Márai prišiel na svet, vyrastal a dospieval v prostredí Košíc hornovidieckeho Uhorska v poslednom roku 19. storočia a v prvých desaťročiach 20. storočia. V denníkových záznamoch, ktoré sa nedostali do zredigovaného Denníka (stane sa tak až v pripravovanom Úplnom denníku 1954 – 1956), napísal: „Žil som v takej dobe, ako človek ešte nikdy nežil. Nepripravil som sa na to. Pripravovali ma ešte na 19. storočie.“
Košice opustil po maturite v Prešove na jeseň 1918, ešte pred rozpadom Rakúsko-Uhorska. Do bližšieho kontaktu so Slovákmi sa preto nemusel prakticky dostať. Slovákov a slovenčinu však vnímal. Napokon, zaraďuje ich medzi staviteľov európskeho kultúrneho skvostu: gotického chrámu svätej Alžbety. Ale inak mu do života nevstupovali. Osemnásťročný maturant opustil Košice s vedomím, že Slováci netvorili zložku košických meštianskych kruhov. Vtedy v nich dominovali mešťania, ktorí hovorili zväčša po maďarsky, a výnimkou z toho neboli ani spišskí Nemci (Zipseri) vrátane Máraiho rodiny Grosschmidovcov z otcovej strany. Tým si možno vysvetliť fakt, že rozsiahle literárne a publicistické dielo Sándora Máraiho je relatívne veľmi skúpe na zmienky o Slovákoch. .slováci v Košiciach
Jednoznačnosť úvodnej vety Sándora Máraiho v článku, že „v Košiciach sa nikdy nehovorilo po slovensky,“ spochybňuje demogafický vývin košickej populácie a národnostná štruktúra obyvateľstva Košíc. Pravda je, že Slováci v nej nechýbali, a tak sa v Košiciach muselo hovoriť aj po slovensky. Tento fakt nevyvracajú ani „maďarské“ štatistiky z rokov 1900 a 1910, keď sa za Maďarov prihlásilo 66,3, respektíve 75,4 percenta Košičanov. Slovákov bolo 22,9, respektíve 14,8 percenta. Demografický vývoj populácie a národnostná štruktúra obyvateľstva Košíc aj v najcitlivejšom obbdobí rokov 1850 – 1921 hovorí o trvalej prítomnosti Slovákov (a teda aj slovenčiny), čo zdokumentoval aj Pavol Šalamon (Slovenská archivistika, 1991). V roku 1850 mali Slováci ešte početnú prevahu (tvorili 46,5 percenta populácie), v rokoch 1900 a 1910 to bolo už uvedených 23, respektíve 15 percent, a potom v roku 1921 sa pomer opäť zmenil, Slováci tvorili 59,7 percenta, Maďari 21,2 percenta populácie. Otázka teda znie, kde vzal Márai svoje presvedčenie, že v Košiciach sa nehovorilo po slovensky? .nie pod mojím menom
Podľa nedávneho výskumu je genetický kód súčasnej maďarskej populácie takmer úplne (97 percent) europeizovaný, teda vymenený. Čo sa u Maďarov nevymenilo, to je maďarský jazyk, ktorý sa vyvíjal kontinuitne. A to je kľúč aj k Sándorovi Máraiovi. Maďarčinu aj v emigrácii pokladal za jedinú krajinu svojho bytia. V nej žil aj mimo vlasti.
Predkovia spisovateľovho otca, advokáta Gejzu Grosschmida, pochádzali zo Saska a do Košíc sa dostali ako spišskí Nemci. Máraiho otec bol po vzniku Československej republiky v dvoch cykloch senátorom v Prahe, a tak možno predpokladať, že vedel po slovensky. Košický rodný list Sándora Máraiho je – ako inak – maďarský: Sándor, Károly, Henrik (Alexander, Karol, Henrich), vierovyznanie: rímsky katolík. Priezvisko Grosschmid používal do roku 1918. Najprv si zvolil pseudonym Ákos Salamon. Pre priezvisko Márai, ktoré začal používať najprv ako umelecké meno a až neskôr aj v občianskom živote, sa rozhodol po rozhovore s otcom. Keď mu spolu s bratom oznámili, že jeden (Sándor) chce byť spisovateľ (Márai) a druhý (Gejza) filmový režisér (Radványi), ten povedal synom: „Nedbám, ak zo seba urobíte šašov, len nie pod mojím menom.“
Jeho autorským krédom nikdy nebolo niečo predstierať alebo zastierať, a tak akceptujme, že sa naňho nenalepilo ani jediné slovenské slovo. Tým sa však otázky nekončia. Len tak mimochodom: Akým jazykom sa dohovoril s ruskými dôstojníkmi, keď s nimi pri prechode frontu konverzoval o ruských klasikoch Čechovovi a Dostojevskom, ako o tom píše vo svojich denníkových záznamoch? Kedže po rusky nevedel, bolo to azda po nemecky? Autor je prekladateľ, žije v Budapešti.
Košice opustil po maturite v Prešove na jeseň 1918, ešte pred rozpadom Rakúsko-Uhorska. Do bližšieho kontaktu so Slovákmi sa preto nemusel prakticky dostať. Slovákov a slovenčinu však vnímal. Napokon, zaraďuje ich medzi staviteľov európskeho kultúrneho skvostu: gotického chrámu svätej Alžbety. Ale inak mu do života nevstupovali. Osemnásťročný maturant opustil Košice s vedomím, že Slováci netvorili zložku košických meštianskych kruhov. Vtedy v nich dominovali mešťania, ktorí hovorili zväčša po maďarsky, a výnimkou z toho neboli ani spišskí Nemci (Zipseri) vrátane Máraiho rodiny Grosschmidovcov z otcovej strany. Tým si možno vysvetliť fakt, že rozsiahle literárne a publicistické dielo Sándora Máraiho je relatívne veľmi skúpe na zmienky o Slovákoch. .slováci v Košiciach
Jednoznačnosť úvodnej vety Sándora Máraiho v článku, že „v Košiciach sa nikdy nehovorilo po slovensky,“ spochybňuje demogafický vývin košickej populácie a národnostná štruktúra obyvateľstva Košíc. Pravda je, že Slováci v nej nechýbali, a tak sa v Košiciach muselo hovoriť aj po slovensky. Tento fakt nevyvracajú ani „maďarské“ štatistiky z rokov 1900 a 1910, keď sa za Maďarov prihlásilo 66,3, respektíve 75,4 percenta Košičanov. Slovákov bolo 22,9, respektíve 14,8 percenta. Demografický vývoj populácie a národnostná štruktúra obyvateľstva Košíc aj v najcitlivejšom obbdobí rokov 1850 – 1921 hovorí o trvalej prítomnosti Slovákov (a teda aj slovenčiny), čo zdokumentoval aj Pavol Šalamon (Slovenská archivistika, 1991). V roku 1850 mali Slováci ešte početnú prevahu (tvorili 46,5 percenta populácie), v rokoch 1900 a 1910 to bolo už uvedených 23, respektíve 15 percent, a potom v roku 1921 sa pomer opäť zmenil, Slováci tvorili 59,7 percenta, Maďari 21,2 percenta populácie. Otázka teda znie, kde vzal Márai svoje presvedčenie, že v Košiciach sa nehovorilo po slovensky? .nie pod mojím menom
Podľa nedávneho výskumu je genetický kód súčasnej maďarskej populácie takmer úplne (97 percent) europeizovaný, teda vymenený. Čo sa u Maďarov nevymenilo, to je maďarský jazyk, ktorý sa vyvíjal kontinuitne. A to je kľúč aj k Sándorovi Máraiovi. Maďarčinu aj v emigrácii pokladal za jedinú krajinu svojho bytia. V nej žil aj mimo vlasti.
Predkovia spisovateľovho otca, advokáta Gejzu Grosschmida, pochádzali zo Saska a do Košíc sa dostali ako spišskí Nemci. Máraiho otec bol po vzniku Československej republiky v dvoch cykloch senátorom v Prahe, a tak možno predpokladať, že vedel po slovensky. Košický rodný list Sándora Máraiho je – ako inak – maďarský: Sándor, Károly, Henrik (Alexander, Karol, Henrich), vierovyznanie: rímsky katolík. Priezvisko Grosschmid používal do roku 1918. Najprv si zvolil pseudonym Ákos Salamon. Pre priezvisko Márai, ktoré začal používať najprv ako umelecké meno a až neskôr aj v občianskom živote, sa rozhodol po rozhovore s otcom. Keď mu spolu s bratom oznámili, že jeden (Sándor) chce byť spisovateľ (Márai) a druhý (Gejza) filmový režisér (Radványi), ten povedal synom: „Nedbám, ak zo seba urobíte šašov, len nie pod mojím menom.“
Jeho autorským krédom nikdy nebolo niečo predstierať alebo zastierať, a tak akceptujme, že sa naňho nenalepilo ani jediné slovenské slovo. Tým sa však otázky nekončia. Len tak mimochodom: Akým jazykom sa dohovoril s ruskými dôstojníkmi, keď s nimi pri prechode frontu konverzoval o ruských klasikoch Čechovovi a Dostojevskom, ako o tom píše vo svojich denníkových záznamoch? Kedže po rusky nevedel, bolo to azda po nemecky? Autor je prekladateľ, žije v Budapešti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.