Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bol som bezhranične naivný

.časopis .rozhovor

Do krajiny, ktorá neuznáva tú jeho, prišiel na špeciálne vízum na pozvanie Slovenskej atlantickej komisie. Uvedomuje si, že obraz Kosova na Slovensku nie je práve najlepší. Kosovský liberálny intelektuál, novinár a majiteľ mediálneho impéria Koha Veton Surroi.

.viete, kto je na Slovensku najznámejší kosovský Albánec? Pomôžem vám, nejde o politika.
Žiaľ, áno. .viete, kto je Baki Sadiki?
Čítal som o ňom v našich novinách. .je to aj u vás v Kosove známy človek?
Predtým som o ňom nepočul, no minulý týždeň sa o ňom u nás písalo. .v akej súvislosti?
V súvislosti s kriminálnymi aktivitami. .naša justícia ho hľadá, bol tu odsúdený. Je Sadiki aktívny a hľadaný aj v Kosove?
Neviem, nikdy som o tom nepočul. Pozrite sa, to je otázka, kde by bolo potrebné preskúmať, ako by sme mohli pomôcť v tejto veci. Prirodzene, bolo by veľmi dobré, keby vzrástla úroveň spolupráce medzi inštitúciami našich dvoch krajín. Bolo by to obojstranne výhodné a nemyslím si, že by bolo v záujme Kosova, aby kohokoľvek skrývalo. .zrejme však k dohode typu „vy nám vydáte drogového dílera a my vás uznáme“ nedôjde...
(Smiech.) .aké boli vaše terajšie stretnutia so slovenskými politikmi?
Mám dojem, že odmietavé stanovisko Slovenska k uznaniu nezávislosti Kosova je na jednej strane súčasťou istej politickej doktríny. Existuje však takisto budúcnosť a my o nej aj s vami vedieme rozhovory. Vo všeobecnosti, na všetkých stretnutiach, ktoré som mal na Slovensku, sa vždy prejavoval záujem o západný Balkán, ktorý je výraznejší ako v mnohých iných európskych krajinách. .hovoríte opatrne. Vysvetlili vám naši politici dôvody neuznania nezávislosti Kosova?
Zhodou okolností som bol na Slovensku v roku 2007 vo vašom parlamente, keď sa vaša pozícia formovala. Podľa nej Slovensko neuzná nezávislosť Kosova, pokiaľ to nebude súčasťou dohody so Srbskom. Vďaka tomu sa Slovensko dostáva do veľmi zvláštnej situácie. Povedalo, že uzná nezávislosť Kosova až po Belehrade, čo je trochu nonsens. Potom je tu aj racionálna otázka – čo musia dosiahnuť Belehrad a Priština, aby nás Bratislava uznala. .čo musia dosiahnuť?
Neviem, to je otázka, ktorú ja kladiem Bratislave. Pretože predstavte si situáciu, ak budeme so Srbskom rokovať ďalších dvadsať rokov. Aká je percentuálna miera riešenia problému, ktorá by uspokojila Bratislavu? 50 percent? 79 percent? .zaznamenali ste na Slovensku názory, že v našom odmietavom postoji nejde až tak o Kosovo ako skôr o slovensko-maďarské vzťahy?
Rozhodne nie. Pretože Slovensko má celkom inú dejinnú skúsenosť ako Kosovo, ktoré je súčasťou bolestivého rozkladu bývalej Juhoslávie. Získanie nezávislosti je zavŕšením tohto procesu. Slovensko je produktom konsenzuálnej dohody o rozdelení Československa. A potom, v dejinách Slovenska neexistovala genocídna vojna, kde by boli pokusy zlikvidovať alebo vyhnať časť obyvateľstva. .čo sa stalo od vyhlásenia nezávislosti Kosova vo februári 2008?
V Srbsku dochádza k poklesu extrémizmu, Šešelj upadá, jeho Srbská radikálna strana tiež. Sily, ktoré majú viac-menej demokratické smerovanie, zvíťazili. Od roku 2008 až doteraz na Slovensku takisto poklesol extrémizmus, napriek tomu, že v niektorých okolitých štátoch, napríklad v Maďarsku, vzrástol. A populizmus rastie aj v tradične liberálnych krajinách, ako je Švédsko. .naznačil vám niektorý slovenský predstaviteľ možnú zmenu postoja našej krajiny k nezávislosti Kosova?
Všetci. To, že sa postoj Slovenska zmení, je zrejmé. Nikdy neuznať Kosovo by bola neodpustiteľná krátkozrakosť a mal som pocit, že nijaký z mojich slovenských partnerov nie je krátkozraký. .ste ročník 1961. Identifikovali ste sa predtým ako Juhoslovan?
Nie, my sme mali trojitú identitu. Vždy tu bola naša etnická albánska identita. Takto sme v rodinách vyrastali. Potom pasy, štátna príslušnosť, to bolo juhoslovanské. Medzi týmito dvoma identitami bola vytvorená aj tretia, kosovská. .ktorá identita bola u vás najsilnejšia?
Nepochybne tá etnická. Možno preto, že v čase, keď som za Tita vyrastal, existovalo obdobie národného rozkvetu. V tom čase, po páde šéfa obávanej tajnej polície UDB Rankovića,
<//strong>sa v Kosove rozvíjali aj národné práva. V roku 1970 vznikla Prištinská univerzita, v tých časoch začala vysielať televízia v albánskom jazyku. V zmysle novej juhoslovanskej ústavy z roku 1974 získalo Kosovo rozsiahlu autonómiu v rámci Srbska. Ústava fakticky poskytla Kosovu štátne atribúty, ktoré vytvárali našu kosovskú identitu. Možno povedať, že to bola určitá „predštátna“ identita. .z akej rodiny pochádzate?
Moji rodičia boli asi z prvej generácie Albáncov, ktorí získali univerzitné vzdelanie. Obidvaja ukončili vysokú školu v Belehrade a obidvaja sa rozhodli vrátiť do Kosova. Môj otec bol novinár, spisovateľ, neskôr diplomat v Španielsku a juhoamerických krajinách. V čase autonómie sa aj pre Albáncov otvorili možnosti ísť do diplomatickej služby. Mama bola prvou albánskou etnologičkou v Kosove, pracovala v múzeu. .spomínali vám v detstve rodičia útlak zo strany štátu voči Albáncom?
Mali sme v rodine rozličné skúsenosti. Jeden môj strýko bol vzhľadom na svoje postoje vo väzení. Ale o týchto veciach sa v našej rodine veľmi nehovorilo. V období, keď som vyrastal, som časť mladosti strávil v zahraničí: v Bolívii, v Mexiku. .v roku 1981 boli v uliciach Prištiny prvýkrát tanky, ktoré poslala moc v Belehrade proti albánskym demonštrantom. Ako si na to spomínate?
V tom čase som bol v Mexiku, vrátil som sa až v roku 1982. A rýchlo som zistil, že je výnimočný stav. Odišiel som z Prištiny v roku 1977, keď bolo všetko ležérne, uvoľnené. Juhoslávia bola takmer súčasťou západného sveta; hudba, spôsob oblečenia. A vrátil som sa po piatich rokoch do mesta, ktoré bolo plné po zuby ozbrojených policajtov. Prilby na hlave, nepriestrelné vesty, kalašnikovy. .zmenili sa za tých päť rokov, čo ste boli preč, aj vzťahy s vašimi srbskými kamarátmi či priateľmi?
Ochladli, aj keď ani predtým neboli veľmi intenzívne. Niektorí z tých ľudí sa však už so mnou nekontaktovali. .máte medzi Srbmi v Kosove dlhoročných priateľov?
Nie, väčšina z nich boli kamaráti v škole, ktorí sa rozhodli ísť študovať do Belehradu, kde aj potom ostali. Okrem toho, bol som trochu špecifický, pretože som veľmi dlho žil v zahraničí, kde som mal viac priateľov ako doma. .ako vás bralo albánske prostredie v Kosove po vašom návrate v roku 1982?
Začal som pracovať ako novinár v novinách Rilindja (Obroda). V tom čase som sa pokúšal postupne sa integrovať do prostredia, ktoré som už dobre nepoznal. Musel som ho opätovne objaviť. Pre časť ľudí som bol nová postava, mladý človek, ktorý sa pokúša urobiť niečo, čo nie je celkom bežné. Redakcia sa snažila držať ortodoxnú líniu, ale v rámci nej udržať opozíciu voči moci. Bola to veľmi jemná rovnováha. .akým témam ste sa venovali ako novinár? Chodili ste aj medzi Srbov?
Áno, moja srbčina bola veľmi dobrá. Veľmi často som chodieval do srbského prostredia a mal som tam veľmi dobré kontakty. .v roku 1986 vydala v Belehrade skupina intelektuálov okolo bývalého partizána Dobricu Ćosića memorandum, ktoré upozorňovalo na útlak Srbov v Kosove. Zaznamenali ste ho aj vy ako novinár?
Verbálne áno, v skutočnosti nie. Ja som dokonca v roku 1985 dostal od redakcie úlohu, ktorú by som urobil aj dobrovoľne, a to, aby som preskúmal všetky prezentované prípady Srbov, ktorí tvrdili, že na nich bol vyvíjaný nátlak zo strany Albáncov. A zistil som, že z desiatok prípadov si možno iba jeden zaslúžil, aby bol označený ako fyzický nátlak. .v akom zmysle?
Išlo o zaostalú dedinu, susedské vzťahy. Albánec chcel Srba vyhodiť z jeho majetku. Platí však, že srbskí intelektuáli nechápali, že ich mýtická projekcia nezodpovedala zážitkom samotných Srbov v Kosove. Pre srbského občana v Kosove neznamenalo toto územie dojímavý „srbský Jeruzalem“, ale pragmatický kúsok zeme, ktorý obrábal, či továreň, kde pracoval. Školu, kam vodil deti. A vo chvíli, keď títo kosovskí Srbi začali porovnávať svoj život so životmi Srbov niekde v Niši alebo v Kruševci, jednoducho videli rozdiely v kvalite – v prospech týchto iných miest. A videli aj to, že sú v menšine, obkľúčení Albáncami. Že vedú život, ktorý im umožňuje polícia a nátlak. A uvedomovali si, že môžu žiť výrazne lepšie, aj s perspektívou pre svoje deti, ak odídu z Kosova. Išiel som teda ako novinár k Srbom, ktorí sa odsťahovali z Kosova do Srbska. Bol som v Smedereve, v Belehrade a inde. .čo vám hovorili?
Väčšinou mi predložili celkom jednoduchú bilanciu. Vraveli mi: Vďaka tomu, že som v Kosove predal dom a majetok, mohol som si v Srbsku kúpiť lepší dom, moje deti chodia do lepších škôl, neskôr pôjdu na lepšiu univerzitu. A ja nemám politické problémy. .to všetko sú veľmi pochopiteľné racionálne dôvody. Spomínali vám vtedy Srbi aj to, že Kosovo je pre nich kolískou srbského národa?
Miestni Srbi nie. Tí okolo Dobricu Ćosića však áno. Po mnohé roky sa v Belehrade zhromažďovali v sídle spisovateľskej organizácie na Francúzskej ulici 7, prednášali emocionálne prejavy o srdci a kolíske. Potom vo svojich seansách pokračovali dole v reštaurácii dlhou večerou, pričom sa navzájom chválili, ako krásne hovoria o vlastenectve. Ich problém je ten, že chceli presadiť eposy, mýty, národnú lyrickú tvorbu do každodenného života. Takéto pretláčanie však možno robiť iba násilím, ku ktorému sa napokon musia uchýliť. Potom sa násilie stáva systémom. .bol bodom zlomu v Kosove nástup Miloševića k moci v Juhoslávii koncom 80. rokov?
Milošević bol nepochybne produktom istej spoločenskej klímy, ktorú vytvorili médiá, Srbská akadémia vied a umení. Budovali populizmus v rámci komunistickej strany. Teda Milošević bol produktom Srbska, nie naopak. Jeho príchod však bol bodom obratu. Populizmus už získal identifikovateľnú tvár. Bol to nacionalisticko-šovinistický sentiment, ktorý už mal lídra. Milošević však nebol iba lídrom komunistickej strany, ale aj tej časti pravoslávnej cirkvi a armády, ktorá bola nacionalistická. Aj „lumpenproletariátu“, ktorý transformuje sociálne problémy do nacionalizmu. Vinníka za to, že si nemôžu kúpiť nový televízor alebo na konci mesiaca zaplatiť splátku za pôžičku, hľadali v Kosove. Takíto ľudia sa tiež identifikovali s Miloševićom. .opakom Miloševića bol možno až príliš pokojný kosovský líder, spisovateľ Ibrahim Rugova, ktorý chcel veci riešiť mierovým odporom voči Belehradu. Ako ste to vnímali?
Medzi príchodom Miloševića a Rugovu boli dva roky. V tom období Milošević ničil ilúziu, že môže existovať alternatíva v rámci komunistického systému. Bola to ilúzia návratu k Titovej Juhoslávii. V tej chvíli Kosovčania ako prví pochopili, že je to ilúzia a že takej alternatívy niet. Vytriezvieť im pomohli dva roky intenzívnych represií zo strany štátu. Milošević nemal v tomto smere nijaké zľutovanie. Myslel si, tak ako každý diktátor, že tých druhých si podrobí násilím. My Albánci sme spolu so Slovincami ako prví videli, že dochádza k dezintegrácii Juhoslávie aj komunizmu. Ibrahim Rugova vystupoval s racionálnym stanoviskom, podľa ktorého Milošević môže páchať násilie, nemôže si nás však podriadiť. To bolo aj posolstvo, ktoré v rámci kosovskej spoločnosti prebúdzalo racionalitu. A zároveň naznačovalo, že existuje alternatíva voči systému. .pôsobili ste vtedy ako novinár, alebo ste sa aj angažovali občiansky a politicky?
V roku 1989 som sa pokúšal spolu s ďalšími intelektuálmi vytvoriť demokratickú opozíciu. Na konci roku som vďaka kontaktom spoluzakladal Združenie za juhoslovanskú demokratickú iniciatívu (UJDI), kde ma zvolili za predsedu prištinskej pobočky. V rámci novinárskej práce mi zakázali písať. .kto a prečo?
Šéfredaktor, podľa rozhodnutia straníckeho výboru. Za to, že som v roku 1988 uverejnil rozhovor s Brankom Horvatom, chorvátskym intelektuálom, ktorý tvrdil, že kosovskí Albánci boli zbytočne policajne prenasledovaní za to, že požadovali republiku. V tom čase mi zakázali písať o dianí v Kosove, mohol som písať iba správy zo zahraničia. Na konci roku 1989 došlo k vlne spontánnych protestov medzi stavbármi, v tom čase som pomohol vytvoriť prvý nezávislý odborový zväz, z čoho sa vyvinuli nezávislé kosovské odbory. . ak by Milošević neodobral Kosovu autonómiu, nedošlo by podľa vás k neskorším vojnovým udalostiam?
Neviem... S istotou však možno povedať, že rozpad Juhoslávie sa začal jeho rozhodnutím zrušiť autonómiu Kosova. V amerických kruhoch Miloševića v 80. rokoch dokonca považovali za možného reformátora, pretože strávil istý čas v Amerike. Bol bankár, finančník, vedel niečo okolo trhového hospodárstva. . v roku 1993 začali vznikať prvé albánske ozbrojené gerily, začala sa formovať Kosovská oslobodzovacia armáda (UÇK). Chápali ste to ako zlyhanie Rugovovej politiky?
Od začiatku roku 1990 som bol veľmi aktívne zapojený do organizácie pokojných demonštrácií a protestov. Odvtedy som hovoril, že sme v pretekoch s časom. Ak mierové hnutie nebude rýchlo odmenené, prídu iné formy odporu. Takže keď sa v roku 1993 začala formovať UÇK, vedel som, že tam bude aj násilie, oprávnene som si však myslel, že taká forma protestu nemá širokú ľudovú podporu. Tú mal Rugova, takmer úplnú. Takáto situácia trvala až do roku 1997. .aké chyby urobila v 90. rokoch albánska strana? Dalo sa v Kosove predísť vojne?
V tom čase, v rokoch 1991 – 1992, bolo mierové hnutie prerušené. Existovalo isté sebauspokojenie a ilúzia, že svet podporuje Rugovu a Kosovo, že Kosovská republika bude postupne uznaná. Nič sa však nedialo. V tom čase fungoval v Kosove  „paralelný štát“ ako symbol odporu proti srbskej nadvláde. Boli to paralelné inštitúcie – školy, nemocnice a podobne. Takto sa vytvárala ilúzia, že budujeme štát. V skutočnosti sme však iba prežívali. Prirodzene, takúto ilúziu podporovala aj naša početná a vplyvná diaspóra, najmä v západnej Európe, USA a Kanade, ktorá vďaka určitej sieti solidarity udržiavala takéto prežitie, a teda aj ilúzie. Zbierali na pomoc Kosovu tri percentá svojich príjmov, mali aj iné formy pomoci. .boli ste členom kosovskej delegácie na rokovaniach so Srbmi vo francúzskom Rambouillet, ktoré predchádzali náletom NATO na jar 1999. Britský znalec Balkánu Tim Judah vás vyzdvihol ako najviac konštruktívneho člena tejto delegácie. Aké máte na to spomienky?
Albánci prvýkrát sformovali delegáciu a dosiahli účasť na medzinárodnej konferencii, kde sa rozhodovalo o Kosove – inokedy o nás rozhodovali iní. Milošević sa však na rokovaniach nezúčastnil, takisto prvýkrát. Tým naznačil, že tieto rokovania nie sú pre Srbsko dôležité. Kosovčania boli v Rambouillet blízko k neúspechu, pretože v našej delegácii sa objavili problémy. .aké?
Prejavili sa tam vodcovské ambície, ktoré sa v tom čase pripisovali veliteľom UÇK, dnes ich možno priamo pripísať súčasnému premiérovi Hashimovi Thaçimu. Bol ešte nezrelý a prijímal nezrelé rozhodnutia. .vy sám ste ako videli rozpory vo vašej delegácii?
Pokúšal som sa dosiahnuť rovnováhu, mať kontakty so všetkými stranami. Pre mňa bolo rozhodujúce, aby sme podpísali dohodu. A aby sme tak získali slobodu. Nemal som politické ambície. V našej delegácii sa napriek tomu už bojovalo o pozície. Ešte sme neboli ani oslobodení, a už sa delili pozície a funkcie. .ako došlo k tomu, že kosovská delegácia celkom na záver podpísala dohodu a srbská nie?
Srbská strana mala aj informácie spravodajského charakteru. Podľa nich kosovská strana tú dohodu nemala podpísať. Doslova v posledných sekundách však došlo k zvratu. Podarilo sa nám dosiahnuť určitú formuláciu. .je pravda, že kľúčový spor súvisel s formuláciou „referendum o nezávislosti Kosova“, ktoré sa nemalo konať skôr ako o tri roky, pričom bola napokon použitá formulácia „prejavená vôľa ľudu“?
K tomu sme sa dostali už skôr. Problém bol ten, či to vôbec chceme odmietnuť, alebo nie. A pán Thaçi a ďalší muži z UÇK boli plne za odmietnutie, čím vytvorili veľký problém. Ja som sa pokúšal sformulovať celkom iný text, kde by stálo, že delegácia je za, ale že ku konečnému rozhodnutiu nemožno dospieť bez konzultácií s občanmi. Dôraz sa však kládol na „áno“, a nie na „nie“. Napokon sme celkom na záver dospeli v našej delegácii k súhlasu. .čo na to srbská delegácia?
Boli veľmi prekvapení. Mali jasné inštrukcie, aby nepodpisovali. .vy sám ste vedeli, že vzápätí sa začne bombardovanie Juhoslávie?
Áno, myslel som si to. .ako ste prežili vojnu?
