Ready Made bez presahu

Zvonka sú iba filmom, objektom dívania sa, esenciou kinematografie ako ukazovania dosiaľ nevideného. Lunaparková atrakcia, akékoľvek slovo, akýkoľvek text je vzhľadom na ich fundament zbytočný. Veľké skladacie roboty, ktoré nie sú dielom človeka, ale vlastnou autonómnou vetvou evolúcie, sa v nich bijú s inými skladacími robotmi. Ak sa na ne díva človek zvyknutý dívať sa na príbehy, nič také neodčíta. Transformery nemajú príbeh, len dej, 157 minút deja. Ten dej nie je ani hlúpy, ani zbytočný, ani absurdný, ani banálny, lebo tieto kategórie nie sú atribútmi deja, ale atribútmi príbehu a ako také nemajú čo v kontextoch Transformerov hľadať. Len dej, ktorého definujúcim atribútom je akcia. Stále sa čosi deje, bez zmyslu, ale deje a tu sa Transformery stávajú veľmi presným obrazom ontologickej reality.
Ak by slovo gýč nenieslo negatívne hodnotiace konotácie, hodilo by sa na Transformerov ako uliate, lenže ich má, preto ho použiť nemôžeme. Ono by to bolo najľahšie, blahosklonne sa pousmiať, Transformerov jednoznačne odmietnuť a ďalej snívať o vysokom umení, lenže s vaničkou by sme vyliali aj decko, a to sa nám nechce, lebo Trasformery sú super, ak sa človek vie dívať.
„Vymyslel“ to Marcel Duchamp, Jeff Koons si z toho urobil slušnú živnosť, Michael Bay – režisér Transformerov to skúsil aplikovať do kinematografie a volá sa to ready-made. Objekt zbavený pôvodného obsahu, redukovaný na formu, ktorá je schopná absorbovať akýkoľvek nový obsah, respektíve, vystačí si bez obsahu. Bay je režisér s najvýraznejším autorským rukopisom súčasnosti, opája sa obrazom a opája svojho diváka. Estetizuje čokoľvek, estetizuje všetko, svet uchopený Bayovou optikou nemá všednosť, všetko je sviatkom, všetko je stvárnené ako sviatok, žiadne výplne, žiadna vata, žiadne hluché miesta, všetko je v popredí, všetko je podstata.  
Môže to unavovať a unavuje, ak sa na to nedívame z patričného odstupu, preto by ľudia v kine na Bayovi, ľudia, ktorí hľadajú príbehy a idey, mohli cítiť až fyzickú bolesť. Preto, z čisto pragmatických dôvodov, pokojne na popud pudu sebazáchovy, vypínajú tí najsenzitívnejší racionalitu. A potom začne Bay fungovať.
Divák nemá robiť nič iné, iba sa dívať. Čistý prvý plán. Režisér Michael Bay a producent Steven Spielberg nakrútili film, ktorý by pokojne mohol slúžiť ako estetický manifest kinematografického ready-made.
Ako keď si človek číta, ale nie preto, aby si čosi prečítal, ale aby sa opájal krásou slov, ich zvukomalebnosťou. Trmáca sa kotrmelec, krtko krepčí v krpciach. Ak sa to preženie, vznikne jazykolam, jeden význam sa vytratí v prospech druhého. V Transformeroch je hneď niekoľko vizuálnych alternatív takejto zmeny významu. Videné stráca kontúry toho, čo vidíme, informácia je taká intenzívna, že sa stane abstraktnou.
Mágia obrazu, popová verzia kaleidoskopu alebo mandaly, čo je komu bližšie.
Transformers 3 boli výnimočným zážitkom tohto druhu, ak by som sa na ne díval ako na „normálny“ film, hanba by ma fackovala, že som neodišiel. Ale nie, necítil som potrebu odísť, len som sa díval.
Avatar, priekopník tohto falošného 3D, to skúšal, ale zostal na pol ceste, okrem deja chcel ponúknuť aj príbeh, keby príbeh, ale aj presah a nefungovalo to. Transformery už sa s takým čímsi nezaťažujú. Len využívajú tú technológiu na výlet kamsi inam.
Neviem kam, ale bolo tam príjemne. Transformers 3 (Transformers: Dark of the Moon, USA, 2011) Réžia: Michael Bay Kamera: Amir M. Mokri Hudba: Steve Jablonsky Hrajú: Shia LaBeouf, Rosie Huntington-Whiteleyová, Tyrese Gibson, John Malkovich.