Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Predsedovia susedia

.peter Schutz .časopis

Hoci od Lisabonskej zmluvy je pozícia predsedníckeho štátu EÚ omnoho formálnejšia než bývala, striedanie stráží 1. júla by nemalo ujsť našej pozornosti. A nielen preto, že severný sused vymenil južného, takže SR zostala posledným cípom Vyšehradu, ktorý ešte nevelil EÚ. Možno už ani nebude.

Maďarské a poľské predsedníctvo vytvárajú kontrast, ktorého paradoxným pozadím je zlepšenie ich dvojstranných vzťahov po nástupe Orbána.  Kontrast preto, lebo kým Poliakov víta aplauz, práve končiaci Orbán už začínal v nemilosti európskeho mainstreamu a časom sa napätie len stupňovalo. Príčiny sú známe. Mediálny zákon, nová ústava i mimoriadne zdanenie nadnárodných spoločností a tak ďalej,  vyvolali hlbšie pochybnosti o povahe „režimu národnej spolupráce“ v Budapešti. Na tento legitímny základ  sa potom nabalili ešte politické kampane, ktorých (hlúpym) zámerom bolo zhoršovať pozíciu Orbána na domácej pôde, alebo ho využiť ako baranidlo v zápasoch socialistov proti konzervatívcom v EP.
Maďarské predsedníctvo sa tak premenilo na mediálny pranier,  kde príležitostné fackovanie hriešnika prevážilo tzv. odbornú dimenziu. Ani tu však niet Maďarom k čomu gratulovať – ako to urobil Dzurinda – keďže ťažiskové rozhodnutia o vstupe Chorvátska, ako aj o dlhovej kríze šli mimo nich. A ďalšia priorita maďarského programu, Schengen pre Rumunov a Bulharov, úplne vybuchla. Hoci zlý dojem ide aj na konto spomenutých kampaní, Orbán si výprask zaslúžil najmä pre neuveriteľne oportunistickú európsku politiku. Kým do volebnej kampane šiel Fidesz s čisto federalistickým programom, o rok neskôr už na dlhý a nadšený Sarkozyho prejav o „Pakte konkurencieschopnosti“ Orbán obratom reagoval,  že „Maďarsko k nemu aj tak nikdy nepristúpi.“ Nestálo by to za zmienku, ale posun nadovšetko ukazuje, že nová reputácia Orbána ako kritika európskych inštitúcií, ktorý sa „to nebojí natrieť ani veľkým“, je variáciou na motívy kyslého hrozna.
Nástup Poľska do funkcie znamená pre eurokratov obrat o 180 stupňov. Presne v takom uhle totiž Donald Tusk otočil európsku (a čiastočne aj ruskú!) politiku bratov Kaczynských. Za nich by bolo napríklad úplne nepredstaviteľné, aby Poľsko, ako nečlen menovej únie,  súhlasilo s dobrovoľným príspevkom krachujúcemu Grécku. To je pritom o to pozoruhodnejšie, že samotnú filozofiu škrtov v Grécku podrobil ostrej kritike minister Rostowski v momente, keď sadol na stoličku predsedu Ecofinu.  Nedá sa to čítať inak ako signál, že Poľsko sa chce primknúť bližšie k centru a má záujem podieľať sa na užších formách integrácie, aj keď sa mu nepáči, čo a ako sa v Bruseli rozhoduje. (Ešte väčšmi bije do očí nový poľský zákon o výstavbe jadrovej elektrárne, schválený doslova pár dní po rozhodnutí o konci atómu v Nemecku.)
Tusk a spol. budú predsedať – na rozdiel od Orbána – veľmi ústretovo k najsilnejším hráčom, aby presvedčili o svojej proeurópskej metamorfóze. Dôvod, prečo sa tak mení poľská politika, neleží v liberálnejšej podstate ich vládnej Občianskej platformy, ale v reáliách doby, ktorou je napr. erózia NATO, nové prejavy nemecko-ruského priateľstva, a cúvanie Obamu z Európy. Slovensko by malo nesmierne pozorne sledovať tieto posuny, keďže vedno so zmenou na Ukrajine máme troch susedov z piatich, kde sa menia paradigmy zahraničnej politiky, a to v prostredí veľkej externej neistoty.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite