Všetky veľké európske letné festivaly sa snažia o multimediálny obsah, no väčšinou sa rozširovanie dotkne žánrovej a priestorovej novosti, málokedy sa však organizátori obzrú naspäť o storočie, alebo aj viac. Preto je pre mňa asi najväčším potešením čoraz intenzívnejšie zaraďovanie klasickej hudby ako integrálnej súčasti programu. Tento netradičný prístup predstavuje len jeden z viacerých indikátorov lákavej pestrosti Bažant Pohody. .klasika
Po minuloročnom úspechu Štyroch ročných období sa na hlavné pódium v sobotné popoludnie vrátil komorný orchester mesta Trenčína s ďalšou perlou z tvorby Antonia Vivaldiho. Tentoraz to bolo menej chytľavé a všeobecne známe, no nemenej epické predstavenie Vivaldiho Glórie. Už s ležérne usadenými inštrumentalistami, pohltenými náročnými aranžmánmi, sa dalo spolucitiť pre ich boj s pekelnou horúčavou, no ako sa musel cítiť zbor Chorus Alea striktne rozostavený v dlhých plášťoch za nimi? Možno aj stekajúci pot a húfy hmyzu ich stimulovali na dych-zatajujúci výsledok. Je úžasné, že aj na festivale s nadbytkom audio-vizuálnych podnetov a ruchu dokázal orchester vyčariť duchovne povznášajúcu atmosféru a znovu rozdúchať úctu k starému umeniu.
Podobne, ako je Bažant Pohoda nenapodobniteľným letným festivalom na Slovensku, tak sú aj Konvergencie každoročným nenahraditeľným zážitkom pre milovníka klasiky. Kúsok z nich sa presunul aj na trenčianske letisko v podobe zoskupenia Cello Coloseum. Spočiatku sa zdalo, že títo ôsmi violončelisti so sebou priniesli len monumentálnu ťažkosť skorej Bachovej tvorby. Pokračovanie dielami Rodiona Ščedrina a Arvo Pärta podporilo obdiv k ich brilantnému umeniu, ale až prearanžované skladby Mariána Vargu, Jimmyho Hendrixa či Kurta Cobaina rozprúdili nadšenie v publiku a potvrdili flexibilitu týchto umelcov zo štyroch rôznych krajín. Chvíľami dramatické, inokedy žartovné, neskôr nádherné – tak znelo ich láskanie strún rozvášneným sláčikom. .pulp a M.I.A.
Za klasikou možno pravidelne chodiť do filharmónie či opery, no hviezdy, ktoré sa tohto roku na festivale predviedli, nenájdete postávať len tak za rohom. K návratu dinosaurov Pulp som bol najprv skeptický a utvrdzovala ma v tom aj bombastická projekcia žúrkových dvojjazyčných sloganov, premietaných laserom na obrovské plátno zahaľujúce pódium. Niekoľko hlúpostí (máš chuť na pohárik?) a zopár preklepov (anglické slovo bar preložené ako var) tento pocit ešte zvýšili. Priznávam sa však, že energia a odhodlanie ich frontmana Jarvisa Cockera ma dostala. Stávka na ich najväčšie hity im vyšla – Jarvis skákal, kričal, pózoval a s kapelou si koncert zjavne užíval – a všetky generácie fanúšikov s nimi. Bezprostredná komunikatívnosť a čierny humor (od neblahých kolotočových zážitkov až k masturbácii) už len potvrdili jeho britský pôvod. Našťastie, bola to len tá čerešnička na dobre namiešanom kokteile.
Kým Pulp predviedli elegantný a dospelý britký humor, na mladú živelnú zábavu stavila ďalšia hviezda, M.I.A. Provokáciu, hluk a chaos musel očakávať každý, kto počul aspoň jednu z jej piesní. Do svojej bombastickej šou zahrnula absolútne všetko dráždivé. Dážď farieb, tony hlukov a desiatky výstrelov zo samopalu, ktoré nepotrebovali žiadne bližšie vysvetlenie. Maya je odpoveďou pre ľudí, pre ktorých je nápadný transvestitovský elektro-popík Lady Gaga primäkký a neautentický. Cirkus sa však v čase zmenil na väzenský tábor a úkryt militantných teroristov, ktorí si užívajú tú najlepšiu párty pred chystanou explóziou. Ten výbuch je tu však stále, Maya kričí, že sa narodila slobodná a ľudia s ňou. A aj keď bolo tohto etno chaosu niekedy až priveľa, M.I.A. na Bažant Pohode najlepšie zo všetkých účinkujúcich predviedla, ako sa robí nápaditý pop dvadsiateho prvého storočia s vlastnou tvárou. .lamb a Imogen
Strachom z nedostatku vlastného zvuku určite nemusí trpieť britská dvojica Lamb. Tí ešte pred koncertom vraveli, že nervozita, ktorú pred ním zažívajú je skôr príjemným vzrušením ako trémou. To sa prenieslo aj do ich vystúpenia: uvoľnený a emotívny spev Lou Rhodes znel ešte intenzívnejšie, ako na jej sólových nahrávkach a Andy Barlow si za svojimi elektronickými mašinkami masu ľudí pod pódiom doslova vychutnával. Diváci ho očarili dokonca natoľko, že sa nechal unášať desiatkami rúk do stredu a naspäť.
