Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nie je ľahké byť tu Cigánom

.časopis .rozhovor

Jeho filmy patria medzi to najlepšie, čo za posledných 20 rokov v slovenskej kinematografii vzniklo, jeho dokumentárny seriál o filmároch československej novej vlny sa stal udalosťou, jeho najnovší film Cigán ešte nemal ani premiéru a už sa o ňom veľa hovorí. Počas práce na ňom zistil, že tu vôbec nie je ľahké byť Cigánom. Režisér Martin Šulík.

.naposledy sme spolu robili rozhovor po tvojom filme Slnečný štát. Čo sa odvtedy udialo?
Nakrútil som niekoľko dokumentov o osobnostiach slovenskej a českej kultúry. Začalo sa to celovečerným filmom o režisérovi a etnografovi Martinovi Slivkovi, jednej zo zakladajúcich osobností slovenskej kinematografie. Potom som sa snažil zmapovať československú kinematografiu šesťdesiatych rokov, režíroval som 27-dielny cyklus o filmároch novej vlny. Minulý rok som dokončil dvojdielny celovečerný film 25 zo šesťdesiatych o najvýraznejších filmoch z tohto obdobia. A natočil som tri alebo štyri GEN-y pre Slovenskú televíziu. .dosť si toho stihol.
Nadchla ma podoba filmu ako audiovizuálnej pamäti. Chceli sme zachytiť. ako osobnosti, ktoré sa postupne vytrácajú, interpretujú vlastnú tvorbu. Ich tváre, gestá, spôsob, akým hovoria. Keď sme napríklad nakrúcali Otakara Vávru, mal 96 rokov a bol veľmi čulý. Podaril sa nám obsiahly rozhovor o jeho tvorbe. Dnes sa už nedá zopakovať. Raz by z tých našich portrétov mohol byť študijný  materiál pre historikov filmu. .máš študentov na VŠMU. Nemohli by oni nahrávať rozhovory s ľuďmi, ktorí odchádzajú?
Posledných 20 rokov sa čoraz viac využíva metóda oral history – spomienkového rozprávania. U nás na škole to začínajú robiť filmoví vedci. Študenti musia nakrútiť dokument, v ktorom vyspovedajú nejakú výraznú osobnosť slovenskej kultúry. Film sa stal veľmi účinným prostriedkom v oblasti mapovania histórie. .projekt o československej novej vlne bol tvoj nápad alebo objednávka?
Začalo sa to ešte spoluprácou na filme Klíč k určování trpaslíků o Pavlovi Juráčkovi, kde sme sa zoznámili s Honzom Lukešom a Čestmírom Kopeckým. Zistili sme, že sme všetci veľkí fanúšikovia kinematografie 60. rokov a rozhodli sme sa, že by stálo za to zaznamenať výpovede jej tvorcov, kým ešte žijú. Najprv sme nakrútili portréty Ivana Passera a Otakara Vávru. Ukázali sme ich v ČT a oni nám pomohli dofinancovať celý seriál. Neskôr sa pridal aj Slovenský filmový ústav a stal sa z toho  česko-slovenský projekt. Teraz sú tam zachytení aj ôsmi slovenskí filmári. .v čom to bolo najzaujímavejšie?
Bolo to ako druhá vysoká škola. Mohol som sa rozprávať s našimi najlepšími filmármi zo 60. rokov, pýtal som sa ich na pracovné metódy a oni spätne analyzovali svoje filmy. .zmenilo to tvoj dovtedajší pohľad na film?
Nie, ale utvrdilo ma to v názore, že v 60. rokoch sa na film nepozeralo ako na tovar, ale ako na dielo, ktoré môže formovať myslenie, rozšíriť vnútorný svet človeka, ktoré má spoločnosť humanizovať, upozorňovať na to, čo je zdeformované. A zároveň dávať človeku nádej a  pocit krásy. .aj vtedy sa však točili ľahké komédie...
To nie je vec žánru. Dobrý film môže byť aj komédia aj detektívka. Hovorím o tom, že v kinematografii sa toľko nekalkulovalo. V šesťdesiatych rokoch sa filmári neriadili len návštevnosťou, ale snažili sa nájsť živé témy, ktoré reflektovali ich súčasnosť, hľadali originálne formálne postupy. Dnes je dobrý ten film, na ktorý príde milión divákov a je jedno, či je to kópia, alebo originál. Je však kopa filmov – aj slovenských – na ktoré chodí málo ľudí,  ale ktoré sú pre vedomie spoločnosti dôležitejšie, ako tie navštevované divácke trháky. Film Démanty noci nebol divácky úspešný, no posunul kinematografiu v oblasti strihu, v oblasti rozprávania príbehu, rozšíril výrazové možnosti filmu ako takého. A to zase ovplyvňovalo ďalších filmárov – aj autorov komerčných filmov. V 60. rokoch sa v celom svete film definitívne prijal ako nový druh umenia s vlastným jazykom a vlastnými zákonitosťami. .a dnes?
Dnes sa film berie najmä ako prostriedok na zarábanie peňazí. Pekne to povedal v dokumente Ivan Passer. „Čo sa stalo s filmom?," pýta sa a vysvetľuje, že veľké americké štúdiá už dnes nemajú konkrétnych vlastníkov. V minulosti bolo pre majiteľov štúdií vecou prestíže zafinancovať popri komercii aj film, ktorý síce nemal veľkú návštevnosť, ale vyhrával festivaly. Dnes sú veľké štúdiá akciovými spoločnosťami, akcionári sú anonymní, často nemajú k filmu žiadny vzťah. Jediné, čo ich zaujíma, je zisk. .v hudobnom priemysle je to presne to isté.
Výsledok je, vraví Passer, že filmy sa podobajú jeden na druhý – ako autá v automobilovom priemysle. Dnes už s istotou nerozoznáte rukopisy režisérov alebo scenáristov. Dokonca aj mnoho producentov v Európe natáča overené kópie kasových trhákov. Samozrejme, že vznikajú aj výnimočné diela výnimočných režisérov, ale myslím, že tlak na tvorcov, aby ich filmy boli finančné úspešné, nebol nikdy taký silný. Film musí zarobiť hneď a veľa. .pritom sa teraz skončil Artfilm a na ňom sa s veľkým úspechom premietali filmy, ktoré sa väčšinou nedostanú do multiplexov.
Artfilm je špecializovaný festival pre milovníkov umenia. Ale máš pravdu: zmena technológie priniesla možnosť točiť filmy za menej peňazí, nezávislejšie, a teda aj osobnejšie. Po celom svete vznikajú komunity, ktoré rezignovali na komerciu. Mnohí filmári sa pokúšajú svoje filmy dostať k ľuďom cez internet. Často výnimočné dielka nakrútia amatéri. Súčasná audiovizuálna kultúra je veľmi bohato štruktúrovaná. .ktorý z tvorcov československej novej vlny ťa najviac zaujal?
Každý z nich bol zaujímavý, každý prežil zvláštny osud. Väčšina z nich bola poznačená 2. svetovou vojnou alebo päťdesiatymi rokmi. Miloš Forman prišiel o obidvoch rodičov, ostali s bratom sami. Juraj Herz prežil ako desaťročný chlapec koncentračný tábor. Jana Schmidta vyhodili z medicíny. Rodičom Evalda Schorma znárodnili statok. Najbližší mi však bol Ivan Passer. Človek, ktorý sa celý život choval čestne. Už keď mal 14 rokov, tak chceli vyhodiť jeho spolužiaka za to, že fajčil na záchode. On sa ho zastal a vyhodili ich obidvoch. Keď Forman nedokázal napísať pre Pontiho scenár, tak Passer ho vykúpil svojím scenárom. Keď Passerovi ponúkali v Londýne, aby nakrútil film po nejakom inom režisérovi, tak to odmietol s tým, že nemôže ukradnúť film. Pritom sám nemal prácu. Celý život sa správal čestne a pritom nakrúcal pekné filmy. .ako prišlo k tomu, že si nakrútil film o Martinovi Slivkovi? Bol tvojím učiteľom?
Áno, bol. Oslovil ma producent Patrik Pašš. Jedného dňa, po tom ako Martin Slivka zomrel, prišla k nemu pani Slivková a doniesla škatuľu s fotografiami a rôznymi písomnými materiálmi. Povedala, že jej manžel si želal, aby to nejako spracoval. Patrik Pašš vtedy oslovil Ingrid Mayerovú, Rudolfa Urca a mňa, či by sme mali záujem natočiť o Martinovi Slivkovi dokument. Súhlasili sme. Ingrid a Rudolf spravili veľmi dôsledný zber materiálu a napísali scenár. Precestovali celý svet a zhromaždili základné informácie od ľudí, ktorých Martin Slivka ovplyvnil, a ktorí s ním spolupracovali. Boli v Kanade za jeho priateľom dramaturgom Miloslavom Kubíkom, boli za Hansom Joachimom Schleglom v Nemecku, za rodinou Skřibských v Švajčiarsku. Navštívili aj lužických Srbov, medzi ktorými Slivka nakrúcal film.   .mal si teda dosť autentického materiálu?
Práveže nie. Martin Slivka nechcel, aby ho filmovali ani fotografovali. Dokonca zakázal študentom nahrávať si jeho prednášky – existuje však niekoľko tajných nahrávok, ktoré sú veľmi zábavné, pretože zachytávajú jeho zmysel pre humor. Filmy, v ktorých by bol Martin Slivka nakrútený, sme nenašli. Veľmi málo záznamov bolo v rozhlase, v televízii nebolo nič. Keď som bol zúfalý, našla sa u Slivkovcov v pivnici druhá škatuľa s amatérskymi filmami. Dali sme ich prepísať a  bolo to prekvapenie. Na plátne sa zrazu objavili zábery,  ako sa Martin Slivka hrá s deťmi, ako kosia lúku, ako je na svadobnej ceste pri Čiernom mori. Z množstva výpovedí, ukážok z tvorby i čriepkov amatérskych filmov sme poskladali celý dokument. Nakoniec som dostal nápad, že štruktúru filmu by mohli rámcovať svojimi piesňami bratia Muchovci, muzikanti z Terchovej, ktorí mu aj hrali na pohrebe. .hovoríš o filme ako pamäti. Točil si životné príbehy iných filmárov. Tvoj zatiaľ posledný autorský film je Slnečný štát z roku 2005. Nie je ti to ľúto?
Mal som pocit, že všetky tie dokumenty stihneme dokončiť za dva roky. Odrazu to začalo narastať, prerástlo nám to cez hlavu. Jedného režiséra sme spracúvali aj dva mesiace. Prezerali sme archívne zábery, museli sme sa prehrýzť obrovským množstvom filmov. Preletelo päť rokov, ani neviem ako. .spomínaný Martin Slivka nakrútil 13-dielny epochálny cyklus o Cigánoch Deti vetra. Súvisí to s tvojím najnovším filmom Cigán?
Tematicky áno, vnútorne však nie. .ako vznikol nápad nakrútiť taký film?
Na začiatku som chcel natočiť Hamleta v cigánskej osade. Zdalo sa mi veľmi zvláštne, že sa spoja dve veci – štylizovaná hra, ktorá zrkadlí kultúrnu tradíciu a autentická súčasná realita. Mal som pocit, že konfrontácia dvoch hodnotových systémov umožní jasnejšie naformulovať, kam smeruje naša spoločnosť. Myslel som, že sociálna štruktúra v rómskych osadách dokáže absorbovať komplikovanú vzťahovú štruktúru Shakespearovej hry.  Bol to však iba formálny nápad. Skutočne sme sa do tej témy pustili v momente, keď sme so scenáristom Marekom  Leščákom začali cestovať po rómskych osadách. Vtedy nám veľmi pomohol dokumentarista Paľo Pekarčík, ktorý sa v téme vyznal, nakrúcal totiž pre televíziu rómsky magazín So vakeres. On nám otvoril mnohé dvere. Zoznámil nás s terénnymi pracovníkmi, aktivistami, ľuďmi z rôznych cirkví. Pri našich cestách sme si uvedomili, že na Slovensku žije asi 200-tisíc ľudí v biede, chudobe, a že to je spoločenské tabu. To, čo vieme z televízie a novín, realitu zachytáva len veľmi plocho a zjednodušene. .čo ste urobili?
Snažili sme sa preniknúť do života v osadách, pochopiť, aké problémy tam ľudia majú, čo ich trápi. V niektorých osadách sa pred nami zatvárali a nechceli s nami hovoriť. V iných nás pozvali domov a rozprávali nám o svojich životoch. Uvedomili sme si, že to často závisí od toho, akú majú skúsenosť s gadžami z minulosti. Každá osada má svoju individuálnu históriu, svoj príbeh. Konkrétna situácia v minulosti niekedy zničila dôveru medzi Rómami a majoritou. A znovu nadviazať vzťahy medzi oboma kultúrami je nesmierne ťažké. Neexistuje generálne riešenie rómskej problematiky, ktoré sa nám neustále podsúva. Dáme dávky – zoberieme dávky, postavíme byty – nepostavíme byty. Každá rómska komunita si vyžaduje individuálny prístup. A pre obnovenie dôvery je dôležité hovoriť aj s gadžami. .bola to pre teba prvá skúsenosť tohto druhu?
Bol som v osadách aj predtým, ale nikdy som sa tomu nevenoval hlbšie. Všeličo tušíš, ale v okamihu, keď tam pobudneš dlhšie, začneš chápať súvislosti. Napríklad drogový problém.  Stane sa, že príde jedna rodina z Luníka 9, donesie do osady toluén a to rozloží celú komunitu. Ľudia sú na to nepripravení, bezbranní. Ale sú aj osady – väčšinou tie, ktoré sú veľmi konzervatívne – kde feťákov nenájdeš. Obyvatelia ich jednoducho nepustili medzi seba. Myslím, že niektoré osady majú sebaobranné mechanizmy, ktoré vychádzajú zo základov rómskej kultúry. Ale chlapci, ja nie som odborník na rómsku problematiku. .si však vnímavý človek.
To, čo sa deje v osadách, je podľa mňa problém chudoby, nie etnicity. Tí ľudia nemajú prácu,  nemajú vzdelanie. Veď predsa getá nie sú príliš rozdielne, či sú v Afrike, v Južnej Amerike, alebo na Slovensku. U nás to má však vždy národnostný podtón. .čím to je?
Myslím, že to má historické korene. V roku 1927 sa prijal zákon „o potulných Cigánoch a podobných tulákoch“, ktorý mal Rómom obmedziť kočovanie.  Museli mať osobitné preukazy, platili na nich tvrdšie zákony. Za slovenského štátu boli internovaní v táboroch, robili ťažké nútené práce. V spomienkach Eleny Lackovej sa dočítaš, že v 50. rokoch prišiel buldozér do osady a zbúral domy – rómske kolónie mali zmiznúť. Sťahovali ich do centier miest a nikto sa nepýtal, či to Rómovia chcú, alebo nie. Zo dňa na deň sme im zmenili kultúrne návyky. Keby som bol Róm, mal by som pocit, že gadžovia proti nám vždy niečo mali. .v rádiu ste nedávno s Marekom Leščákom debatovali o tomto filme. Telefonovala vám jedna pani zo Spiša, ktorá sa pýtala, ako majú žiť s tými nespratnými Cigánmi.
Pozor, Andrej, tam sú dva pohľady na celý problém. .to hovoria aj mne, že sa zastávam ako novinár Cigánov.
Ľudia, ktorí žijú vedľa rómskej osady a zmizne im drevo, majú oprávnený pocit krivdy. Je to nespravodlivosť, ktorá ničí akúkoľvek dôveru. Z odstupu si však uvedomíš, že keby Rómovia nekradli drevo, tak tam v zime zmrznú. Tí ľudia sa z toho sami nemôžu dostať. Nevedia ako. Mnohí z nich nerobili už dvadsať rokov. Niežeby nechceli, ale nikto ich nezamestná. Mladí ľudia si nedokážu predstaviť, že by sa uživili vlastnými rukami. V Spišskej Novej Vsi mi na stanici povedali: nemáme pre nich prácu. Môžu v zime odpratávať sneh. Inak sú nahradení mechanizmami. Z toho vyplýva, že Rómovia sa musia vzdelávať. Učia sa za kováčov, rezbárov a murárov. Sú to tradičné rómske remeslá, ale na trhu práce sa uplatňujú len ťažko. V okolí Kežmarku musí byť toľko rezbárov, že by svojou produkciou zaplavili celý ÚĽUV. .keď sa povie rómska osada, nie je to už tak trochu „prefláknutá“ téma?
U vás fotografov áno. Skoro každý slovenský fotograf má cyklus Rómovia. Mimochodom, na film ma inšpirovala aj jedna fotografia Josefa Koudelku, volá sa Rekonštrukcia. Obrázok Cigána, ktorý stojí s putami na rukách, za ním kordón policajtov a za nimi osada. .tvoj brat Marek nakrútil teraz vynikajúci film o Rómoch Cigarety a pesničky.
To je však dokument. Okrem Ružových snov Dušana Hanáka a Montiho Čardáša Martina Ťapáka nemáme hraný film o Rómoch. Pre televíziu nakrútil dve rómske rozprávky Dodo Baňák a Dušan Rapoš príbeh Cinka Panny. Tam mi prekážalo, že Rómov hrajú gadžovia. Martin Dejdar dokonca aj po česky. Chýbala mi tam rómčina. .ako ste dokázali presvedčiť nehercov z osád, aby sa stotožnili s vašim námetom?
Celý scenár vychádza z prostredia, ktoré dobre poznajú. Väčšina z nich tie situácie zažila.  Ale nie všetci naši hrdinovia sú z osád. Niektorí z našich hercov boli v osade, kde je sociálna situácia taká vyhrotená, prvýkrát. Janko Mižigár, ktorý hrá hlavnú postavu, raz zastal uprostred richnavskej osady a hovorí: Tak tu by mal náš pán farár čo evanjelizovať (Smiech). Janko je z Krížovej Vsi, z pastoračného centra, kde sa im venuje pán farár. Majú gospelovú kapelu, divadlo, športujú. .stretol si nové cirkvi v osadách?
Samozrejme. V Richnave sú obľúbení letničiari. Vedú Rómov k tomu, že nemáš mať Krista na stene, ale v srdci. Uprostred osady organizujú spoločné modlenie so spevom, v nedeľu svätia pobožnosti v Spišskej Novej Vsi. Ich príchod osadu rozdelil na dve časti. Dokonca aj niektoré rodiny. Počas nakrúcania sme napríklad zažili, že katolícky farár nechcel pochovať 3-týždňové dieťa. Vraj sú tam sekty a on sektárov pochovávať nebude. Zhodou okolností išlo o katolícku rodinu. Paľo Pekarčík má fotku, ako idú traja opustení ľudia s truhličkou na cintorín. Rómovia majú silnú potrebu religiozity. .máš skúsenosť, že osada je symbolom úplného chaosu?
Nemám. Ale zmenila sa tradičná štruktúra. Vajdov už dávno nahradili sociálni pracovníci alebo rómski aktivisti, ktorí v osadách pomáhajú s praktickými vecami, vypisujú papiere, žiadosti a tak. A veľkú autoritu majú ľudia, ktorí v osadách požičiavajú peniaze. .úžerníci.
Bankári, by som povedal. Niekde je od nich závislá väčšina osady a oni to využívajú. V tom je svet Rómov aj náš veľmi podobný. Osada nie je chaotická, je štruktúrovaná. Žijú v nej zámožní aj úplní chudáci – páriovia, s ktorými sa ľudia z druhého konca osady nerozprávajú. Mnohokrát sme zažil, že nás cez osadu sprevádzal človek, odrazu zastal a vraví: „Tam sa choďte pozrieť sami, tam ja nepôjdem." .lebo?
Žijú tam ľudia, s ktorými sa nestýka. Kastovný systém je takmer v každej osade. Cez inú osadu nás sprevádzal sympatický chlapík, zastal na hornom kopci, pozeral na svet pod sebou a povedal: „Chlapci, vy mi nebudete veriť, ja mám 35 rokov, ale tu som v živote nebol." Bol pritom v Anglicku, v Sheffielde pieskoval kovy, zarobil si, vrátil sa, postavil si pekný udržiavaný dom, deti chodia do školy... ale nebol na hornom konci. .dá sa v takej osade nakrúcať?
Áno. Produkčný Igor Hudec pochopil, že celá osada musí byť zainteresovaná na nakrúcaní. Snažili sme sa, aby sa čo najviac ľudí vystriedalo v komparze a rôznych pomocných prácach. Mali sme napríklad desať pomocníkov, z každej časti osady jedného, ktorí nám organizovali prenášanie techniky, dbali o to, aby nám ľudia nevošli do záberu, ťahali elektrinu. Nebol s tým žiadny problém. V osade sme boli pod stálym dohľadom. Boli situácie, keď sa v noci dvaja herci intímne rozprávajú pred kamerou a za nami bolo štyristo ľudí. (Smiech). .všetci sa chceli pozerať?
Áno. Prosili sme ich, aby boli ticho, lebo aj šepot bolo počuť. Ale nakrútili sme to. Boli rôzne problémy – s technikou, s počasím, nie však s ľuďmi. Ich vinou sme nestratili ani jeden filmovací deň. A  to nie je iba moja skúsenosť. To je aj skúsenosť mnohých ľudí, ktorí nakrúcali s Rómami. .prečo neherci?
Vedeli sme, že to musia hrať Rómovia. Celý film je v rómčine, a to by sa herci nenaučili. Museli sme točiť s autentickými Rómami, chceli sme, aby diváci videli ich tváre. Stále sa len o nich rozpráva, málokedy ich vidíš a už vôbec nevieš, ako rozprávajú. .ako sa povie po rómsky režisér?
Neviem, mňa volali Kamera a kameramana Akcia. Kričali na nás tak. Niekedy aj v ostrej (smiech). .už rozumieš po rómsky?
Nemám talent na jazyky, ale intuitívne som niečomu rozumel. Na pľaci sme mali neustále prekladateľku. Helena Akimová každý večer s hercami prebrala dialógy, ktoré sa nakrúcali na druhý deň. Pomáhala aj priamo pri nakrúcaní – prekladala, o čom sa Rómovia pred kamerou rozprávajú. Mal som pocit, ako dobre hrajú, akú sú prirodzení a oni sa iba dohovárali, kto kam pôjde, aby nevrazili do kamery (smiech). Helena a jej muž Ivan nás upozornili na Mira a Marcelu Gyulásovcov, Rómov, ktorí odišli v roku 1995 do Francúzska. Miro robí zdravotníka a Marcela pracuje v materskej škôlke. Majú svoj folklórny súbor, tancujú. Ukázalo sa, že obaja sú veľmi dobrí herci a v našom filme hrajú hlavné postavy. .koľko filmovacích dní ste mali?
Štyridsať. .viac ako pri iných filmoch?
Asi o desať dní. Bolo to dané nielen náročnosťou prostredia, ale aj tým, že sme točili v zime a boli krátke dni. Richnavská osada je v kopci a všetko sme tam museli vynášať. Dnes nie sú luxus len špeciálne efekty, ale čas, ktorý máte na hercov. Výhoda práce s nehercami je, že nikto z nich nemal iné povinnosti, nemuseli chodiť na dabing, do divadla, nikam. Venovali sa iba filmu. .boli situácie, keď si mal pocit, že neherci sú nezvládnuteľní, že nechápu, čo od nich chceš?
Bolo to presne také, ako keby som nakrúcal hocijaký iný film s nehercami. Väčšina ľudí pred kamerou rozumela, čo od nich chceme, pretože situácie, ktoré sú vo filme, zažili. Napríklad, keď sme nakrúcali vyplácanie dávok, bola to pre nich príležitosť ukázať ich život a boli v tom veľmi pravdiví. .prispôsobovali ste scenár v priebehu nakrúcania?
Nie. To, čo bolo v scenári, už bolo odpozorované z osady. Väčšina príbehov, ktoré sme použili, sa naozaj stala, mnohé repliky nám niekto povedal. Vedeli sme, že to je svet, ktorý sa nedá vymyslieť pri stole. .prenikli ste do neho?
Nemám pocit, že sa nám to úplne podarilo. Rómovia si chránia súkromie a cudzím ľuďom o ňom nerozprávajú. Sú to veľmi plachí ľudia. Ich svet sme si museli poskladať z rozhovorov, ktoré sa navzájom dopĺňali. Celkový obraz vzťahov sme často lepili z náhodne vyslovených viet. Rómovia vyzerajú extrovertne, ale mnohí sú hanbliví. .zažil si ich v dôverných situáciách, čo ti to dalo?
Teraz sme začali robiť kampaň k filmu, stretávam sa s novinármi. Mnohí z nich mi kladú otázky ako keby som sa vrátil z inej planéty a Rómovia akoby boli ufóni, ktorých sme boli nakrúcať. A mne sa to protiví. Rómovia sú ľudia ako my a naše svety sú si oveľa bližšie ako si myslíme. Majú tie isté problémy ako my – zohnať prácu, uživiť rodinu, postarať sa o deti. V osadách je však všetko vyhrotenejšie a emotívnejšie. Problémy riešia ťažšie, nie sú natoľko vzdelaní, zbehlí. Všetci novinári sa ma teraz pýtajú: stalo sa vám tam niečo zvláštne? Ukradli vám niečo? Nie, nič. Cez ten film o Rómoch som sa veľa dozvedel aj o nás gadžoch. .čo politici?
Tí sa správajú k Rómom veľmi účelovo. Myslím, že problémy rómskych komunít ich nezaujímajú.  Buď nimi strašia, ako minister Lipšic, alebo si kupujú ich hlasy. Nosia im pred voľbami víno a cukríky.   .v rozhovore stále používaš výraz Róm, film sa však volá Cigán. Prečo?
Jeden starosta nám povedal vetu, ktorá sa nám zapáčila: „Pokiaľ sme boli Cigáni, bolo nám dobre, odkedy sme Rómovia, ide to s nami dole vodou." Tá veta zachytáva pokrytectvo spoločnosti. Na jednej strane sa im snaží vrátiť pomenovaním Róm dôstojnosť, na druhej strane to všetko, čo sa v spoločnosti udialo, ich o ňu oberá. Stratili prácu, mladí si už ani nevedia predstaviť, že by sa mali živiť vlastnými rukami – sú zvyknutí brať iba dávky. Stratili ilúzie a mnohí aj nádej, že sa niečo zmení. A dnes už to nie sú ani Cigáni, ani Rómovia, ale „neprispôsobiví občania". Vinou politickej perfídnosti stratili meno. .názvom filmu im teda vraciaš identitu a dôstojnosť?
Nie. Názov len odráža deformované vzťahy medzi oboma etnikami. Mimochodom, to nedorozumenie so ŽSR bolo v tom, že oni mali pocit, že slovo Cigán na plagáte je urážka. Pričom podľa slovníka je to príslušník národnostnej menšiny. A cigáň – s mäkčeňom – je klamár a podvodník. Čiže je to odlíšené. Mnohí Rómovia stále chcú, aby sa im hovorili Cigáni. .tento film bude, na rozdiel od všetkých tvojich ostatných, vnímaný nielen ako artefakt, ale ako závažná spoločenská téma. Budú sa pýtať, čo si tým chcel povedať.
Film ešte nikto nevidel a na internete som si už prečítal prekvapivé interpretácie. Zaskočili ma aj reakcie na trailer. V anonymnej diskusii sa objavilo mnoho agresívnych reakcii bez akejkoľvek znalosti problému. Poviem vám, chlapci, nie je ľahké byť Cigánom na Slovensku. .ty sa ním trochu staneš, keď ten film príde do kín. Si na to pripravený?
Ani nie. My sme nenakrútili politický plagát pre jednu alebo druhú stranu. Nakrútili sme príbeh 14-ročného chlapca, ktorý sa pokúša prekročiť hranice kultúrnych a sociálnych obmedzení a naráža na predsudky spoločnosti i nepísané zákony vlastnej komunity. Zvolili sme pohľad mladého človeka, skoro dieťaťa, pretože sme chceli divákovi umožniť, aby sa s ním mohol stotožniť  a aby sa na jeho situáciu pozrel zvnútra. Bol by som rád, keby sa náš film nestal zámienkou na stupňovanie nevraživosti, ale súčasťou otvorenej celospoločenskej diskusie, z ktorej by sa vygenerovali nejaké riešenia. .čo robí režisér medzi dokončením filmu a jeho premiérou?
Rozpráva sa s novinármi. .o čom, ak ten film ešte nevideli?
(Smiech) To som aj ja prekvapený, lebo už som poskytol asi päť rozhovorov. .teraz po premiére v Karlových Varoch budú kritici písať, aký ten film bol. Dotýka sa ťa to?
Áno. Na tomto filme mi veľmi záleží. Je asi najosobnejší zo všetkých, ktoré som urobil. Ľudia, s ktorými sme nakrúcali, sa nám otvorili, prejavili nám dôveru.  Nie sú to profesionáli a nevedia sa schovávať za masku postavy. Preto, keď o nich nepíšu dobre, ťažko to znášam. .tešíš sa na slovenskú premiéru svojho filmu, ktorá bude v osade v Richnave?
Na to sa teším najviac zo všetkého. Som zvedavý, čo na náš film povedia ľudia z osady. A som rád, že sa s nimi znova stretnem. .nerobíš film o filme? To by mohlo byť zaujímavé.
Nie, a prvýkrát v živote to ľutujem. Martin Šulík /
Narodil sa v roku 1962 v Žiline, vyštudoval réžiu na VŠMU, debutoval v roku 1991 filmom Neha. Okrem svojho najznámejšieho filmu Záhrada (5 Českých levov a množstvo ďalších cien), natočil aj snímky Orbis pictus, Krajinka alebo Slnečný štát. Venuje sa aj dokumentárnej tvorbe, pozoruhodný je napríklad jeho 27-dielny dokument o filmároch československej novej vlny. V osade Richnava a následne na MFF v Karlových Varoch bude mať preméru jeho najnovší film Cigán.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.časopis
.diskusia
.neprehliadnite