Už viem, čo to je. Teraz mi to došlo. Očistec, Emilo. To je presne ono. Cítiš sa blbo a nevieš, čo bude nasledovať. Ak ochorieš, tak je to peklo, ale aspoň vieš, na čom si. Musíš brať lieky a nesmieš veľmi vyskakovať, lebo v tomto veku, Emilo, ťa na lopatky môže položiť aj nádcha. Uvidíme, čo sa z toho vykľuje. Ale predstav si, že práve v tomto neutešenom stave začal som písať básne. No, básne.... Sú to skôr také výlevy, alebo čo ja viem čo. Niekedy to má blízko k filozofovaniu, k čomu som ja teda nikdy blízko nemal, ale došlo to, tak čo s tým narobíš. Napríklad: „Chcel by som byť mačo, ale neviem načo.“ To je taký povzdych toho, ktorý vie jak na to, ale už mu to nejde. Vieš, jako to myslím, nemusím vysvetľovať. Alebo: „ Netiskaj ju o múr, nepreskočíš Amur“. Tým som chcel povedať, že ak už nemáš dosť sily, tak to radšej vzdaj. Ten Amur, to je, jako hovoria básnici, metafora. To len aby si to nebral doslovne. Inak, Amur je ruská rieka, to si iste pamätáš zo školy, Amur, Kara-kum Kyzyl-kum, Suche Bator, Čurila Plenkovič, to sú mená riek, púští a ľudí, ktoré mi ostali v hlave zo školských čias a neviem, čo s nimi. Suche Bator bol mongolský komunista, ktorý sa dostal až do Kremľa k Leninovi, Čurila Plenkovič bol tiež nejaký hrdina, ale Lenina asi nepoznal, Jožo Majdán dostal trojku z mravov vo štvrtej B, lebo keď sa učka pýtala, že kto to je, povedal, že nejaký chudák, čo čural do plenek. Tak som zložil toto: „Keď Čurila čural, prečural aj Ural“. To je pre dnes všetko, Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.