Príjemná extáza sa niesla aj zmesou ich klasík a piesní z nového albumu 5. Netrpím zaujatosťou voči ich novej nahrávke, ktorej som venoval už desiatky hodín, no aj živé verzie mnohých skladieb z päťky zneli akosi plocho a jednoliato. Samozrejme, neporovnávam ich s baladami Gabriel či Górecki, ktoré nemohli vynechať. Tak či onak, jeden zo snov Michala Kaščáka – dotiahnuť Lamb na Bažant Pohodu – dopadol čarovne a s úprimným úsmevom na perách.
Nie všetky legendy však potvrdili svoj štatút ťaháka. Imogen Heap pôsobila ako na standby comedy, pričom sa bezdôvodne zabávala na vlastných položartoch. Nanešťastie to nevyvážila ani hudbou, ktorá pozostávala z nesúvislej zmesi motívov, náhodných zvukov chutných hračiek rozmiestnených po pódiu a jej príjemného, no ničím špeciálneho hlasu. Rovnako boli opakom slova pohoda Public Image Ltd. Napriek tomu, že znieť pekelne mimo je základom ich hudby, mňa táto samoúčelná, nerozvinutá surovosť nepresvedčila. Nezaujímavý bol aj návrat slovenskej kapely Le Payaco, hrajúcej prevažne opočúvané hity, ktoré zneli nevýrazne, čomu určite nepomohlo ani minimum komunikácie s obrovským publikom. .veľkí malí
Veľké mená priťahujú na festival masy, no práve neznámi umelci zvyknú pripraviť tie najpríjemnejšie prekvapenia. Takým bola napríklad slovenská formácia Cluster Ensemble, ktorá predstavila svoj voľný koncept nazvaný obývačka. Zoskupenie umelcov z najrôznejších oblastí nahradilo typicky megalomanské slová uhrančivým rytmom a veľké gestá úžasnou originalitou. Paletu nápadov pretransformovaných do fragmentov zvukov a motívov predviedli hrou na detský klavír, neustále vylepšovanie rytmu vyťukávaného drevenými paličkami či vzývaním zvukov z naplnených vínových pohárov. Ich hravosť a kreativita očarila jednoduchosťou myšlienky a dotiahnutosťou k tej najvtipnejšej pointe.
Naopak, nepríjemným sklamaním bola sľubná britská trojica Esben And The Witch, ktorým na festival neprišli nástroje ani technika. Ani z požičaných inštrumentov nevyčarili nič prekvapivé a celé ich vystúpenie bolo procesom budovania niečoho obrovského, čo však neprišlo a Esben len zmizli v temnote napätia bez akéhokoľvek vyvrcholenia.
Hudba je síce hlavným ťahúňom Bažant Pohody (a mojou najväčšou láskou), no pestrosť a otvorenosť je zas základným posolstvom tohto festivalu. Panely s kvalitnými a profesionálnymi fotografiami boli opäť umiestnené v samom epicentre areálu, a to isté platilo aj pre stánky s vlastným umením, tvoreným s DYI ideálmi (urob si sám). Na oddýchnutie si od pretlaku podnetov bol vhodným útočiskom Literárny klub, kde stačilo zapojiť sluch a unášať sa tokom veršov. Všetko ostatné prišlo (poprípade odišlo) samo. Všetky koncerty by však boli len smutným divadlom bez ľudí, ktorí sú základným stavebným kameňom festivalu. V rozhovoroch s mnohými priateľmi, ale aj neznámymi návštevníkmi sa spomínalo slovo komunita. Ísť na Bažant Pohodu neznamená len stretnúť srdcu blízkych, ale aj zažívať ten pocit spoločnosti, ktorá žije kompatibilným, až podobným životným štýlom napriek generačným a politickým odlišnostiam. Jeden kanadský dobrovoľník sa vyjadril, že dúfa, že festival si uchová svoju komornú česko-slovenskú atmosféru. Som však presvedčený, že Bažant Pohoda už prerástla národné a žánrové bariéry a žije čoraz pestrejším životom. Rozmanitosť je totiž presne to, čo láka ľudí vrátiť sa užiť si tých pár dní nepreložiteľnej spokojnosti.
Po minuloročnom úspechu Štyroch ročných období sa na hlavné pódium v sobotné popoludnie vrátil komorný orchester mesta Trenčína s ďalšou perlou z tvorby Antonia Vivaldiho. Tentoraz to bolo menej chytľavé a všeobecne známe, no nemenej epické predstavenie Vivaldiho Glórie. Už s ležérne usadenými inštrumentalistami, pohltenými náročnými aranžmánmi, sa dalo spolucitiť pre ich boj s pekelnou horúčavou, no ako sa musel cítiť zbor Chorus Alea striktne rozostavený v dlhých plášťoch za nimi? Možno aj stekajúci pot a húfy hmyzu ich stimulovali na dych-zatajujúci výsledok. Je úžasné, že aj na festivale s nadbytkom audio-vizuálnych podnetov a ruchu dokázal orchester vyčariť duchovne povznášajúcu atmosféru a znovu rozdúchať úctu k starému umeniu.
Podobne, ako je Bažant Pohoda nenapodobniteľným letným festivalom na Slovensku, tak sú aj Konvergencie každoročným nenahraditeľným zážitkom pre milovníka klasiky. Kúsok z nich sa presunul aj na trenčianske letisko v podobe zoskupenia Cello Coloseum. Spočiatku sa zdalo, že títo ôsmi violončelisti so sebou priniesli len monumentálnu ťažkosť skorej Bachovej tvorby. Pokračovanie dielami Rodiona Ščedrina a Arvo Pärta podporilo obdiv k ich brilantnému umeniu, ale až prearanžované skladby Mariána Vargu, Jimmyho Hendrixa či Kurta Cobaina rozprúdili nadšenie v publiku a potvrdili flexibilitu týchto umelcov zo štyroch rôznych krajín. Chvíľami dramatické, inokedy žartovné, neskôr nádherné – tak znelo ich láskanie strún rozvášneným sláčikom. .pulp a M.I.A.
Za klasikou možno pravidelne chodiť do filharmónie či opery, no hviezdy, ktoré sa tohto roku na festivale predviedli, nenájdete postávať len tak za rohom. K návratu dinosaurov Pulp som bol najprv skeptický a utvrdzovala ma v tom aj bombastická projekcia žúrkových dvojjazyčných sloganov, premietaných laserom na obrovské plátno zahaľujúce pódium. Niekoľko hlúpostí (máš chuť na pohárik?) a zopár preklepov (anglické slovo bar preložené ako var) tento pocit ešte zvýšili. Priznávam sa však, že energia a odhodlanie ich frontmana Jarvisa Cockera ma dostala. Stávka na ich najväčšie hity im vyšla – Jarvis skákal, kričal, pózoval a s kapelou si koncert zjavne užíval – a všetky generácie fanúšikov s nimi. Bezprostredná komunikatívnosť a čierny humor (od neblahých kolotočových zážitkov až k masturbácii) už len potvrdili jeho britský pôvod. Našťastie, bola to len tá čerešnička na dobre namiešanom kokteile.
Kým Pulp predviedli elegantný a dospelý britký humor, na mladú živelnú zábavu stavila ďalšia hviezda, M.I.A. Provokáciu, hluk a chaos musel očakávať každý, kto počul aspoň jednu z jej piesní. Do svojej bombastickej šou zahrnula absolútne všetko dráždivé. Dážď farieb, tony hlukov a desiatky výstrelov zo samopalu, ktoré nepotrebovali žiadne bližšie vysvetlenie. Maya je odpoveďou pre ľudí, pre ktorých je nápadný transvestitovský elektro-popík Lady Gaga primäkký a neautentický. Cirkus sa však v čase zmenil na väzenský tábor a úkryt militantných teroristov, ktorí si užívajú tú najlepšiu párty pred chystanou explóziou. Ten výbuch je tu však stále, Maya kričí, že sa narodila slobodná a ľudia s ňou. A aj keď bolo tohto etno chaosu niekedy až priveľa, M.I.A. na Bažant Pohode najlepšie zo všetkých účinkujúcich predviedla, ako sa robí nápaditý pop dvadsiateho prvého storočia s vlastnou tvárou. .lamb a Imogen
Strachom z nedostatku vlastného zvuku určite nemusí trpieť britská dvojica Lamb. Tí ešte pred koncertom vraveli, že nervozita, ktorú pred ním zažívajú je skôr príjemným vzrušením ako trémou. To sa prenieslo aj do ich vystúpenia: uvoľnený a emotívny spev Lou Rhodes znel ešte intenzívnejšie, ako na jej sólových nahrávkach a Andy Barlow si za svojimi elektronickými mašinkami masu ľudí pod pódiom doslova vychutnával. Diváci ho očarili dokonca natoľko, že sa nechal unášať desiatkami rúk do stredu a naspäť.
Príjemná extáza sa niesla aj zmesou ich klasík a piesní z nového albumu 5. Netrpím zaujatosťou voči ich novej nahrávke, ktorej som venoval už desiatky hodín, no aj živé verzie mnohých skladieb z päťky zneli akosi plocho a jednoliato. Samozrejme, neporovnávam ich s baladami Gabriel či Górecki, ktoré nemohli vynechať. Tak či onak, jeden zo snov Michala Kaščáka – dotiahnuť Lamb na Bažant Pohodu – dopadol čarovne a s úprimným úsmevom na perách.
Nie všetky legendy však potvrdili svoj štatút ťaháka. Imogen Heap pôsobila ako na standby comedy, pričom sa bezdôvodne zabávala na vlastných položartoch. Nanešťastie to nevyvážila ani hudbou, ktorá pozostávala z nesúvislej zmesi motívov, náhodných zvukov chutných hračiek rozmiestnených po pódiu a jej príjemného, no ničím špeciálneho hlasu. Rovnako boli opakom slova pohoda Public Image Ltd. Napriek tomu, že znieť pekelne mimo je základom ich hudby, mňa táto samoúčelná, nerozvinutá surovosť nepresvedčila. Nezaujímavý bol aj návrat slovenskej kapely Le Payaco, hrajúcej prevažne opočúvané hity, ktoré zneli nevýrazne, čomu určite nepomohlo ani minimum komunikácie s obrovským publikom. .veľkí malí
Veľké mená priťahujú na festival masy, no práve neznámi umelci zvyknú pripraviť tie najpríjemnejšie prekvapenia. Takým bola napríklad slovenská formácia Cluster Ensemble, ktorá predstavila svoj voľný koncept nazvaný obývačka. Zoskupenie umelcov z najrôznejších oblastí nahradilo typicky megalomanské slová uhrančivým rytmom a veľké gestá úžasnou originalitou. Paletu nápadov pretransformovaných do fragmentov zvukov a motívov predviedli hrou na detský klavír, neustále vylepšovanie rytmu vyťukávaného drevenými paličkami či vzývaním zvukov z naplnených vínových pohárov. Ich hravosť a kreativita očarila jednoduchosťou myšlienky a dotiahnutosťou k tej najvtipnejšej pointe.
Naopak, nepríjemným sklamaním bola sľubná britská trojica Esben And The Witch, ktorým na festival neprišli nástroje ani technika. Ani z požičaných inštrumentov nevyčarili nič prekvapivé a celé ich vystúpenie bolo procesom budovania niečoho obrovského, čo však neprišlo a Esben len zmizli v temnote napätia bez akéhokoľvek vyvrcholenia.
Hudba je síce hlavným ťahúňom Bažant Pohody (a mojou najväčšou láskou), no pestrosť a otvorenosť je zas základným posolstvom tohto festivalu. Panely s kvalitnými a profesionálnymi fotografiami boli opäť umiestnené v samom epicentre areálu, a to isté platilo aj pre stánky s vlastným umením, tvoreným s DYI ideálmi (urob si sám). Na oddýchnutie si od pretlaku podnetov bol vhodným útočiskom Literárny klub, kde stačilo zapojiť sluch a unášať sa tokom veršov. Všetko ostatné prišlo (poprípade odišlo) samo. Všetky koncerty by však boli len smutným divadlom bez ľudí, ktorí sú základným stavebným kameňom festivalu. V rozhovoroch s mnohými priateľmi, ale aj neznámymi návštevníkmi sa spomínalo slovo komunita. Ísť na Bažant Pohodu neznamená len stretnúť srdcu blízkych, ale aj zažívať ten pocit spoločnosti, ktorá žije kompatibilným, až podobným životným štýlom napriek generačným a politickým odlišnostiam. Jeden kanadský dobrovoľník sa vyjadril, že dúfa, že festival si uchová svoju komornú česko-slovenskú atmosféru. Som však presvedčený, že Bažant Pohoda už prerástla národné a žánrové bariéry a žije čoraz pestrejším životom. Rozmanitosť je totiž presne to, čo láka ľudí vrátiť sa užiť si tých pár dní nepreložiteľnej spokojnosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.