Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Žijeme medzi vecami

.jaroslava Vydrová .časopis .literatúra

Román Orhana Pamuka o láske a veciach, múzeum Orhana Pamuka o veciach a románe, múzeum nevinnosti o zberateľstve a láske.

Takýchto variácií, ktoré sa preplietajú a navzájom uzatvárajú do seba, by sa dalo vytvoriť viacero, pretože román Múzeum nevinnosti, ktorý Orhan Pamuk dokončil v roku 2008 a jeho slovenský preklad vyšiel tento rok v Slovarte, je opäť nápaditý, svojský a trochu nejasný... .múzeum Kemala Basmadžyho
„Keď som raz večer popíjal v bare Hôtela du Nord a díval som sa na cudzích ľudí okolo seba, pristihol som sa pri otázke, ktorú si kladie každý Turek v cudzine (ak má isté vzdelanie a trochu peňazí): Čo si o mne myslia títo Európania? Čo si myslia o nás všetkých?“ Kemal Bej prichádza k tomu postoju v závere svojho rozprávania, no implicitne ho cítiť už od začiatku knihy. Vlastne to platí pre mnohých Pamukových hrdinov, a nielen z tohto príbehu (a niektoré postavy z iných Pamukových románov, ako aj autor sám sa v tejto knihe objavia). Takisto sa tu možno stretnúť s uvažovaním o čase (nie náhodou sa Kemal odvoláva na Aristotela), o význame predmetov, ktoré sú samy osebe často banálne, nenápadné, použiteľné, no ich prenesenie do iného priestoru (v závere knihy ich vrátenie do pôvodného priestoru v podobe múzea) akoby vytváralo kľúč k pochopeniu niečoho ďalšieho – dokonca až zmyslu Kemalovho života, jeho lásky, toho, kde je jeho domov, čo znamená žiť v Istanbule. S obyčajnými predmetmi, drobnosťami, nástrojmi to teda nie je také jednoduché.
Množstvo menších príbehov v rámci hlavnej dejovej línie, ktorú vytvára najskôr trojuholník Kemal – jeho snúbenica Sibel – milenka Fusun a neskôr iba vzťah Kemala a Fusun, zbieranie rôznych predmetov, ktoré akýmkoľvek spôsobom súvisia s Fusun (cigarety, lyžička, list z kalendára...) – to sú témy, ktoré pomáhajú rozvíjať príbeh opäť jednej z rozsiahlych Pamukových kníh. V Múzeu nevinnosti Pamuk ponúka zdanlivo jednoduché záchytné body svojich turecko-európskych rozporov, akými sú problém predmanželského sexuálneho života, hodnota panenstva, dohodnuté manželstvá, tradícia verzus liberalizácia, triedne rozdiely, Istanbul a Paríž a podobne. A na rozdiel napríklad od Čiernej knihy poskytuje čitateľovi možnosť, aby mohol viac vnímať iba samotný príbeh. Po prečítaní anotácie na prebale knihy môžeme byť dokonca sklamaní, že sa v pár vetách dozvieme to (dejovo) podstatné. Lenže zdanlivo jednoduché príbehy sú tie najťažšie. Román o láske je v mnohom silný práve tam, kde ide o to, čo je nevypovedané, respektíve skryté v rozhovoroch o celkom iných a nezaujímavých témach, ako je napríklad pozeranie televízie. Láska sa rozvíja tam, kde sa spoločne nedá prežiť, v dotykoch, ktoré sa neuskutočnili alebo sú až príliš minimálne, hoci pre Kemala sú intímne a intenzívne.
Ak máme Kemalovmu životu uveriť, musíme pátrať ďalej a prekročiť jednorozmernosť, občas banálnosť, eufóriu a tragiku, ktoré Kemalom duševne aj fyzicky otriasajú. V tomto zmysle sú napríklad veľmi zaujímavé opisy nehybnosti, keď Kemal nemôže vstať a odísť domov z večere u Fusuninej rodiny, keď mu predmety, ktoré odniesol z Fusuninho domu a ktorých sa potom dotýka, dodávajú silu na to, aby mohol svoj život zniesť. Mikropríbehy a množstvo okolností, ktoré sa držia úsporného dejového rámca, nechávajú čitateľa unášať, podobne ako to robí Kemal, keď pláva ležiac na chrbte ďaleko od bosporského brehu.
Ako sa uvádza na reklamnej upútavke slovenského vydania, Margaret Atwoodová ocenila román ako „dokonalé čítanie pre dnešnú dobu... tureckí čitatelia prijímajú jeho knihy ako svoj vlastný tep srdca“. Napriek tomu, že sa román neodohráva v dnešnej dobe a ani sa nemôžeme celkom preniesť do vnímania tureckých čitateľov, podobnosti (a v pozitívnom zmysle aj rozdiely) nemusia byť celkom umelé. .múzeum Orhana Pamuka
Imaginatívny románový priestor má aj svoje konkrétne časopriestorové umiestnenie, ktoré Orhan Pamuk pripravuje spolu so svojou knihou. Realita a fikcia sa tu stretávajú v rôznych zdvojeniach. Možno sa pýtať, do akej miery je postava spisovateľa Orhana Pamuka, ktorá sa v istých momentoch ocitá v románe, naozaj spisovateľom Orhanom Pamukom. Fusunina mama na záver tú nejasnosť ešte zvýrazní, keď povie: „Orhan Bej, pripomínate mi Kemala.“ No tieto otázky nechajme bokom, sú nevyriešené a neriešiteľné a svojím spôsobom aj nepodstatné, keďže to nie je ani prekvapivý, ani zásadne novátorský spisovateľský zvrat.
Na začiatku knihy sa dá preskúmať mapa, na ktorej sa dom Fusun a jej rodičov v Čukurdžume, teda reálne Múzeum nevinnosti nachádza, a takisto je tu (opäť údajne reálna) jednodňová vstupenka, s ktorou ho možno navštíviť. Zberateľom sa tak stáva samotný Pamuk. Kemal rozmýšľa, že „jediný spôsob, ako dodať zmysel tým rokom, bolo vystaviť všetko, čo som nazhromaždil – hrnce a panvice, čačky, šatstvo a obrazy – ako by to urobil antropológ“. A Orhan Pamuk (v skutočnosti podobne ako Kemal Bej v románe) ku každej kapitole knihy pripravuje nádobu s predmetmi. Tie symbolizujú nielen to, o čom je kniha, ale aj vnímanie ľudí žijúcich v Istanbule, v Turecku v období, v ktorom sa odohráva románový príbeh, jeho dejiny, kultúra – cez predmety každodennosti.
Opäť nemožno tento krok Orhana Pamuka brať iba doslovne, hoci je to nepopierateľne zaujímavý (aj hravý) projekt. Ako sám priznáva, ide o viac, chce predstaviť „pojednanie o múzeách a zbieraní“, o založení múzea vo vlastnom, nezápadnom zmysle. Návštevníci si tu majú pozerať „vlastné životy“. „Človek môže zbierať hocičo a všetko, s dôvtipom a bystrosťou, z pozitívnej potreby zbierať všetky predmety, ktoré nás spájajú s našimi milovanými, s každou stránkou ich bytosti, a aj keď nemá dom či vlastné múzeum, dostatočným domovom pre tú zbierku bude jej poézia.“ Otvorenie múzea Orhana Pamuka v Istanbule v Čukurdžume je avizované práve v tomto období. .byť doma
Vráťme sa však späť z tejto Pamukovej iniciatívy, ktorá opäť dáva románu nové kontexty, a z uvažovania o teoretickej a formálnej stránke románu či vzťahu fikcie a skutočnosti, čo je nepochybne inšpiratívne pre literárnovedné štúdie, ale aj pre diskusie o vzťahu kultúr a o zmysle a chápaní múzea. Napriek zberateľskej vášni či vášni pre návštevy múzeí (ktorej druhou stranou je aj istá miera obsesie i voyeurizmu) sa môžeme znova obrátiť k románu, jeho postavám a príbehu, navštíviť Keskinovcov, u ktorých pravidelne sedávajú Kemal s Fusun a jej rodinou, pozerajú relácie a filmy v televízii, rozprávajú sa, jedia, fajčia, žijú svoje životy určované priestorom ich domu, Čukurdžumou, Istanbulom, predmetmi, ktoré nenápadne čakajú na to, že ich niekto chytí, použije či premiestni. Kruh sa uzatvára, „skutočným domovom zberateľa je jeho vlastné múzeum“. Orhan Pamuk, Múzeum nevinnosti, preklad Otakar Kořínek, Slovart 2011 Autorka pôsobí na Filozofickom ústave SAV a v redakcii www.ostium.sk.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite