Do Trenčína som prišla prvý deň festivalu stopom, odtiaľ kyvadlovkou do Teplíc. Vystúpila som z autobusu a cítila to prázdninové prázdno, čo volalo po naplnení filmami a ľudmi. Podľa mapky som úspešne našla chatu, od ktorej som v Bratislave dostala kľúče. Peňaženka, mobil, sveter a môže sa vyraziť! Zaregistrovala som sa a na cinepass kartičku si hneď „napípala“ filmy na deň dopredu. Prázdno sa začínalo napĺnať.
Art Film Fest, ľudovo nazývaný Artfilm, je jediný „naozajstný“ filmový festival na Slovensku. Už 19 rokov ponúka svojim návštevníkom za týždeň výber toho najlepšieho zo slovenskej i svetovej kinematografie. Návštevnosť z roka na rok stúpa, tento rok dosiahla rekordné číslo 43 890 návštevníkov (presnejšie povedané, toľko lístkov bolo vydaných či zarezervovaných na všetky projekcie dokopy). Lákavý je aj vďaka faktu, že študenti do 26 rokov majú akreditáciu na celý týždeň úplne zdarma.
Artfilm vyjadrujú dve slová: film a ľudia. Filmy rôzne. Keď otvorím program, cítim sa ako v obrovskom lunaparku. Predo mnou stojí mnoho atrakcií a ja si musím vybrať, ktorú vyskúšať. Slovenskú, alebo zahraničnú? Takzvanú festivalovú, alebo ocenenú v Cannes? Dokument, sci-fi, čiernobiely...? Lunapark Artfilm nemá málo možností. Nastupujem teda na kolotoč a veziem sa spolu s priateľmi. Z kinosály ideme s kamarátmi na obed, debatujeme o tom, čo sme videli a tak si filmy vo svojich hlavách premietame druhýkrát.
Po týždni filmov a prehýrených nocí, sediac v teplickom parku, som si to znovu uvedomila. Že filmy sú dnes často nereálne a mňa sa na prvý pohľad vôbec nedotýkajú. Som rada a viem, že ma nikdy neunesú a nezmenia mi tajne pohlavie. Muž, ktorého odmietnem, mi nevyryje vidličkou na hruď krvavé srdce. Do zemegule nenarazí veľká modrá planéta, ani tí trolovia v Nórsku asi neexistujú. Napriek klamlivému prvému pohľadu nereálnosti nakoniec rozumiem. Vďaka obyčajným ľudským emóciám. Na chvíľu v kine rozumiem depresii prostredníctvom poľského samovraha. Aj Larsovi von Trierovi a strachu, ktorý mi ukázal cez ľudí, čakajúcich na koniec sveta. Smiala som sa na vidličkovej tyranii a bála sa neexistujúcich trolov. Úžasné. Oceňujem film, pri ktorom na chvíľu zabudnem na to, že je nereálny a nedotýka sa ma, lebo som na chvíľu v jeho emóciách. Až po uši. Potešilo ma, že takých bolo na Artfilme tento rok dosť.
Nepotešilo ma však, že ľudia, ktorí boli vzácni, mali málo priestoru. Prečo napríklad Emir Kusturica, ktorý na Artfilme dostal ocenenie Zlatá Kamera, mal v programe len jeden film (Dom obesenca z roku 1989)? Aj legendárneho scenáristu Jeana Clauda Carriera by som rada počúvala dlhšie. Milou angličtinou rozprával svoje „obyčajné príbehy" a bolo to skvelé.
Posledný deň festivalu vychádzam z kina. Prechádzam v kraťasoch a vyťahanom tričku po teplickej kolonáde, keď oproti mne idú chlapi v sakách, slušne držiaci svoje partnerky v krásnych spoločenských šatách. Chvíľu mi trvalo, kým som vôbec pochopila, že idú na záverečný ceremoniál a vyhodnotenie festivalu. Usmiala som sa na nich. Jediné, čo som im závidela, bolo, že sa dozvedia výsledky od filmovej poroty skôr ako ja.
Najlepší film festivalu teda vyhrali ruské Stíchnuté duše režiséra Alexeja Fedorčenka. Príjemne pomalý film o smrti a tradíciách, ktoré sú čoraz vzácnejšie. Cenu za réžiu dostal 30-ročný Poliak Jan Komas za spomínaný film Miestnosť samovrahov. Nesmiem však zabudnúť na nový slovensko-český film Dom, ktorý získal nejedno ocenenie. Scenáristka a režisérka Zuzana Liová si vybrala najlepších hercov a dostala aj ocenenie Film Europe.
Som rada, že som sa o miesta v kinosále „bila“ s ostatnými návštevníkmi. Že sa v dnešnej dobe nájdu ľudia, ktorí majú v sebe akési prázdno, čo prahne po naplnení. Ja som to svoje na Arfilme nakŕmila 23 filmami a s nimi súvisiacim množstvom zážitkov. Dúfam, že to aspoň na chvíľu postačí. O rok sa prídem naplniť znova. Autorka je študentka VŠMU.
Art Film Fest, ľudovo nazývaný Artfilm, je jediný „naozajstný“ filmový festival na Slovensku. Už 19 rokov ponúka svojim návštevníkom za týždeň výber toho najlepšieho zo slovenskej i svetovej kinematografie. Návštevnosť z roka na rok stúpa, tento rok dosiahla rekordné číslo 43 890 návštevníkov (presnejšie povedané, toľko lístkov bolo vydaných či zarezervovaných na všetky projekcie dokopy). Lákavý je aj vďaka faktu, že študenti do 26 rokov majú akreditáciu na celý týždeň úplne zdarma.
Artfilm vyjadrujú dve slová: film a ľudia. Filmy rôzne. Keď otvorím program, cítim sa ako v obrovskom lunaparku. Predo mnou stojí mnoho atrakcií a ja si musím vybrať, ktorú vyskúšať. Slovenskú, alebo zahraničnú? Takzvanú festivalovú, alebo ocenenú v Cannes? Dokument, sci-fi, čiernobiely...? Lunapark Artfilm nemá málo možností. Nastupujem teda na kolotoč a veziem sa spolu s priateľmi. Z kinosály ideme s kamarátmi na obed, debatujeme o tom, čo sme videli a tak si filmy vo svojich hlavách premietame druhýkrát.
Po týždni filmov a prehýrených nocí, sediac v teplickom parku, som si to znovu uvedomila. Že filmy sú dnes často nereálne a mňa sa na prvý pohľad vôbec nedotýkajú. Som rada a viem, že ma nikdy neunesú a nezmenia mi tajne pohlavie. Muž, ktorého odmietnem, mi nevyryje vidličkou na hruď krvavé srdce. Do zemegule nenarazí veľká modrá planéta, ani tí trolovia v Nórsku asi neexistujú. Napriek klamlivému prvému pohľadu nereálnosti nakoniec rozumiem. Vďaka obyčajným ľudským emóciám. Na chvíľu v kine rozumiem depresii prostredníctvom poľského samovraha. Aj Larsovi von Trierovi a strachu, ktorý mi ukázal cez ľudí, čakajúcich na koniec sveta. Smiala som sa na vidličkovej tyranii a bála sa neexistujúcich trolov. Úžasné. Oceňujem film, pri ktorom na chvíľu zabudnem na to, že je nereálny a nedotýka sa ma, lebo som na chvíľu v jeho emóciách. Až po uši. Potešilo ma, že takých bolo na Artfilme tento rok dosť.
Nepotešilo ma však, že ľudia, ktorí boli vzácni, mali málo priestoru. Prečo napríklad Emir Kusturica, ktorý na Artfilme dostal ocenenie Zlatá Kamera, mal v programe len jeden film (Dom obesenca z roku 1989)? Aj legendárneho scenáristu Jeana Clauda Carriera by som rada počúvala dlhšie. Milou angličtinou rozprával svoje „obyčajné príbehy" a bolo to skvelé.
Posledný deň festivalu vychádzam z kina. Prechádzam v kraťasoch a vyťahanom tričku po teplickej kolonáde, keď oproti mne idú chlapi v sakách, slušne držiaci svoje partnerky v krásnych spoločenských šatách. Chvíľu mi trvalo, kým som vôbec pochopila, že idú na záverečný ceremoniál a vyhodnotenie festivalu. Usmiala som sa na nich. Jediné, čo som im závidela, bolo, že sa dozvedia výsledky od filmovej poroty skôr ako ja.
Najlepší film festivalu teda vyhrali ruské Stíchnuté duše režiséra Alexeja Fedorčenka. Príjemne pomalý film o smrti a tradíciách, ktoré sú čoraz vzácnejšie. Cenu za réžiu dostal 30-ročný Poliak Jan Komas za spomínaný film Miestnosť samovrahov. Nesmiem však zabudnúť na nový slovensko-český film Dom, ktorý získal nejedno ocenenie. Scenáristka a režisérka Zuzana Liová si vybrala najlepších hercov a dostala aj ocenenie Film Europe.
Som rada, že som sa o miesta v kinosále „bila“ s ostatnými návštevníkmi. Že sa v dnešnej dobe nájdu ľudia, ktorí majú v sebe akési prázdno, čo prahne po naplnení. Ja som to svoje na Arfilme nakŕmila 23 filmami a s nimi súvisiacim množstvom zážitkov. Dúfam, že to aspoň na chvíľu postačí. O rok sa prídem naplniť znova. Autorka je študentka VŠMU.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.