Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prečo niekto zradí svoju vlasť

.paul Johnson .časopis .klub

Klasickým archetypom je Thomas Paine. Miloval gilotíny aj Napoleona. Podobných prípadov je však viac. David Pryce-Jones práve o tom napísal knihu Zrada v srdci.

Čo núti niektorých ľudí, aby nenávideli svojich spoluobčanov a obdivovali cudzincov? V prvom rade za tým treba hľadať nedostatok priateľov. Paine je toho dobrým príkladom. Stal sa vzorom, ktorého ďalší nasledovali, nedokázal sa totiž s niekým stretnúť bez toho, aby sa okamžite nepohádal. Aj jeho vášnivý obhajca musel priznať, že „mal mimoriadnu schopnosť vytvárať si nepriateľov“. O sto rokov neskôr bol bez priateľov aj H. M. Brailsford, ďalší pochlebovač ľavice. Ako napísal jeho životopisec, miloval svet, „pretože nikoho iného milovať nevedel“.    .zaľúbení masochisti
Ďalším rozšíreným motívom bola zúrivosť. V prvom rade ide o teoretický problém, ale často sprevádzaný aj praxou. Proarabský Richard Burton bol v časoch svojej mladosti známy ako „Surový Dick“ a bol výborný šermiar. Protirakúsky fanatik John Peaud si zvykol do zošita zapisovať, koľko nepriateľov zranil alebo zabil. Povedal, že talianska nezávislosť bola pre neho dôležitá, ale „okrem toho miloval aj streľbu“. Ďalší entuziastickí zabijaci boli Orde Wingate a Richard Meinertzhagen, obidvaja nadšení sionisti.
Ďalším motívom je poníženie. David Pryce-Jones píše o anglickej dáme Madeleine Sladeovej, ktorá milovala Gándhího: „Sedela pri ňom a zbožňovala ho ako poslušný psík, starala sa o jeho okuliare, upravovala prikrývku a podávala stravu. A on sa k nej správal, ako keby nebola.“ (Autor tohto pozorovania je Aldous Huxley.) Harry Pollitt, ktorý dušou aj telom slúžil Sovietom, povedal: „Keby ma povolali do Moskvy a vedel by som, že ma tam čaká istá rana do zátylku, ani na moment by som nezaváhal.“ Zvláštne je, ako takíto masochistickí služobníci nemali radi sebe podobných. Pollitt nenávidel Hewlitta Johnsona, dekana z Canterbury, „toho prekliateho červeného dekanského blbca“. .láskavý dobrák Adolf
Ďalší faktor je čistá hlúposť. Typický príklad Stalinovho obdivovateľa bol hudobný skladateľ Michael Tippett. Jeho zverejnené listy, ako poukazuje Pryce-Jonec, „odhaľujú myseľ neschopnú prijať racionálne myslenie“. Ďalší temný typ bol lord Londonderry. Keď stretol Hitlera, stal sa jeho obdivovateľom a opisoval ho ako „láskavého muža s poklesnutou bradou a pôsobivou tvárou“.   Gertrude Steinová navrhla v roku 1934 Hitlera na Nobelovu cenu mieru: „Tvrdím, že Hitler by mal dostať cenu mieru, pretože z Nemecka odstraňuje všetky bojové elementy. Tým, že vytlačil na okraj Židov, demokratické a ľavicové živly,  potláča všetko, čo vedie k živelnosti. A to so sebou nesie pokoj. S potlačením Židov končí v Nemecku boj.“ Ďalší idiot Clive Bell si myslel, že Európa ovládaná Hitlerom by priniesla „nebo na zemi“, čo porovnával s rizikom vojny. .milujúci arabskí fešáci
Azda najmenej inteligentnými boli (a stále sú) Arabofili, obzvlášť ženy. Claire Sheridanová, ktorá žila v Alžírsku, napísala, že Arabi sú  „vysokí, krásni a elegantní“. Evelyn Cobboldová dodala, že „v srdci Araba niet miesta pre nič iné, než čistú, pravú a stálu lásku.“ Sheridanová tiež nikdy nepočula o „impotentnom Arabovi“. Freya Starková mohla byť duchaplná, ale keď prišlo na Židov, jej zmysly ju opustili: „Neviem si predstaviť, ako inak možno vyriešiť sionistickú otázku, než vyvraždením.“
Nedostatok inteligencie nemožno považovať za ospravedlnenie, aspoň nie vždy. Existujú totiž príklady medzi zvolenými magnificenciami v Oxforde, ako napríklad Christopher Hill, ktorý bol nadšeným sovietskym apologetom a spochybňoval, či niekedy existoval gulag. Alebo Joseph Needham, ktorý lízal Maove topánky. Tony Benn nazval Mao Ce-Tunga „najväčšou postavou 20. storočia“ a Giscard d’Estaing oslavoval vraha 70 miliónov ľudí ako „maják humanizmu“.
Človek by však nemal byť taký prísny. Málokto z nás sa nedopustil chyby. Pamätám si, ako som oslavoval nástup Castra na Kube alebo ako som v máji 1968 napísal hlúpy článok o študentskej revolte v Paríži. Iba ten starý múdry muž Raymond Aron sa vtedy nepomýlil.     Autor je britský historik. Článok vychádza v spolupráci s časopisom Standpoint
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite