Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Ženy majú k oblečeniu iný vzťah ako muži. Nie je čisto úžitkový, ale ani nie je úplne len o ženskej túžbe po kráse. Ženy hľadajú v handrách aj rôzne iné veci. Napríklad ducha. Svoju náladu, svoj postoj a bárs čo ešte.

Sú ženy, ktoré nosia iba sivú. Sú ženy, ktoré si nikdy čiernu na seba nedajú. A sú ženy, ktoré si nenavlečú nikdy rolák a nezapnú si nikdy gombíky až ku krku (ja patrím medzi tieto). Niektoré majú odpor voči podpätkom a tangáčom, iné ani bez jedného nevedia žiť. Sme rôzne. Ale spoločné máme jedno – raz za čas (väčšinou približne raz za rok, a väčšinou v období letných zliav, čiže teraz) si musíme veci vytriediť. Keďže šatstvo zo spomínaných dôvodov nepoužívame len na zahalenie a udržanie telesnej teploty, musíme neustál ustavične dokupovať nové. A potom sa stane, že nám nestačí skriňa. Čo sa často rieši prikúpením novej skrine. Lenže potom nám nestačí byt. A potom triedime. Najprv dáme sestrám a matkám a deťom (ja som mala vždy smolu, chudá a vysoká a sedmička noha...), potom prídu kamošky na vytrieďovací večierok. Každá donesie  to, čo nechce, pričom sa stretnú u tej, čo má toho najviac a má najuniverzálnejšiu veľkosť, popíjajú, klebetia a skúšajú si handry. Každá sa zbaví vecí, čo už na seba rok nemala (aspoň tak ma to učila mama: „Dorotka, ak už niečo rok nenosíš, musíš to posunúť ďalej.“), a každá sa teší že nakúpila zadara. Keď však ostanú veci aj po tomto večierku na kope v chodbe, a nechcel ich vôbec nikto, nastáva problém. Čo s nimi? Im totiž nič nieje. Sú len trochu pritesné na majiteľku, alebo majú jednoducho „zlú energiu“. Vtedy prichádza na rad charita. A vtedy mi začnú chodiť maily. Pretože ženy v rámci triedenia svojich skríň triedia aj veci svojim manželom a deťom – a tak vznikne slušná kopa. „Mám veľa chutnučkých detských vecičiek, môžem to poslať do Nepálu?” pýtajú sa ma. Problém je v tom, že poštovné vyjde drahšie, ako kúpa celkom nových šiat v Nepále, ktoré by si deti samy vybrali. Čiže blbosť. Takže ľuďom navrhujem. Ak chcú pomôcť, stačí poslať peniaze, a ak sa chcú len zbaviť vecí dobrým spôsobom, zoberiem ich do rómskej osady, kam občas chodím. „To akože máme dať naše veci cigánom???” čudujú sa ženy. Hej, cigánom, vravím.Ticho. Viac neodpíšu. Zatiaľ som z množstva ponúk zrealizovala len dve takéto donášky do našich rómskych osád (a potom som sa dozvedela, že jedna z darkýň je stvrť-rómka...). Čiže ponaučenie znie – bosé nepálske deti potrebujú obnosené slovenské čižmičky, bosé rómčatká však nie. Zaujímavá sme krajina, veru.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite