Typicky pre Bažant Pohodu, ktorá je známa svojou striktnosťou v dodržiavaní časového rozpisu, sa Portishead zjavili na hlavnom pódiu na minútu presne v najsledovanejšom čase – hodinu pred polnocou. Posilnení dvoma inštrumentalistami z džezovej formácie Get The Blessing, ktorá vystúpila o čosi neskôr na vedľajšom stagei, odštartovali samplom brazílskeho umelca presviedčajúceho, že to, čo si zasadíme, si aj zožneme. Tak, ako tento poetický fragment, akoby úplne vytrhnutý z reality, otváral tretí album britskej legendy, stal sa aj úvodom ich prvého živého vystúpenia na Slovensku. Vďaka prudkému tempu a narastajúcej vrstve syntetizátorov zafungovala prvá skladba Silence ako katalyzátor temnej atmosféry a sugestívne gesto zmeny. Prerodu, ktorým si kapela prechádzala plných desať rokov, aby inovovala zvuk, no jadro ponechala nezmenené.
Aj keď bola zmes drsných gitár, mechanicky presných bicích a ľadovo rezavých synťákov omamná, všetci zatajene očakávali, keď sa spoza ich oparu vynorí zronený a nástojčivý spev Beth Gibbonsovej. Speváčka, ktorá dala hlas inštrumentálnemu telu a dušu geniálnemu hudobnému mozgu, sa zjavila oblečená jednoducho, v čiernom, a spustila svoj krehko-drsný nárek. Presne ten moment, keď sa spojili všetky tie esenciálne súčasti hudby Portishead, vyvolal pocity triumfu a zároveň úplnej jednoduchosti – trojica umelcov prenáša do svojho koncertu pocity, ktoré majú silu pohnúť dvadsaťpäťtisícovým davom.
Postupy kompozície a aranžovania sa síce medzi troma albumami kapely dosť odlišovali, výsledným efektom však bola vždy podobná temná melanchólia. Miešanie starých skladieb v zľahka aktualizovaných podobách s ich novým materiálom sa ukázalo výbornou stratégiou. Na ich „nový začiatok” z tretej nahrávky nadviazali symbolicky piesňou Mysterons, ktorou otvárali svoj debutový album Dummy. Ich koncertné podoby boli natoľko silné a plynulé, že zotreli pätnásťročný rozdiel ich vzniku. Zážitok ešte zintenzívnili pôsobivé a štýlové čierno-biele vizualizácie spájajúce dianie na pódiu s dynamickými abstraktnými halucináciami.
Vrchol koncertu si našiel určite každý divák, no medzi emocionálne najvypätejšie patrila predĺžená verzia vojensky surovej Machine Gun, ktorá dokumentuje jednu z najefektnejších deštrukcií melódie a citovosti za poslednú dekádu populárnej hudby. Spolu so strednou pasážou dlho očakávanej Glory Box sa diváci opäť utvrdili v dojme, že Portishead sú už viac dospelým psychedelickým rockom, než elektronickou náladovkou, za ktorú ich dlho považovali.
Keď dozneli posledné záchvevy industriálne ladenej Threads a kapela sa vytratila z pódia, zmocnil sa ma neurčitý strach, že ich hodina sa naplnila a prídavok už nestihnú. Príjemným prekvapením bol ich návrat v podobe balady Roads, keď trenčianske letisko doslova stíchlo, aby sa nasýtilo tohto smutno-krásneho žalmu. Ako sa na novoobjavených progresívnych rockerov patrí, koncert uzavreli divokou jazdou We Carry On.Beth Gibbonsová nečakane odhodila masku utiahnutosti a nečakane zbehla z pódia podať ruky celému prednému radu, čím zakončila vystúpenie, ktoré sama označila ako „amazing.”
Ešte pred koncertom to vyzeralo na obrovskú búrku s krupobitím, no jediná smršť, ktorá sa v ten večer odohrala, bola riava energie a nástojčivosti, sálajúca z Portishead, ktorí ešte stále majú čo povedať.
Aj keď bola zmes drsných gitár, mechanicky presných bicích a ľadovo rezavých synťákov omamná, všetci zatajene očakávali, keď sa spoza ich oparu vynorí zronený a nástojčivý spev Beth Gibbonsovej. Speváčka, ktorá dala hlas inštrumentálnemu telu a dušu geniálnemu hudobnému mozgu, sa zjavila oblečená jednoducho, v čiernom, a spustila svoj krehko-drsný nárek. Presne ten moment, keď sa spojili všetky tie esenciálne súčasti hudby Portishead, vyvolal pocity triumfu a zároveň úplnej jednoduchosti – trojica umelcov prenáša do svojho koncertu pocity, ktoré majú silu pohnúť dvadsaťpäťtisícovým davom.
Postupy kompozície a aranžovania sa síce medzi troma albumami kapely dosť odlišovali, výsledným efektom však bola vždy podobná temná melanchólia. Miešanie starých skladieb v zľahka aktualizovaných podobách s ich novým materiálom sa ukázalo výbornou stratégiou. Na ich „nový začiatok” z tretej nahrávky nadviazali symbolicky piesňou Mysterons, ktorou otvárali svoj debutový album Dummy. Ich koncertné podoby boli natoľko silné a plynulé, že zotreli pätnásťročný rozdiel ich vzniku. Zážitok ešte zintenzívnili pôsobivé a štýlové čierno-biele vizualizácie spájajúce dianie na pódiu s dynamickými abstraktnými halucináciami.
Vrchol koncertu si našiel určite každý divák, no medzi emocionálne najvypätejšie patrila predĺžená verzia vojensky surovej Machine Gun, ktorá dokumentuje jednu z najefektnejších deštrukcií melódie a citovosti za poslednú dekádu populárnej hudby. Spolu so strednou pasážou dlho očakávanej Glory Box sa diváci opäť utvrdili v dojme, že Portishead sú už viac dospelým psychedelickým rockom, než elektronickou náladovkou, za ktorú ich dlho považovali.
Keď dozneli posledné záchvevy industriálne ladenej Threads a kapela sa vytratila z pódia, zmocnil sa ma neurčitý strach, že ich hodina sa naplnila a prídavok už nestihnú. Príjemným prekvapením bol ich návrat v podobe balady Roads, keď trenčianske letisko doslova stíchlo, aby sa nasýtilo tohto smutno-krásneho žalmu. Ako sa na novoobjavených progresívnych rockerov patrí, koncert uzavreli divokou jazdou We Carry On.Beth Gibbonsová nečakane odhodila masku utiahnutosti a nečakane zbehla z pódia podať ruky celému prednému radu, čím zakončila vystúpenie, ktoré sama označila ako „amazing.”
Ešte pred koncertom to vyzeralo na obrovskú búrku s krupobitím, no jediná smršť, ktorá sa v ten večer odohrala, bola riava energie a nástojčivosti, sálajúca z Portishead, ktorí ešte stále majú čo povedať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.