dozvedáme sa veľmi veľa aj o tomto regióne jeho muzikantského a osobného života. Osobitý prínos prestavuje bonusová príloha publikácie Platne môjho života, ktorá prezrádza košatosť Frešovho pisateľského talentu – jeho postrehy, úvahy a diagnostika obľúbených nahrávok by si zaslúžili väčší priestor a takto zostavený materiál by bol určite bestsellerom. O to viac sa môžeme tešiť na pripravovaný titul Rocková Bratislava, ktorý Fedor napísal spolu s niekdajším spoluhráčom z Fermaty – renesančným klávesistom a scénografom Tomášom Berkom.
Knižka Sideman s množstvom raritných fotografií je popri neoddiskutovateľnom vklade do novodobej histórie slovenskej hudby aj insitnou sociologickou štúdiou ostatných piatich desaťročí. Je o človeku, ktorý zopárkrát „padol na hubu“, vedel sa a vie pomýliť, ale nevzdáva sa a v princípe je reálny optimista. V našich časoch stále vzácny úkaz.
Fedor Frešo: Sideman. Vyd. Marenčin PT, Bratislava 2011 Autor je publicista, lekár a pesničkár.
Má na čom stavať – jeho rodinná anamnéza aj genetický potenciál sú výborné (otec Tibor Frešo – dirigent a skladateľ európskeho významu, teta Zita Hudcová - Frešová – operná speváčka a pedagogička) a keď k tomu pridáme prirodzenú zvedavosť, vzdelanie, chuť učiť sa a určitú pokoru, niekedy tak trocha machiavellisticky „šedej eminencie“ – portrét je takmer hotový. Fedor však o sebe hovorí najradšej sám, a tak sa rozhodol zverejniť autobiografické záznamy „zo šuplíka“ nielen sprostredkovane (ako je to v monografiách o Dežovi Ursinym alebo Collegiu Musicu), ale aj „vlastnou rukou“. Je to pomerne logické a ústretové.
Popri biografiách hudobných skupín aj sólistov, ktoré spisujú a kompilujú rozliční publicisti, je pre zvedavého čitateľa – človeka pátrajúceho po autentických informáciách a rozličnostiach – vhodnejšie, aby dostal na konzumáciu autentické riadky takpovediac priamo od prameňa. To prezentuje činorodý Frešo s dôslednosťou, ktorá ho charakterizuje pri vedení basovej linky. Ponúka denníkovo spísaný a s nadhľadom korigovaný časozberný rešerš svojej muzikantskej kariéry, spoločenských udalostí a osobného života, pričom sa láskavo aj s vonnegutovskou (seba)iróniou nezriedka „obtrie“ nielen o vzdialených, ale aj o najbližších spolubojovníkov a príbuzných. Knižka nemá veľa zbytočných slov a hoci plynie spontánne, je presná – niekedy až nepríjemne. Lapsus sa vyskytne sporadicky (basovým gitaristom a spevákom prvej zostavy The Progress Organization bol Emanuel „Sidi“ Sideriris!). Pri čítaní sa dostávame do zákulisia bežného života kapiel minulosti aj aktuálnych časov (nahrávanie, koncertovanie, cestovanie, ponorkové choroby, personálne zmeny), úradníckych kancelárií, boja o „holé prežitie“ v absurdných zamestnaniach pred železnou oponou, neustáleho „vzlietania z popola“, kuchárskeho a nástrojárskeho umenia, producentskej činnosti k prameňom životaschopnosti. Frešo mal neoddiskutovateľný vplyv aj na skupiny a zoskupenia, v ktorých hral kratšie (M. Efekt, Klobása) alebo epizodicky (pesničkárske združenie Slnovrat, Jednofázové kvasenie). Keďže neustále (prakticky od začiatku kariéry) pôsobí taktiež v rozličných džezových zoskupeniach (v T&R Band a Traditional Club Bratislava hral prakticky s „každým“), dozvedáme sa veľmi veľa aj o tomto regióne jeho muzikantského a osobného života. Osobitý prínos prestavuje bonusová príloha publikácie Platne môjho života, ktorá prezrádza košatosť Frešovho pisateľského talentu – jeho postrehy, úvahy a diagnostika obľúbených nahrávok by si zaslúžili väčší priestor a takto zostavený materiál by bol určite bestsellerom. O to viac sa môžeme tešiť na pripravovaný titul Rocková Bratislava, ktorý Fedor napísal spolu s niekdajším spoluhráčom z Fermaty – renesančným klávesistom a scénografom Tomášom Berkom.
Knižka Sideman s množstvom raritných fotografií je popri neoddiskutovateľnom vklade do novodobej histórie slovenskej hudby aj insitnou sociologickou štúdiou ostatných piatich desaťročí. Je o človeku, ktorý zopárkrát „padol na hubu“, vedel sa a vie pomýliť, ale nevzdáva sa a v princípe je reálny optimista. V našich časoch stále vzácny úkaz.
Fedor Frešo: Sideman. Vyd. Marenčin PT, Bratislava 2011 Autor je publicista, lekár a pesničkár.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.