A niežeby som sa nezdráhal, zdráhal som sa, ale nie až tak veľmi, aby som si nechal absolútne nepripravený, spontánny a vo svojej spontánnosti nádherne bizarný rozhovor s Tomom Barmanom, frontmanom dEUS ujsť. Také čosi sa aj tak môže prihodiť iba na Pohode.
Tri zmeškané hovory od Juraja Kušnierika v kotle na koncerte Molotov jednoducho nebolo počuť, patrilo by sa zájsť do presscentra, aj to mám po ceste, aj ďalšiu kofolu by som zniesol, aj zistím, o čo šlo. Idem. V ústrety mi vychádza pracovník presscentra Kristián, akoby ma čakal, dEUS sú k dispozícii na rozhovor, teraz, hneď, poď, nejdem, poď, nejdem, pridáva sa Gešo, choď, je to príležitosť. Nejdem, viem, že je to príležitosť, dEUS milujem, až pridobre si uvedomujem aká veľká je to šanca, lenže s dEUS je to fakt osobné. Stretnúť sa s idolom? A len tak, bez prípravy? Kde sme? Nejdem, idem, jasné, že idem, samozrejme, že idem! Na chvíľu akoby ma osvietilo, v tomto stave nesformulujem žiadnu poriadnu otázku. Nie adresovanú dEUS a nie po anglicky, možno som blázon, ale nie šialenec. Budem potrebovať tlmočníka.
Pred troma minútami som šiel do presscentra na kofolu, a teraz vchádzam do backstage na rozhovor s dEUS. V hlave prázdno, nikto nie je doma, nemám diktafón, nemám papier, nemám pero, nemám v sebe kúska studu.
Pero si požičiavam, z bloku nezištnej darkyne vytŕham zdrap papiera, stud nechávam vonku. Oproti mne stojí Tom Barman, podáva mi ruku, keby som mal prsia, o desať rokov menej a o dve promile viac, jačím, trhám si vlasy a vzápätí odpadávam.
Pred piatimi minútami som šiel len tak náhodu do presscentra, teraz pripaľujem cigaretu Tomovi Barmanovi. Trasú sa mi ruky, trasie sa mi hlas, trasie sa mi myseľ, formulujem prvú otázku.
Hudobná žurnalistika zvykne spájať dEUS s Frankom Zappom, s Captainom Beefhartom a tak ďalej, ako to vidíš ty sám?
Captain Beefhart určite, fascinujúca osobnosť. Hudobná príbuznosť nemusí byť úplne zjavná, ale Beefhart znamená pre nás veľa. A Franka Zappu sme samplovali na prvom albume, takže to je asi odtiaľ.
Tvoríte lebo musíte? Do akej miery je vaša hudba dielom metafyzickej inšpirácie a do akej ide o mechanický proces rozvinutia nejakého nápadu?
Tom Barman sa usmeje a povie dobrá otázka, nadúvam sa pýchou. A odpovedá čosi v tom zmysle, že o tom takto neuvažoval, že berie hudbu aj ako profesiu, ale aj ako poslanie. Tvorba je kreatívny proces, v ktorom sa spája invencia s ambíciou čosi ľuďom ponúknuť. Chvíľu premýšľa nahlas, a potom odpovedá citátom Elvisa Costella: skladanie hudby je jedno percento inšpirácie a deväťdesiatdeväť percent driny.
Osmeľujem sa a pýtam sa, či môžem byť troška bulvárnejší, pričom nečakám na odpoveď a hneď chcem vedieť, čo má Tom Barman rád, čo počúva, na aké filmy sa rád díva, čo číta.
Zdá sa mi, že odpoveď ho baví. Vraví, ako počúva veľa džezu, pred rokmi zostavoval kompiláciu zo starých nahrávok labelu Blue Note a džezová vášeň ho neopustila: teraz skúša čosi podobné s dávno zaniknutým labelom Infinity. Film veľmi sledovať nestíha, rok strávil v štúdiu, plus píše ďalší scenár. Prv, ako stihnem otázku rozviesť – Barman napísal a režíroval v roku 2003 film Any Way the Wind Blows – Tom prechádza k literatúre a vášnivo vymenúva autorov. Philih Roth, Cormack McCarthy, Michael Cunningham, Američania sú mu veľmi blízki, ale skutočná srdcovka je talianska „klasika“, predovšetkým Alberto Moravia. Usmejem sa od ucha k uchu, som nadšený, rozprávam sa s nadmieru bystrým a rozhľadeným človekom. Žiadna póza, žiaľ, znova nie som schopný adekvátne reagovať, celkom absurdne mením tému a vraciam sa k hudbe dEUS.
Snúbi sa v nej tanečná, až popová dynamika, zábavné gitarové pesničky na tancovanie, ktorým však nechýba pokojná meditatívna rovina, sofistikovanosť, hlbší rozmer, druhý plán, pýtam sa, či je to skutočne tak, respektíve, či ide o autorský zámer. Tom odpovedá, že je síce rád, že dEUS počujem takto, ale o autorskom zámere by nehovoril. Má akúsi predstavu, ako by mali piesne znieť, ale vždy je to podriadené tomu, čo chce vypovedať. dEUS sa snažia autorsky posúvať, nakoniec, ten vývoj je počuť na jednotlivých albumoch, prioritou však zostáva pieseň sama.
Dostávame sa k poslednej otázke, zdá sa, že nadišiel jej čas. Pýtam sa ho na vzťah k náboženstvu, k viere, pomáham si názvom kapely – dEUS - a Tom ma prekvapuje úprimnosťou. Bol mladý, drzý a trocha vypočítavý, keď sa kapela rodila. Na názov ho inšpirovala pieseň Deus z debutového albumu The Sugarcubes. Dôležité je grafické ozvláštnenie, malé písmeno na mieste veľkého a veľké na mieste malých. dEUS. A navyše to znie všade rovnako, čo je pre kapelu vždy dobré. Nevyhýba sa však odpovedi, len uvádza veci na pravú mieru a pokračuje drobnou úvahou na tému umenie a viera. Nejde o náboženský presah toho slova, ale taký prístup k tvorbe, v ktorom to celé má zmysel len vtedy, keď on, umelec, skutočne verí tomu, čo robí.
Interview sa končí, rozpadá sa koncept rozhovoru, vravím už len, že som obrovský fanúšik, ale poznám ešte väčšieho a Tom mu píše celkom osobný odkaz. Podávame si ruky, odchádzam a keď som vonku z backstageu, dochádza mi, že nič silnejšie už na Pohode nezažijem.
A vďaka Kristiánovi za nezištnú pomoc.
Tri zmeškané hovory od Juraja Kušnierika v kotle na koncerte Molotov jednoducho nebolo počuť, patrilo by sa zájsť do presscentra, aj to mám po ceste, aj ďalšiu kofolu by som zniesol, aj zistím, o čo šlo. Idem. V ústrety mi vychádza pracovník presscentra Kristián, akoby ma čakal, dEUS sú k dispozícii na rozhovor, teraz, hneď, poď, nejdem, poď, nejdem, pridáva sa Gešo, choď, je to príležitosť. Nejdem, viem, že je to príležitosť, dEUS milujem, až pridobre si uvedomujem aká veľká je to šanca, lenže s dEUS je to fakt osobné. Stretnúť sa s idolom? A len tak, bez prípravy? Kde sme? Nejdem, idem, jasné, že idem, samozrejme, že idem! Na chvíľu akoby ma osvietilo, v tomto stave nesformulujem žiadnu poriadnu otázku. Nie adresovanú dEUS a nie po anglicky, možno som blázon, ale nie šialenec. Budem potrebovať tlmočníka.
Pred troma minútami som šiel do presscentra na kofolu, a teraz vchádzam do backstage na rozhovor s dEUS. V hlave prázdno, nikto nie je doma, nemám diktafón, nemám papier, nemám pero, nemám v sebe kúska studu.
Pero si požičiavam, z bloku nezištnej darkyne vytŕham zdrap papiera, stud nechávam vonku. Oproti mne stojí Tom Barman, podáva mi ruku, keby som mal prsia, o desať rokov menej a o dve promile viac, jačím, trhám si vlasy a vzápätí odpadávam.
Pred piatimi minútami som šiel len tak náhodu do presscentra, teraz pripaľujem cigaretu Tomovi Barmanovi. Trasú sa mi ruky, trasie sa mi hlas, trasie sa mi myseľ, formulujem prvú otázku.
Hudobná žurnalistika zvykne spájať dEUS s Frankom Zappom, s Captainom Beefhartom a tak ďalej, ako to vidíš ty sám?
Captain Beefhart určite, fascinujúca osobnosť. Hudobná príbuznosť nemusí byť úplne zjavná, ale Beefhart znamená pre nás veľa. A Franka Zappu sme samplovali na prvom albume, takže to je asi odtiaľ.
Tvoríte lebo musíte? Do akej miery je vaša hudba dielom metafyzickej inšpirácie a do akej ide o mechanický proces rozvinutia nejakého nápadu?
Tom Barman sa usmeje a povie dobrá otázka, nadúvam sa pýchou. A odpovedá čosi v tom zmysle, že o tom takto neuvažoval, že berie hudbu aj ako profesiu, ale aj ako poslanie. Tvorba je kreatívny proces, v ktorom sa spája invencia s ambíciou čosi ľuďom ponúknuť. Chvíľu premýšľa nahlas, a potom odpovedá citátom Elvisa Costella: skladanie hudby je jedno percento inšpirácie a deväťdesiatdeväť percent driny.
Osmeľujem sa a pýtam sa, či môžem byť troška bulvárnejší, pričom nečakám na odpoveď a hneď chcem vedieť, čo má Tom Barman rád, čo počúva, na aké filmy sa rád díva, čo číta.
Zdá sa mi, že odpoveď ho baví. Vraví, ako počúva veľa džezu, pred rokmi zostavoval kompiláciu zo starých nahrávok labelu Blue Note a džezová vášeň ho neopustila: teraz skúša čosi podobné s dávno zaniknutým labelom Infinity. Film veľmi sledovať nestíha, rok strávil v štúdiu, plus píše ďalší scenár. Prv, ako stihnem otázku rozviesť – Barman napísal a režíroval v roku 2003 film Any Way the Wind Blows – Tom prechádza k literatúre a vášnivo vymenúva autorov. Philih Roth, Cormack McCarthy, Michael Cunningham, Američania sú mu veľmi blízki, ale skutočná srdcovka je talianska „klasika“, predovšetkým Alberto Moravia. Usmejem sa od ucha k uchu, som nadšený, rozprávam sa s nadmieru bystrým a rozhľadeným človekom. Žiadna póza, žiaľ, znova nie som schopný adekvátne reagovať, celkom absurdne mením tému a vraciam sa k hudbe dEUS.
Snúbi sa v nej tanečná, až popová dynamika, zábavné gitarové pesničky na tancovanie, ktorým však nechýba pokojná meditatívna rovina, sofistikovanosť, hlbší rozmer, druhý plán, pýtam sa, či je to skutočne tak, respektíve, či ide o autorský zámer. Tom odpovedá, že je síce rád, že dEUS počujem takto, ale o autorskom zámere by nehovoril. Má akúsi predstavu, ako by mali piesne znieť, ale vždy je to podriadené tomu, čo chce vypovedať. dEUS sa snažia autorsky posúvať, nakoniec, ten vývoj je počuť na jednotlivých albumoch, prioritou však zostáva pieseň sama.
Dostávame sa k poslednej otázke, zdá sa, že nadišiel jej čas. Pýtam sa ho na vzťah k náboženstvu, k viere, pomáham si názvom kapely – dEUS - a Tom ma prekvapuje úprimnosťou. Bol mladý, drzý a trocha vypočítavý, keď sa kapela rodila. Na názov ho inšpirovala pieseň Deus z debutového albumu The Sugarcubes. Dôležité je grafické ozvláštnenie, malé písmeno na mieste veľkého a veľké na mieste malých. dEUS. A navyše to znie všade rovnako, čo je pre kapelu vždy dobré. Nevyhýba sa však odpovedi, len uvádza veci na pravú mieru a pokračuje drobnou úvahou na tému umenie a viera. Nejde o náboženský presah toho slova, ale taký prístup k tvorbe, v ktorom to celé má zmysel len vtedy, keď on, umelec, skutočne verí tomu, čo robí.
Interview sa končí, rozpadá sa koncept rozhovoru, vravím už len, že som obrovský fanúšik, ale poznám ešte väčšieho a Tom mu píše celkom osobný odkaz. Podávame si ruky, odchádzam a keď som vonku z backstageu, dochádza mi, že nič silnejšie už na Pohode nezažijem.
A vďaka Kristiánovi za nezištnú pomoc.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.