S ilúziami, že bude trvať krátko. Moja naivita bola bez hraníc. Keď sa však neskôr začala vlna represií zo strany srbských síl a keď niektorých z mojich priateľov zabili, musel som sa takmer 70 dní skrývať. .kde ste sa skrývali?
U ľudí, ktorí ma poznali. .ocitli ste niekedy blízko smrti?
Ktovie... Boli situácie, keď boli srbskí ozbrojenci veľmi blízko; boli o dom, o dva ďalej. Raz som bol niekoľko metrov pred nimi. .keď ste už v Rambouillet vedeli, že bude vojna, zvažovali ste, že sa do Kosova nevrátite?
To tiež patrilo k mojej naivite. V tom čase, keď sme podpísali dohodu, sme mali pozvanie od pani Albrightovej, aby sme ako všetci štyria signatári dohody – prezident Ibrahim Rugova, veliteľ UÇK Hashim Thaçi, spisovateľ Rexhep Qosja a ja – odišli do Washingtonu. Odmietli sme to so zdôvodnením, že by bolo nemorálne, aby sme my, ktorí sme „spôsobili“ bombardovanie, neboli v najťažších chvíľach s naším národom. V tom sme boli jednomyseľní. Traja z nás sa vrátili do Kosova, pán Thaçi išiel najprv do Albánska. .spomínate Thaçiho. Čo si myslíte o obvineniach, že stál za obchodovaním s orgánmi zabitých srbských a iných väzňov?
Sú to vážne obvinenia a vždy sú potrebné dôkazy. .tie však v tomto prípade zatiaľ chýbajú.
Je tu určite frankensteinovský efekt, ktorý vytvára silné animozity. Reálnym problémom je pre mňa čosi iné. Či ku koncu vojny a po jej skončení skutočne dochádzalo k únosom, popravám a politicky motivovaným vraždám. Či existovali tajné väzenia, kde boli zadržiavaní a zabíjaní ľudia. To sa týkalo civilistov. Podľa súdov je odôvodnené podozrenie, že tieto veci existovali. Nepochybným faktom je však množstvo nezvestných. .na Slovensku existuje tradične silná prosrbská verejná mienka. Mnohí si tu myslia, že Kosovo je štát založený na organizovanom zločine. Čo by ste im povedali?
Najlepšie organizovaný zločin je v Rusku, v Srbsku, v Bulharsku. Je nenormálne vytvárať rebríček tohto druhu. Táto otázka nesúvisí s etnikami, ale so štátmi. Srbsko po celé roky prepájalo organizovaný zločin a armádu do jednej formácie. Jedinou krajinou, kde bol organizovaný zločin úspešný v politike, bolo práve Srbsko – hovorím o atentáte na premiéra Zorana Djindjića. .nedávno srbský minister vnútra Ivica Dačić naznačil, že by možno bolo dobré rozdeliť Kosovo medzi Srbsko a Albánsko, čím by zaniklo. Čo si o tom myslíte?
Vždy som hovoril, že to je hlúposť. Je to koncept delenia založený na etnicite. Nie je to dobré pre nikoho, ani pre región ako taký. Okrem toho, väčšina kosovských Srbov žije na juh od rieky Ibar, ktorá by sa stala deliacou čiarou; práve na juh od nej sa nachádzajú aj srbské kultúrne a náboženské pamiatky. .mimochodom, s akým cestovným pasom ste prišli teraz na Slovensko? S pasom civilnej správy OSN v Kosove (UNMIK)?
Nie, s kosovským. Ten mi umožňuje ísť bez víz do Macedónska, do Albánska, do Čiernej Hory, do Turecka, na Haiti a do Malajzie. Na Slovensko som potreboval špeciálne vízum. Veton Surroi/
Narodil sa v roku 1961. Študoval na univerzite v Mexiku, kde bol jeho otec veľvyslancom bývalej Juhoslávie. Bol zakladateľom a istý čas aj šéfredaktorom jedného z najväčších kosovských denníkov Koha Ditore. Niekoľko rokov bol aj aktívnym kosovským politikom. Dnes je šéfom najväčšieho zahraničnopolitického think-tanku v Kosove.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite