Poľsko je vlastne posledným výbežkom nekonečných ázijských stepí, ktoré sa začínajú niekde pri Mongolsku a končia sa práve v priestore medzi Varšavou, Berlínom a Hamburgom. Aj preto bol v minulých storočiach poľský štát taký neuchopiteľný, s ťažko definovanými hranicami, ktoré sa menili tak rýchlo, ako rýchlo cválajú kone trávnatou rovinou.
Poliaci boli v Moskve, v Kyjeve, poľský kráľ vládol na pobreží Baltského i Čierneho mora. Veľkosť štátu však ešte neznamená šťastný život, a keď si prečítate dejiny Poľska od Normana Davisa, narazíte v nich okrem iného na tvrdenie, že v období, keď bol poľský štát najväčším štátom Európy, sa obyčajným ľuďom žilo rok od roku horšie. Práve toto poľské zaostávanie, ku ktorého dôvodom mohli patriť aj neprestajné výboje na Východ a nutnosť obrany, sa nakoniec skončilo úplným pádom Poľska, ktoré na začiatku devätnásteho storočia zmizlo z mapy Európy. A aj keď sa na nej po roku 1918 znovu objavilo, bol to opäť stav nestability a slabosti veľkého, avšak chudobného a po mnohých stránkach zaostalého východoeurópskeho štátu.
Dnešné Poľsko je iné. Je to pomerne malý európsky štát strednej veľkosti, kde na východné územia spomínajú s nostalgiou len najstaršie generácie. No napriek všetkým problémom, aké poznáme aj od nás, teda korupcii, rozkrádaniu, mizerne fungujúcemu školstvu a štátnej správe, urobila krajina obrovský skok vpred. Taký veľký, že poľskí novinári môžu bez začervenania tvrdiť, že tak dobre, ako sa žije v Poľsku dnes, sa Poliakom nikdy v minulosti nežilo.
Samozrejme, Poľsko zostáva jednou z chudobných krajín Európskej únie, ale napríklad to, že počas nedávnej hospodárskej krízy bolo jediným európskym štátom, ktorý neupadol do recesie, dodalo Poliakom obrovské sebavedomie. Druhou, podľa mňa veľkou výhodou, je poľská otvorenosť svetu – aspoň pokiaľ ide o liberálnu časť elít a mladú generáciu. To, že pri prvej možnosti práce v EÚ sa doslova stovky tisícov Poliakov zdvihli a odišli na skusy a za prácou do Veľkej Británie, Írska a inam, nebol už výraz mimoriadnej biedy, skôr odhodlania a odvahy urobiť niečo pre to, aby sa človek mal lepšie, ako sa má. Odvahy, ktorá veľkej časti mladých Čechov chýba. U vás na Slovensku je to trochu lepšie, ale za Poliakmi aj tak zaostávate o mnoho konských dĺžok. Fenoménom posledných rokov potom je, že sa po skúsenosti s prácou na Západe títo ľudia do Poľska vracajú a už neodchádzajú, pretože doma nachádzajú dostatok dobrých príležitostí.
Obrovskou vzpruhou pre Poľsko je aj usporiadanie majstrovstiev Európy vo futbale, jednej z najväčších športových akcií, aké sa na planéte konajú. Poľsko majstrovstvá využilo ako zámienku na naštartovanie obrovskej modernizácie krajiny, ktorá predstihuje aj nadšenie po obnove poľského štátu po roku 1918. Už dnes je síce jasné, že nie všetky diaľnice, ktoré mali byť hotové, naozaj hotové budú. Možno nepôjdu ani všetky rýchlovlaky, terminály na letiskách nebudú možno tiež úplne dokončené, ale aj keby sa podarilo splniť len dve tretiny plánov, tak to Poľsko obrovsky zmení.
Už pred niekoľkými rokmi sa zmenila aj poľská politika a poľský postoj k Európe. Kým my Česi a vy Slováci sa začínate pridávať, stále len Európskej únii hovoríme, čo nechceme, proti čomu protestujeme, a Poliaci, naopak, spolurozhodujú o tom, čo Európska únia robí, kam smeruje a ako bude vyzerať. Namiesto toho, aby stále niečo sabotovali, snažia sa ovplyvňovať zákulisie a navonok potom dávajú najavo, že idú s „tvrdým jadrom“ Únie v jednom šíku. Teraz táto krajina, najúspešnejší štát Novej Európy, preberá na pol roka vedenie Únie. Trúfam si tvrdiť, že na rozdiel od Maďarska to bude vidieť a v dobrom slova zmysle aj cítiť. Ako sa patrí na krajinu nekonečných rovín, celkom inú od nás z horských údolí a karpatských a iných kotlín. Autor je redaktor Lidových novín.
Poliaci boli v Moskve, v Kyjeve, poľský kráľ vládol na pobreží Baltského i Čierneho mora. Veľkosť štátu však ešte neznamená šťastný život, a keď si prečítate dejiny Poľska od Normana Davisa, narazíte v nich okrem iného na tvrdenie, že v období, keď bol poľský štát najväčším štátom Európy, sa obyčajným ľuďom žilo rok od roku horšie. Práve toto poľské zaostávanie, ku ktorého dôvodom mohli patriť aj neprestajné výboje na Východ a nutnosť obrany, sa nakoniec skončilo úplným pádom Poľska, ktoré na začiatku devätnásteho storočia zmizlo z mapy Európy. A aj keď sa na nej po roku 1918 znovu objavilo, bol to opäť stav nestability a slabosti veľkého, avšak chudobného a po mnohých stránkach zaostalého východoeurópskeho štátu.
Dnešné Poľsko je iné. Je to pomerne malý európsky štát strednej veľkosti, kde na východné územia spomínajú s nostalgiou len najstaršie generácie. No napriek všetkým problémom, aké poznáme aj od nás, teda korupcii, rozkrádaniu, mizerne fungujúcemu školstvu a štátnej správe, urobila krajina obrovský skok vpred. Taký veľký, že poľskí novinári môžu bez začervenania tvrdiť, že tak dobre, ako sa žije v Poľsku dnes, sa Poliakom nikdy v minulosti nežilo.
Samozrejme, Poľsko zostáva jednou z chudobných krajín Európskej únie, ale napríklad to, že počas nedávnej hospodárskej krízy bolo jediným európskym štátom, ktorý neupadol do recesie, dodalo Poliakom obrovské sebavedomie. Druhou, podľa mňa veľkou výhodou, je poľská otvorenosť svetu – aspoň pokiaľ ide o liberálnu časť elít a mladú generáciu. To, že pri prvej možnosti práce v EÚ sa doslova stovky tisícov Poliakov zdvihli a odišli na skusy a za prácou do Veľkej Británie, Írska a inam, nebol už výraz mimoriadnej biedy, skôr odhodlania a odvahy urobiť niečo pre to, aby sa človek mal lepšie, ako sa má. Odvahy, ktorá veľkej časti mladých Čechov chýba. U vás na Slovensku je to trochu lepšie, ale za Poliakmi aj tak zaostávate o mnoho konských dĺžok. Fenoménom posledných rokov potom je, že sa po skúsenosti s prácou na Západe títo ľudia do Poľska vracajú a už neodchádzajú, pretože doma nachádzajú dostatok dobrých príležitostí.
Obrovskou vzpruhou pre Poľsko je aj usporiadanie majstrovstiev Európy vo futbale, jednej z najväčších športových akcií, aké sa na planéte konajú. Poľsko majstrovstvá využilo ako zámienku na naštartovanie obrovskej modernizácie krajiny, ktorá predstihuje aj nadšenie po obnove poľského štátu po roku 1918. Už dnes je síce jasné, že nie všetky diaľnice, ktoré mali byť hotové, naozaj hotové budú. Možno nepôjdu ani všetky rýchlovlaky, terminály na letiskách nebudú možno tiež úplne dokončené, ale aj keby sa podarilo splniť len dve tretiny plánov, tak to Poľsko obrovsky zmení.
Už pred niekoľkými rokmi sa zmenila aj poľská politika a poľský postoj k Európe. Kým my Česi a vy Slováci sa začínate pridávať, stále len Európskej únii hovoríme, čo nechceme, proti čomu protestujeme, a Poliaci, naopak, spolurozhodujú o tom, čo Európska únia robí, kam smeruje a ako bude vyzerať. Namiesto toho, aby stále niečo sabotovali, snažia sa ovplyvňovať zákulisie a navonok potom dávajú najavo, že idú s „tvrdým jadrom“ Únie v jednom šíku. Teraz táto krajina, najúspešnejší štát Novej Európy, preberá na pol roka vedenie Únie. Trúfam si tvrdiť, že na rozdiel od Maďarska to bude vidieť a v dobrom slova zmysle aj cítiť. Ako sa patrí na krajinu nekonečných rovín, celkom inú od nás z horských údolí a karpatských a iných kotlín. Autor je redaktor Lidových novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.