Modus víťazí
Koncom 60. rokov sme sa s Modusom zúčastnili na prvom beatovom festivale v Bratislave, na ktorom sme hneď zvíťazili. Pamatám si vtedy článok v bratislavskom Večerníku s titulkom Modus víťazí.To je pekná spomienka, ale mám aj iné. Iba náhodou som vtedy unikol policajnej raziii na Korze, kde mnohých naložili do „zelených antonov” a ostrihali dohola. Tlačenica osobností
Janka Lehotského sme prijali do Modusu, pretože skladal vlastné pesničky a my sme sa chceli posunúť ďalej s pôvodným repertoárom. Definitívne sme prerazili s pesničkou Úsmev a odvtedy sme nepoznali nič iné ako vypredané koncerty. Paradoxne toto naše víťazstvo na Bratislavskej lýre zabrzdilo vydanie našej LP pre negatívnu kritiku vo vtedajšom Rudom Práve, ale aj tak sa to asi nedalo zastaviť. V skupine sme mali Mariku Gombitovú, autorsky som začal prispievať aj ja a neskôr som priviedol do kapely Laca Lučeniča. A vtedy tam pravdepodobne nastala tlačenica osobností. Hoci ja som to tak nepociťoval a pravdepodobne by som z Modusu sám neodišiel. Keď sme potom traja „odídení” – Laco, Dušan Hájek a ja – v roku 1980 založili skupinu Limit, vnímal som to ako dobrodružstvo. Moja sólová kariéra sa začala tak, že ktosi na Slovkoncerte vyhlásil, že nám zorganizujú koncerty iba vtedy, keď budú plagátované ako Miroslav Žbirka a skupina Limit. Naše prvé vystúpenia sa opierali o album Doktor Sen, ktorý som vydal ešte ako člen Modusu, ale už pod vlastným menom. Ďalší, kto ma svojím spôsobom vykopol na sólovú dráhu, bol Kamil Peteraj, ktorý otextoval moje pesničky a Laco Lučenič, ktorý ma povzbudzoval v ich písaní a mnohé z nich zaranžoval. Brat Laco
Počas Bratislavskej lýry sme s Limitom vystúpili s vlastným blokom a tam si ma pri spievaní Balady o poľných vtákoch všimol istý „západonemecký” producent. To malo za následok, že moje piesne vyšli na albume v Nemecku a iných západoeuropských krajinách. V roku 1982 som zvíťazil na festivale populárnej hudby v rakúskom Villachu s anglickou verziou piesne V slepých uličkách (Love Song). Keďže to dávali v priamom prenose v rakúskej telke, mnohí to videli aj u nás. To sa spojilo s ďalším priamym prenosom z Bratislavskej lýry, kde sme súťažili ako Limit s pesničkou Biely kvet a ja ako sólista s Atlantídou. A zrazu som bol prvým Zlatým slávikom zo Slovenska.To všetko sa dialo v pomerne rýchlom časovom slede a my sme popri tom ustavične koncertovali. Bolo to únavné a pomerne stresujúce, takže keď na to dnes spomínam, vybavujú sa mi rôzne veci dosť chaoticky. Minule som rozosmial jedného moderátora, že sa vo svojem minulosti orientujem podľa vydaných albumov. Možno je to preto, že mi o nahrávanie vlastných pesničiek išlo najviac. Mal som veľké šťastie, že som mal vedľa seba Kamila, Laciho a ďalších. Navyše na Laca spomínam aj ako na akúsi spriaznenú dušu, možno mi vtedy nahrádzal mojich bratov. Bol to človek, ktorý poznal všetky skupiny, ktoré som mal rád, smial sa na tom istom, na čom som sa smial ja a podobne. V inom kupé
V 80. rokoch prišla ďalšia osudová vec v mojom živote a ja som stretol Katku, to malo neskôr za následok, že som sa „oženil do Prahy”. Začal som spolupracovať s luďmi ako David Koller, Ivan Král a objavil som pre seba aj mladých chlapcov Aleša Zenkla a Honzu Horáčka, s ktorými som nahral Modrý album a tiež ten najnovší pod názvom Empatia, absolvovali so mnou aj všetky koncerty, naposledy Symphonic Tour na Slovensku. Kedysi, keď som začínal a aj neskôr, som si nevedel predstaviť, že by som mohol v roku 2011 hrať a spievať. Dnes si v tejto chvíli s prekvapením uvedomujem, že pripravujem paralelne dva albumy – jeden so symfonickým orchestrom, druhý s kapelou. Vlak, skrátka, ide ďalej, iba ja sedím v inom kupé. Miro Žbirka (nar. 1952) je jedným z najznámejších slovenských pesničkárov a hitmakerov. Vôbec prvý slovenský Zlatý Slávik. Jeho hudobné korene sú jednozačne v šesťdesiatych rokoch, aj keď sa presadil až v ďalšej dekáde, ako jeden zo spevákov skupiny Modus. Po odchode z kapely šiel na sólovú dráhu, počas ktorej ho sprevádzala skupina Limit. Nahral štrnásť radových albumov, posledný Empatia vyšiel v roku 2009. Jeho ostatným projektom je DVD fil Empatia v obrazoch, v ktorom svojich fanúšikov sprevádza po svojich obľúbených miestach v Británii.
Koncom 60. rokov sme sa s Modusom zúčastnili na prvom beatovom festivale v Bratislave, na ktorom sme hneď zvíťazili. Pamatám si vtedy článok v bratislavskom Večerníku s titulkom Modus víťazí.To je pekná spomienka, ale mám aj iné. Iba náhodou som vtedy unikol policajnej raziii na Korze, kde mnohých naložili do „zelených antonov” a ostrihali dohola. Tlačenica osobností
Janka Lehotského sme prijali do Modusu, pretože skladal vlastné pesničky a my sme sa chceli posunúť ďalej s pôvodným repertoárom. Definitívne sme prerazili s pesničkou Úsmev a odvtedy sme nepoznali nič iné ako vypredané koncerty. Paradoxne toto naše víťazstvo na Bratislavskej lýre zabrzdilo vydanie našej LP pre negatívnu kritiku vo vtedajšom Rudom Práve, ale aj tak sa to asi nedalo zastaviť. V skupine sme mali Mariku Gombitovú, autorsky som začal prispievať aj ja a neskôr som priviedol do kapely Laca Lučeniča. A vtedy tam pravdepodobne nastala tlačenica osobností. Hoci ja som to tak nepociťoval a pravdepodobne by som z Modusu sám neodišiel. Keď sme potom traja „odídení” – Laco, Dušan Hájek a ja – v roku 1980 založili skupinu Limit, vnímal som to ako dobrodružstvo. Moja sólová kariéra sa začala tak, že ktosi na Slovkoncerte vyhlásil, že nám zorganizujú koncerty iba vtedy, keď budú plagátované ako Miroslav Žbirka a skupina Limit. Naše prvé vystúpenia sa opierali o album Doktor Sen, ktorý som vydal ešte ako člen Modusu, ale už pod vlastným menom. Ďalší, kto ma svojím spôsobom vykopol na sólovú dráhu, bol Kamil Peteraj, ktorý otextoval moje pesničky a Laco Lučenič, ktorý ma povzbudzoval v ich písaní a mnohé z nich zaranžoval. Brat Laco
Počas Bratislavskej lýry sme s Limitom vystúpili s vlastným blokom a tam si ma pri spievaní Balady o poľných vtákoch všimol istý „západonemecký” producent. To malo za následok, že moje piesne vyšli na albume v Nemecku a iných západoeuropských krajinách. V roku 1982 som zvíťazil na festivale populárnej hudby v rakúskom Villachu s anglickou verziou piesne V slepých uličkách (Love Song). Keďže to dávali v priamom prenose v rakúskej telke, mnohí to videli aj u nás. To sa spojilo s ďalším priamym prenosom z Bratislavskej lýry, kde sme súťažili ako Limit s pesničkou Biely kvet a ja ako sólista s Atlantídou. A zrazu som bol prvým Zlatým slávikom zo Slovenska.To všetko sa dialo v pomerne rýchlom časovom slede a my sme popri tom ustavične koncertovali. Bolo to únavné a pomerne stresujúce, takže keď na to dnes spomínam, vybavujú sa mi rôzne veci dosť chaoticky. Minule som rozosmial jedného moderátora, že sa vo svojem minulosti orientujem podľa vydaných albumov. Možno je to preto, že mi o nahrávanie vlastných pesničiek išlo najviac. Mal som veľké šťastie, že som mal vedľa seba Kamila, Laciho a ďalších. Navyše na Laca spomínam aj ako na akúsi spriaznenú dušu, možno mi vtedy nahrádzal mojich bratov. Bol to človek, ktorý poznal všetky skupiny, ktoré som mal rád, smial sa na tom istom, na čom som sa smial ja a podobne. V inom kupé
V 80. rokoch prišla ďalšia osudová vec v mojom živote a ja som stretol Katku, to malo neskôr za následok, že som sa „oženil do Prahy”. Začal som spolupracovať s luďmi ako David Koller, Ivan Král a objavil som pre seba aj mladých chlapcov Aleša Zenkla a Honzu Horáčka, s ktorými som nahral Modrý album a tiež ten najnovší pod názvom Empatia, absolvovali so mnou aj všetky koncerty, naposledy Symphonic Tour na Slovensku. Kedysi, keď som začínal a aj neskôr, som si nevedel predstaviť, že by som mohol v roku 2011 hrať a spievať. Dnes si v tejto chvíli s prekvapením uvedomujem, že pripravujem paralelne dva albumy – jeden so symfonickým orchestrom, druhý s kapelou. Vlak, skrátka, ide ďalej, iba ja sedím v inom kupé. Miro Žbirka (nar. 1952) je jedným z najznámejších slovenských pesničkárov a hitmakerov. Vôbec prvý slovenský Zlatý Slávik. Jeho hudobné korene sú jednozačne v šesťdesiatych rokoch, aj keď sa presadil až v ďalšej dekáde, ako jeden zo spevákov skupiny Modus. Po odchode z kapely šiel na sólovú dráhu, počas ktorej ho sprevádzala skupina Limit. Nahral štrnásť radových albumov, posledný Empatia vyšiel v roku 2009. Jeho ostatným projektom je DVD fil Empatia v obrazoch, v ktorom svojich fanúšikov sprevádza po svojich obľúbených miestach v Británii.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.